18.jan 2017
Nie raz sa stane, že rodič rozrušene urguje, prečo jeho dieťa nemá vonku na školskom dvore oblečenú bundu, čiapku, šál,... (musím pravdivo priznať, že píšem skôr o skúsenostiach kolegýň, mne sa
podobné ešte nestalo - jednak si výborne rozumiem s rodičmi a na druhej strane som od začiatku tvrdo pracovala na pravidlách...)
Posledné dni je ale dosť zima, mráz preniká do špiku kostí, drviac ho na múku a ja už som nemala chuť opäť sa naťahovať o pravidle s čiapkou s dvomi maloletými recidivistami z mojej skupiny.
Preto som na nich zrúkla:
- Bruno, Fritz, okamžite sem sa!!!
- Čo sa deje? - dobehli ku mne s úsmevom na tvári.
- Zajtra chcem mať od oboch vašich mám písomné potvrdenie, že smiete byť vonku na dvore bez čiapky!!! - dodala som výpovedi primerane vážny tón.
Normálne som zachytila tú bleskovú zmenu z úsmevu na des v ich očiach.
- My musíme mať vonku čiapky? - snažili sa zmenou taktiky ´ja nič, ja muzikant´ spraviť zo mňa tú blbú. Svorne čakali, či sa nechám nachytať.
- To nemyslíte vážne!!!
- Ok, Katarína, už letíme pre ne.
Než som stihla niečo povedať, rozbehli sa na prvé poschodie do šatne a ja som pozorovala jav, známy pod názvom "trieliť ako s nasoleným zadkom".