Ešte pred začatím školského roka som chcela vziať Afričana na jednu akciu ku nám na farmu, ale v deň D štrajkovalo počasie, a tak som pre hustý dážď program hneď ráno zrušila.
Tento týždeň bolo už síce vonku jesenne - ráno zima, na obed približne do štvrtej výpek a večer dosť sviežo - ale keď sa ku tomu pridá Oktoberfest, tak je zaisto dôvod využiť ten príjemný stred dňa. Osobne už na Oktoberfest chodiť nemusím - čo mi mnohí asi neuveria - ale ja som jeho návštevou tentokrát chcela prekvapiť práve jeho.
Štvrtok meteorológovia vyhlásili za najteplejší deň týždňa, Michaela čakalo nahrávanie vianočných kolied v štúdiu a ja som tým pádom získala voľné poobedie.
Doobeda som zavolala Afričanovej mame a spýtala sa, či môžem vziať jej syna na Wiesn. Dohodli sme sa, že po skončení družiny vyzdvihne synovu školskú tašku, aby sme okamžite vyrazili.
Keď chlapča vbehlo do triedy, zavolala som si ho ku sebe.
- Počúvaj, dnes mám pre teba dve velikánske prekvapenia.
- Aké? - nenechal ma dopovedať.
- Ak mi budeš stále skákať do reči a nestíšiš hlas aspoň o sto decibelov, tak sa ich nedozvieš.
Oči sa mu rozsvietili očakávaním, keď proti svojej vôli tuho stisol pery.
- Podmienkou tých prekvapení je, že ti ich poviem až neskôr a dovtedy sa budeš chovať ako pokojný baránok, nebudeš vykrikovať, s nikým sa nepohádaš. Pri obede sa budeš správať, ako som ti povedala už minule a pri domácich úlohách si zamkneš ústa na sto zámkov, napíšeš ich poriadne a keď budeš chcieť s nimi pomôcť, tak sa prihlásiš a takisto v tichosti počkáš, kým jedna z nás dvoch ku tebe nepríde!!! Rozumel si podmienkam dohody?
- Áno, len neviem, či ich dodržím - neisto sa uškŕňal, vedomý si náročnosti toľkých požiadavok.
- Ak by si sa pozabudol, upozorním ťa a očakávam, že si na jednotlivé body bleskovo spomenieš.
- Ok.
Deň naozaj zvládol bez väčších problémov. Pri úlohách sme ani nevedeli, že ho máme. Akonáhle ich ukončil, prezradila som mu prvé prekvapenie. Aby náhodou, neznajúc našu doobedňajšiu dohodu s mamou, neodišiel s bratom skôr domov.
Chvíľu som mala pocit, že skamenel a nikam nechce ísť, nuž som sa ho pre istotu spýtala, či vôbec chce také prekvapenie.
Spamätal sa a rýchlo mhmkajúc radostne pritakal, aby som si to náhodou nerozmyslela. Poznáte ten detský úsmev, ktorý sa rozhostí na šťastnej tvári, keď sa dieťaťu splní tajné prianie? Tak jeho úsmev práve zažiaril dvojnásobne. Len tie slová mu akosi uviazli v hrdle. Asi sa obával, či by nadmernou radosťou nebol príliš hlučný.
Keď som sa neskôr kolegyne na dvore spýtala, či si všimla, že dnes ani nepípol, odvetila:
- Áno. Jemu sa niečo muselo stať. Videla som, že je akýsi smutný.
- Kdeže smutný. Ja som s ním uzavrela dohodu a on sa ju iba snažil dodržať.
Začala sa smiať, keď sa dozvedela pravý dôvod.
Mama sa dostavila načas. Rozbehol sa ku nej, obopol ju rukami a vzrušene vyzvedal, či naozaj môže ísť. Zdalo sa mi, že mu v krátkom rozhovore prísnym hlasom prizvukovala, ako sa musí správať.
Už bola na ceste domov, keď som pred šatňou zbadala jeho zimnú bundu.
- To čo máš za vetrovku?
- Predsa tú, čo si mi minulý rok darovala! Ráno býva zima.
- Ale veď v nej sa upečieš na Oktoberfeste!!! Nemáš žiadnu tenšiu?
- Mám, ale doma.
- Nič sa nedá robiť, ideme ku vám vymeniť ju za niečo vhodnejšie.
Našťastie bývajú iba o ulicu ďalej. Mama stála pred bránou a s niekym sa práve zhovárala. Akonáhle si zbadala syna, prišla jej na um jediná myšlienka. Zaisto vystrájal, preto z výletu nič nebude. Rýchlo som ju poopravila, nech mu nenadáva, že je v tej bunde naozaj nevinne. A potrebujeme ju iba vymeniť.
Nasledovala cesta U-bahnom. Najprv bol sklamaný, že nejdeme autom ako posledne. Netuším, ako často a kam chodieva s mamou, ale už i obyčajné označenie cestovného lístka bolo pre neho zážitkom, ktorý si za žiadnu cenu nechcel nechať ujsť. Ja cám, ja cám!