Prednedávnom mi ktosi povedal túto vetu jednej známej slovenskej osobnosti a mňa dostihla a schladila v septembri hneď dvakrát.
Na našej chodbe som zbadala Viktorovu mamu. Doteraz sa nenaskytla príležitosť na dlhší, vlastne ani kratší rozhovor, bo sme sa zahliadli vždy iba v letku, zakývali si a šli ďalej za svojimi povinnosťami. Teraz som využila príležitosť, aby som sa spýtala, ako sa darí môjmu bývalému zverencovi a teda jej najstaršiemu.
Mávla akosi smutne rukou a vraví:
- V podstate nie je ani času zamýšľať sa nad jeho štartom na gymnáziu. Teraz máme úplne iné starosti.
Až po jej vete som si uvedomila, že kým som ju, vychytenú dizajnerku, pravidelne obdivovala v nádherných pastelových farbách ešte krajších kostýmkov, tak zrazu sedí predo mnou celá v čiernom.
- Sestra môjho manžela minulý týždeň nečakane zomrela. Praskla jej cievka v hlave a už sa nedalo nič robiť. Zostali po nej dve malé deti vo veku Viktora. Celá rodina je z toho v šoku. Môj muž je hotový, ale snaží sa aspoň starať o svokru. Po nečakanej smrti dcéry sa zosypala.
Ovanul ma chlad. Doslovne. Razom mi vzal z pier všetky vhodné slová, a tak som sa s ňou vrámci smútku a uvedomenia si úvodnej vety článku podelila o príhodu z posledného víkendu.
Po dlhom čase som sa konečne stretla s kamarátkou na vernisáži, ktorú organizoval jej spolok. Po srdečnom zvítaní nasledovalo ospravedlnenie, že jej nie je dvakrát do reči, lebo sa ráno vrátili z neplánovanej návštevy jednej spriatelenej rodiny.
Z ničoho nič v nej zomrel otec. Iba o päť rokov starší od Viktorovej tety. Jeho deti sú síce o trochu staršie, no napriek tomu stále ešte nie dospelé. Vo veku, keď by ešte potrebovali (dlho) oboch rodičov.
A ja sa opäť raz vraciam ku článku, ktorý so písala minule...