(...pssst: myslím tým seba ...)
A prečo?
Nuž začali sme chodiť do školy.
Božinku, toľko nových pojmov som sa už dávno nepriučila!
A zisťujem, že sa musím teda rýchlo učiť, keď nechcem svoju rodinu finančne zruinovať.
Pýtate sa, že prečo? Nuž dostali sme v škole dva zoznamy, čo treba deťom zohnať do lavíc školských. Frfľala som, že nám ich nedali naraz, bo by som ušetrila cestu, keď už nie peniaze. Pri prvých
neznámych pojmoch som sa pýtala predavačov, čo tým chcel básnik povedať a oni ma nasmerovali ... a ja som nakladala do košíka.
S druhou listinou som si trúfala riskovať a hľadať bez pomoci - šak veď ja tam tie pojmy poznám, myslela som si. Aj môjmu mužovi som úspešne vnútila svoju verziu, a keďže neprotestoval...
Potom bolo prvé rodičovské. Sedím si v lavici svojho syna, obzerám sa kolo seba a vidím, že ostatní majú priesvitné obaly na zošity a ja ništ. Ale šak čuším jak voš pod chrastou a dúfam, že si
nikto nič nevšimne.
Lenže potom pani učiteľka nakáže baliť zošity do tých fólií a ja sa začnem nepríjemne mrviť na stoličke. Ešte nepríjemnejšie, keď chodí od jedného ku druhému a dáva nám farebné papiere, označené
menami detí, ktoré máme vložiť pod tie folie. Nakloním sa teda ku susede a pýtam sa jej, keďže je to známa zo škôlky : "A to tie fólie sme tiež mali kúpiť???"
"Áno," pozrie na mňa prekvapene, "boli predsa napísané na zozname."
Zaryto mlčím, prehováram si do duše, privriem oči a svojou fotografickou pamäťou zliezam opäť oba zoznamy zvrchu dole a zdola hore, ale nikde tam tie obaly nevidím. To predsa nie je možné, veď
som šecky kúpené položky odfajkla!!!
A tak sa ešte raz nakloním ku susede a pýtam sa jej: "Karin, a koľko že ich malo byť dokopy?"
"No 6 na A4 a 4 na A5."
A zrazu kontrolka zablikala. 6 a 4!!! Ale to boli predsa obálky!
Zasa si beriem na pomoc svoju susedu: "Karin... to boli tie Umschläge?"
"Áno, a čo si kúpila ty?"
Chytám sa za hlavu ...
"No našťastie zatiaľ iba jednu veľkú priesvitnú obálku... a druhú sme mali doma."
Ja som totižto zháňala podľa zoznamu obálky a nie obaly. Ešte šťastie, že ich mali všade vypredané! Inak by som namiesto celkových 3,50 zaplatila 30 ojráčov. (A myslela som si: no tie idú teda na
odbyt.)
A mužovi som mimochodom doma tiež vnútila svoju predstavu "Umschlagov" a krútila nechápavo hlavou, načo, preboha, potrebujú v škole toľko priesvitných obálok?!? (A on si zasa myslel, že to mi tak
v obchode poradili a neprotestoval - zhaňal tiež priesvitné obálky.)
Ale bola som hviezda večera, teda toho rodičovského!
(2010)