Kdesi na nete sa mihla fotografia bábätka, ako spokojne zaspalo na váhe. A vtedy som si spomenula na jedného z najlepších synových kamarátov. Spoznali sme sa v škôlke, a hoci bol v inej triede a o rok starší, stretávame sa vlastne dodnes, ak nám to okolnosti dovolia. Keď bol menší, vždy som mala dilemu - vzhľadom na svoje kríže - čo s chlapcami podniknem a čo radšej nechám tak. A prečo? Nuž lebo tento mládenec bol známy tým, že zaspí hocikde a keď zaspí, tak ho nik nezobudí, kým nie je dosýta vyspatý.
Podobné príhody, ako zaspať u kaderníčky počas strihania, poznajú asi i niektorí z vás.
(Pre dospelých bývajú nebezpečné predovšetkým nudné, firemné porady.)
Unavené dieťa musí nehybne sedieť a jemné ruky kaderníčky ho "masážou hlavy" dokážu uviesť do ríše snov. U nášho hrdinu až do hladiny delta. (Hoci jeho kaderníčka tvrdila, že je prvý, ktorý u nej zadriemal.)
To by mi ani moc neprekážalo, keby stuhol u nás priamo počas večere. Veď hlavu padnutú do taniera umyjem (len ju musím včas zaregistrovať).
Ja som sa ale obávala, že zažijem niečo podobné, ako jeho učiteľky z MŠ. Jedného dňa šli na výlet. Zaisto ho zmohol, pretože keď došli k jednému z prechodov pre chodcov, naskočila na semafóre červená. A on - unavený - sa na sekundu oprel o stĺp a zaspal. Z hladiny delta ho nijakými dostupnými prostriedkami nedostali nazad, a tak im nezostávalo nič iné, iba ho do škôlky odniesť na rukách.
Chlapec vyzeral neskôr celkom sviežo, čo sa o nich dvoch nedalo povedať.
(Ale ak raz budú spisovať memoáre, určite nevynechajú z TOP10 túto príhodu s "ťažkým" koncom.)