Prvý týždeň v tábore sa rozbehol vcelku zaujímavo. Chlapec, ktorého môžeme označiť za maskota úrazov si tento rok "iba" praskol kosť na prsteníku ľavej ruky, keď bežal do chaty a cestou tam prehliadol hadicu. Nevadí, že tam takto ležala už asi dva dni. Potkol sa a ako je dlhý, tak sa rozplesol na zem. Stalo sa to na podstienku a nehodu sme zaregistrovali, keď krátko po páde začal vzlykať. Prst zmodrel a junák prepadol panike, lebo mama mu krátko pred odchodom doma pohrozila, že ak si niečo doláme i tento rok, nejde s rodinou na spoločnú dovolenku. (Ona ešte nepochopila, že jemu v tom prípade treba zakázať priamo tie tábory - ale tentokrát musím priznať, že v tom bol výnimočne (!) viac-menej nevinne a naozaj sa jednalo o nešťastnú náhodu.)
Priam vzápätí sa ako napotvoru odohral na prvom poschodí nasledujúci úraz. Našťastie iný mládenec. Rovesník. Privretý prsteník pravej ruky. Necht zfialovel, druhý článok zmodrel. Či sa aj on
obával nejakej hrozby, netuším, lebo za nim vybehla hlavná vedúca, no nič podobné nespominala.
Každopádne po bleskovej porade dospelých chlapci nasadli do auta smer miestny lekár, aby on rozhodol, čo s farebnými prstami. A hoci bol lekar starostlivý, predsa len spravil jednu chybu.
Pravdepodobne omylom či nepozornosťou zapísal oba úrazy iba na jedného z chlapcov a nemohol vedieť, že si vybral nesprávneho, lebo práve jeho mama má nastavené okamžité automatické oznamovanie
poistnej udalosti cez sms priamo na mobil.
Dokážem si predstaviť ten šok, čo zažívala po prečítaní krátkej správy: fixácia zápástia ľavej a pravej ruky. Predýchavala zhlboka a pritom jej v hlave bežali viaceré možné scenáre. Keďže ona
sama bola kedysi účastníčkou týchto táborov ako dieťa, tak sa snažila čakať na oficiálnu správu od vedúcej. Ale nevedela, že vedúca v tom momente pripravovala obed pre hladné krky a o omyle
doktora, ani o diagnóze nemala ešte žiadne presné správy.
A tak v jednom momente utrápená, netrpezlivá mamina predsa len vytočila jej číslo a namiesto priamej otázky narovinu sa snažila vymámiť pravdu "obkľukou".
- Tak ako, všetko v poriadku?
- Áno, všetko ok.
- A môj druhorodený?
- V pohode. (To už vedúcej pri množstve ďalších povinností dávno vypršal z hlavy jeden privretý prst.)
- A nechceš mi niečo oznámiť?
- A mala by som? (Čo asi prežíva prestrašená matka v takejto situácii?)
- A čo tie zápästia... ako sa mu to stalo?
Chvíľu trvalo, kým si to tie dve vysvetlili, kým pochopili jedna druhú ... a balvany, čo padli zo srdca na jednej strane telefónnej linky bolo snáď počuť i na druhej strane republiky.
A čo z krátkeho príbehu vyplýva? Občas se chybička vloudí, ale i tak treba dúfať na chybu v systéme a šťastné konce!
(august 2016)