Od pondelka rána sa naháňam so smolou. Stále sa mi pletie pod nohy, opica akási! Začalo to takým nepríjemným tušákom, že v jednom (inak spoľahlivom) obchode doplietli moju dôležitú objednávku. Opäť sa raz osvedčilo počúvať vnútorný hlások. Doplietli! Nepríjemné, keď si spomeniem, čo to obnáša dať opäť do poriadku, čo pohnojili.
O hodinu neskôr sa naháňam s vyplazeným jazykom za novým, platným mesačným lístkom na mestskú hromadnú a vyzerá to, že buď budem nechcene čiernym pasažierom, keďže na blízkom okolí sú mne známe kiosky z nepochopiteľných dôvodov zatvorené alebo prídem neskoro do roboty.
Po šichte a návrate domov mi plány narušuje choroba. Nie je síce priamo v našej rodine, ale istým spôsobom nabúrava môj už i tak "na prasknutie" preplnený časový program.
I túto prekážku nakoniec nejako zvládam. S odretými ušami, ale predsa.
No najhorši zážitok na mňa čaká večer. Tlakomer by isto praskol, kebyže ma na nejaký pripoja. Predstavte si vchod do podzemnej garáže. Ja sedím v aute pred ním a vyťahujem so zapaľovania klúč, pretože i kľúč od garáže je na rovnakom krúžku. Nahnem sa ku skrinke, kde ho treba strčiť a mierne ním potočiť. Brána sa pomaly otvára, ja už nechám pozvoľne rolovať auto dolu kopcom, veď sa nič nedeje a popritom nejako nešťastne zablokujem volant.
Poznáte podobné scény z filmov? Žene, ktorú naháňa nejaký psychopat, sa podarí v poslednej sekunde uchmatnúť kľúče pohodené na stole. Beží ku vozidlu, dúfajúc v záchranu a nervózne pchá ten trasúci sa kov v rozklepaných rukách do zapaľovania, no na nešťastie sa akosi nevie strafiť. A to už sa ku nej blíži zúrivý psychopat so sekerou v ruke a hudba v pozadí graduje....
Ha-ha-ha ... myslím si, keď posudzujem pravdivosť podobných scén z pohodlia našej obývačky. No jasné, zasa tá istá scéna, len vymenili hercov a oblečenie!
A teraz sedím v tom aute ja. Auto je vykrivené do uhla, že ak ho nechám ďalej rolovať smerom dole, tak bezpečne skončí po necelom metri zakusnuté do steny. Trasúcimi sa rukami sa snažím dostať kľúč do zapaľovania a zároveň odblokovať volant. Dýcham zhlboka, lebo si nahováram, že sa potrebujem za každú cenu ukľudniť. Nedarí sa. A gilotina v podobe brány sa už pomaly, ale isto spúšťa k plechovému tátošovi. Len tá gradujúca hudba chýba. Viem, že za pár sekúnd zdemolujem nielen svoje auto, ale i vstup do garáže. Modlím sa a nadávam (fujha) súčasne.
Modlím sa, aby sa za mojim chrbtom okamžite zjavil niekto ďalší z našej bytovky s diaľkovým ovládaním, čo ma zachráni. A nielen mňa.
Modlitby sú sťa zázrakom vyslyšané!!! Aspoň že tak.
Ďalej bojujem s volantom. A vodič za mnou asi tuho uvažuje, čo tam tá bláznivá ženská stvára (ale je trpezlivý, netrúbi).
V tom momente som si naozaj myslela, že pod bránou zostanem trčať na večnosť.
Doma sa ešte trasiem ako osika, keď to rozprávam mužovi.
A dnes pokračujem novou sadou zážitkov.
Idem do roboty. Sedím pohodlne v električke, čítam si práve román, čo som dostala na Vianoce, keď zrazu električka prudko zabrzdí a ľudia, čo stáli, majú problém sa udržať na nohách.
Až vonku zisťujem, čo sa stalo. Na tomto mieste (inak križovatka pred cintorínom) ide električka vždy rovno. Z mne nevysvetliteľných dôvodov sa buď vodič alebo výhybka rozhodli odbočiť doprava. Toto manévrovanie sa stáva osudným vodičovi malého vozidla, ktorý čaká na odbočenie doľava. Niečo o veľkosti Ford Fiesta. Blbé je, že šofér váži odhadom dobrých 140 kg. Takže vlastne sedí uväznený dnu a čaká, kedy príde nejaký žeriav(?) alebo požiarnici s elektrickou pílou a vyrežú ho z tej nepríjemnej pasce na čerstvý vzduch. A vodič električky kolenačky lozí okolo dopravného prostriedku a trasúcim sa hlasom sa snaží s hlavou sklonenou ku podvozku zrekapitulovať posledné sekundy pred zrážkou.
Keď kúsok od môjho pracoviska vidím predo mnou ísť dvoch kominárov, automaticky si chytám gombík na nohaviciach a prajem si, nech sa už táto neverendingstory skončí.
V robote mi kolegyňa rozpráva, ako sa jej deň predtým pokazil zámok na vchodových dverách do bytu. Nedá sa jej odomknúť, ani zamknúť. Jediné šťastie, že na prízemí má okienko z WC. A tak sa musí "vlámať" do vlastného a čaká, že dnes príde kľúčová služba. Ďalšie okuliare si už pri preliezaní sem a tam netúži ani ona dolámať.
Niekedy je halt celé mesto ako začarované!
