Lago di Garda

Najväčšie talianske jazero - na brehu ktorého má človek pocit, že je kdesi pri mori - jeho horná polovica je zasadená medzi impozantné alpské vrchy - juh je kopcovitá krajinka - pre dovolenky s deťmi odporúčam skôr ten prístupnejší juh.

Budík bol v prvý deň dovolenky nastavený na nekresťanský čas. Aspoň pre mňa. (Pracujúci ľud by ma zaisto hnal palicou za podobné výroky.) V mníchovskom vzduchu už bol cítiť zo severu sa blížiaci dážď a s ním i ohlásené ochladenie, pred ktorým sme sa snažili aspoň na krátku chvíľu uniknúť. Hundrajúc som sa prevalila na opačný bok a dúfala, že zvonenie nik iný nezačul. Ale nič sa nedalo robiť, dovolenka je dovolenka a ďalekú cestu hundraním neskrátim.
Po tom, čo sme zvládli rannú hygienu a naplnili žalúdky, nabalili sme veci do auta a hor´sa do mesta, kde sme odolávali rannému zhonu v špičke. MM si totižto zmyslel, že v tento deň musíme ešte bezpodmienečne stihnúť podanie žiadosti o nový pas pre nášho juniora. V takýchto situáciách rozumné argumenty nepomáhajú, stačí si však spomenúť a pomôcť známym výrokom z obľúbenej komédie „S tebou mně baví svět“: Myslet si mužeš, co chceš, ale ve svým muži musíš ctít bytost vyšší a inteligentnejší!... a dúfať, že to i v práve prebiehajúcom prípade zaberie.
Kým boli moji dvaja chlapi na úrade, stihla som z auta pozorovať ľudí, náhliacich sa do roboty, ale i chlapíka, ktorý prechádzal okolo a nenápadne šmátral rukou vo všetkých automatoch na blízkom okolí a dúfal, že predsa len niekde nájde zabudnuté drobné mince.
O chvíľu nato sa zjavil ďalší tvor rodu mužského. Tohoto som sa už nesnažila pozorovať z mojej pozície spolujazdca, naopak – začala som okamžite hrať nenápadnú, zatlačila sa hlbšie do sedadla, otvorila časopis, sklonila hlavu a naivne dúfala, že si ma pre zmenu nevšimne on alebo že ma nechá "čítať" ďalej. Áale všimol si, koťuha jedna! Veď to má v popise práce. Spoznať ho podľa kaki uniformy. Oficiálne označenie Polizist. Škaredo na mňa zagúľal očami a prísnym hlasom ma upozornil, že toto teda nie je žiadne parkovisko a mám sa okamžite zdekovať. Ani som nepípla a nesnažila sa mu vysvetliť, že som vydatá za muža, ktorého poznávacím znamením je fantastická vlastnosť : pravidelne zaparkovať tam, kde sa nesmie.
Takmer vzápätí sa niekto zhora nado mnou zľutoval – asi o 50 m ďalej zabezpečil, že sa práve uvoľnilo jedno parkovacie miesto, a ja som sa naň s úsmevom dobyvateľa okamžite vopchala. A čo myslíte, ako to dopadlo s pasom na úrade? Aby mi opäť nestúpol tlak, nebudem túto tému ďalej rozvádzať...
Po prvotných peripetiách sme sa konečne vydali diaľnicou na Garmisch. Vonku bolo 16°C, diaľnica bola takmer autoprázdna a v diaľke sa jasne vynímali Alpy ako inak málokedy. Čím viac sme sa k nim blížili, tým jasnejšie sme ich videli. Doslovne sa dali rozpoznať obrysy a zloženie jednotlivých kameňov vo výške nad 2000 m. Prvý tohtoročný sneh napadol v tých výšinách nečakane už v auguste, čo sa ani správcovi na Zugspitze (najvyšší nem.vrch) nepáčilo, ale listnaté stromy poniže ešte nejavili známky jesene.
Koniec diaľnice pred Garmischom sme zvládli bez zácpy (počas víkendových dní, keď mešťania idú hromadne vdychovať čistý horský vzduch, je to takmer nemožné). Oblasť medzi Garmischom a Mittenwaldom mám veľmi rada, pretože okolité kopce sú „na dotyk blízko“ a vyzerajú, ako keby ich niekto práve prikryl zeleným kobercom z trávy, čerstvo pokoseným a pozametaným zároveň. Na ňom sa pasú spokojné ovečky, nefialové Milky, koníky, zajednou zákrutou dokonca i lamy a idylku dotvárajú penzióniky a hotelíky s typickými maľbami na stenách a oknami plnými nádherne kvitnúcich rôznofarebných muškátov. Vždy, keď tadeto prechádzame, mám chuť vyskočiť za jazdy z auta von a ostošesť fotiť okolitú nádheru. Jej posledným doplnkom sú dva-tri divo pretekajúce horské potoky s neskutočnou tyrkysovoľadovou farbou.

Bezproblémovo sme prešli do slnkom zaliatého Rakúska. Na tomto úseku prechádzate serpentínami s prudkým sklonom a pre kamióny, ktorým ak by zlyhali brzdy, sú pripravené tzv. záchranné trasy do kopca. Pripravená je i rakúska polícia s radarom a kasou pre všetkých, ktorí radi počúvajú svišťanie vetra okolo uší a zabudnú pri tom dole kopcom šliapnuť na správny pedál. Kedysi dávno tu, ževraj, finančne „prispel“ i môj muž, preto odvtedy chodí po spomínanom úseku predpisovo, teda pomaly a brzdiac.
V týchto končinách, ak nechcete zaplatiť zbytočne za pár metrov rakúskej diaľnice, sa odporúča zísť včas z cesty, tj. odbočiť na hradskú. My sme omylom zišli skôr ako zvyčajne, a tak sme mali možnosť spoznať na krátku chvíľu i mestečko Zirl. Na prvý pohľad a z okna auta sa mi veľmi zapáčilo, ale my sme mali namierené do Innsbrucku, kde zvyčajne robíme pauzu na ceste ku jazeru Garda.
Pod skokanským mostíkom v Innsbrucku začína stúpanie ku priesmyku Brenner a v určitej výške máte aj nádherný výhľad na celé mesto. Za prejazd priesmykom sa platí cestné mýto, v tých časoch 8 € za osobné autá. Kto už tadeto niekedy cestoval vie, že ho očakáva úchvatné vysokohorské prostredie, plné viaduktov, čo sa tiahnu vysoko nad dolinami alebo sa opierajú o svahy vrchov a poskytujú cestujúcim pohľad na krásnu panorámu. Pri prejazde touto krajinou mám zakaždým pocit, že svet musí byť neskutočne veľký. Všade naokolo sú navyše porozhadzované útulné alpské domčeky, do ktorých by ste sa isto hneď a dobrovoľne nasťahovali. Paralelne na kopci pozorujete autíčka, ktoré sa štverajú hradskou ako usilovné mravčeky ku svojmu mravenisku a vyhriatym vzduchom už k vám z diaľky vanie flair Bella Italie. Na jednom mieste križuje diaľnicu dokonca lanovková dráha.
Za talianskou hranicou cestujúcich víta hneď prvý tunel. Dokopy ich je na trase 14 o celkovej dĺžke 5759 m a za predpokladu, že som správne zaznačila číslice na papier. Pri vstupe na miestne diaľnice si pri prechode prvou rampou vytlačíte „vstupenku“ a pri výjazde z diaľnice platíte iba za odjazdené kilometre. Množstvo dopravy sa v tomto úseku minimálne strojnásobilo, predovšetkým pribudli nákladiaky a kamióny všetkých možných národností (stretli sme prekvapujúco veľa Čechov). Okrem toho boli cestou rovnomerne roztrúsené stavby, zamerané na opravu diaľnice a teplota vzduchu už stúpla na 19°C. Z rádia znela krásne spevavá taliančina (a hoci rozumiem iba pár slovíčok, predsa ju zbožňujem) a ja som zrazu mala pocit, že sa leto vrátilo alebo že sme ho zastihli práve na odchode.
Vrchy sa postupne a pomaly rozostupujú a germánsku uhľadenosť a poriadok vystrieda pomaly ale isto taliansky životaschopný chaos. Mne už pred rokmi prirástol k srdcu. Prejavuje sa to tým, že keď niekade prechádzame, nikdy neviem odhadnúť, či sa jedná o obytnú oblasť, alebo priemyselnú zónu, úsek vo výstavbe alebo práve ukončenú výstavbu, či sme na vidieku alebo v turistickej oblasti, atď. Všetkojesovšetkýmpomiešanéaprepojené.
V Affi sme zišli z diaľnice dole a zaplatili 13,90 €. Ďalej nás GPS viedlo dvojprúdovou neplatenou rýchlocestou a vyzeralo to, že prevažne míňame taliansky vidiek, pričom nám okrem správnej navigácie prezradilo i miestne povolené km/h.
Prvé palmy, voľne rastúce v záhradách, umocňovali pocit dovolenky. Inak boli na okolí plantáže s vínnou revou alebo iným ovocím, no a, samozrejme, nechýbali olivové háje. Keď nás hlas navigátora naviedol na ďalšiu diaľnicu, zbadali sme hneď pri vjazde na ňu, že nás čaká riadna zácpa. A to práve na posledných kilometroch. Všade, kam len naše oči dovideli, sa slimačím tempom posúvali centimeter po centimetri dopredu desiatky kamiónov. Cupitali sme medzi nimi ako malá myška medzi stádom slonov (neznášam tento skľučujúci pocit na diaľnici). Rozdiel je iba v tom, že v príklade zo živočíšnej ríše sa cítia nepríjemne tie slony. Niekde počas tohoto trápenia sme zazreli ukazovateľ teploty vzduchu : 27°C.
A nakoniec sme zbadali i dôvod zácpy . Zamrazilo ma pri pohľade na úplne vyhoretý kamión, z ktorého zostala už iba kostra a stekala látka, použitá na hasenie. Požiarnici ešte zabezpečovali bezpečnosť premávky, neďaleko od kamiónu stála i sanitka a ja som pevne dúfala, že šofér zostal nažive a bez ujmy na zdraví.
A konečne sme zišli z diaľnice nadobro – výjazd Dosenzano. Mesto, známe svojimi diskotékami a pub-mi, ktoré sa ževraj považuje za hlavné mesto jazera Garda, čo som doteraz netušila. Vždy som si myslela, že je ním Riva, v preklade „perla jazera Garda“ (na severe). Tu nás už vítalo neuveriteľných 31°C. Zachvíľu sa nám naskytol pohľad na obrovskú vodnú plochu, ktorej rozloha vo mne často vyvoláva pocit, že práve pozerám na more.

Doteraz sme navštívili toto jazero dvakrát, bývali sme však na severe – kde ho obopínajú z oboch strán vysokánske vrchy (v mestečku Limone a neďaleko Malcesine). Našim konečným cieľom bola tentokrát Manerba del Garda, ktorá sa skladá z 5 častí: Pieve, Balbiana, Montinelle, Gardoncino a Solarolo a nachádza sa smerom na juh, na západnej kopcovitej strane. GPS nás ďalej spoľahlivo viedlo spleťou ulíc a uličiek niekoľkých posledných mestečiek či dediniek a pod presvedčivým dotykom slnečných lúčov som sa začínala cítiť dovolenkovo ako v strede turistickej sezóny. Nachvíľu som zneistela, keď sme prechádzali miestnymi sadmi a cesta zrazu pripomínala koniec sveta, ale bola to iba nejaká miestna skratka, vďaka ktorej sme sa rýchlejšie dostali k našemu cieľu: Residence Onda Blu. Je to taká zmes apartmánov, mobile home-ov a kempingových miest a v jej strede sa nachádza veľký bazén pre hostí. Leží priamo na promenáde jazera, ako všetky ostatné podobné usadlosti na širokom okolí. Výhodou je, že promenáda je skutočne dlhá, odrezaná od cestnej premávky, a tak vhodná i na prechádzky s malými deťmi.

Po tom, čo sme sa nahlásili na recepcii a obdržali kľúče, nás jeden zo zamestnancov odprevadil autom k našemu „mobile“, čo je vlastne domček na kolesách s plochou 25m². A do tých 25m² sa zmestila plne vybavená kuchynka s jedálenským kútom- rohovou lavicou, ktorá sa dá roztiahnuť ako spací gauč pre 2 osoby, chladnička, WC so sprchovacím kútom a dve minispálne pre ďalšie 4 osoby s odkladacím priestorom. Pri pohľade dovnútra som mala pocit, že som Snehulienka a práve som objavila trpaslíkov. Všade bolo neuveriteľne čisto, že i zo zeme by sa dalo jesť (táto časť sa tuším nezhoduje s rozprávkou), všetko vyzeralo úplne nové a farebne príjemne zľadené, podlaha bola laminátová. V kuchyni bolo všetko potrebné – od pohárov, tanierov, príborov, dosky, sitka, misiek, čajníka, hrncov a panvíc až po 4 samozapaľovacie plynové platne a digestor. Ani na TV anténu nezabudli. No a pred zvýšeným vchodom bola drevená terasa so stolom a stoličkami, tzv.letná obývačka. Každý návštevník má vedľa home mobile možnosť zaparkovať svoje auto.

Po krátkej diskusii sme si podelili postele, vybalili veci, prezliekli sa do oblečenia, zodpovedajúcemu miestnym teplotám – ja som bola neskutočne rada, že som predsa len zbalila jednu sukňu a sandále a nedala na internetovú predpoveď počasia s rozdielom 10°C – a vybrali sa pobrežím na spoznávaciu prechádzku. Všetci traja sme sa spokojne čľapkali vo vode, prešli sme pomalým krokom dve zátoky, stretli posledných turistov tejto sezóny, niektorí dokonca ešte plávali v jazere (voda bola na dotyk príjemná, takže by som sa k nim najradšej bola pridala) a deň zakončili výbornou večerou v neďalekej, zjavne obľúbenej pizzérii.
Čakala nás bezsenná noc- úplne sa totižto prejavil vplyv trpaslíkovských rozmerov pridelených postelí, zmiešaný s neuveriteľným dusnom v okolí. Naše telá sa iba pomaly zoznamovali s novou dimenziou a podvedome nás chránili pred pádom na zem-takže nám nedali pre istotu zaspať. MM sa tak nespokojne prevaľoval na posteli, že som na druhý deň pristúpila k novému rozdeleniu pelechov!
Po raňajkách sme sa vydali na spoznávanie okolia, tj. častí Manerby. Na recepcii sme sa ešte dozvedeli dobrú správu: že ohlásený trojdňový štrajk čerpacích staníc po dni nečakane skončil , a tým pádom sme si mohli poprípade naplánovať i výlety autom do vzdialenejšieho okolia. (Pre mňa to znamenalo, že dobrodružstvo s tlačením auta po diaľnici sa asi konať nebude).

Ak stojíte na brehu Gardy a snažíte sa dovidieť na protiľahlú stranu, snažíte sa viac-menej zbytočne. Väčšinou je všade opar a vy iba podľa malých bielych bodiek viete, že v mieste ich výskytu sa nachádzajú pravdepodobne ľudské obydlia. Aj hory vidno iba matne a márne sa ich snažíte zachytiť na fotografiu, rozmýšľajúc pritom, či je to práve skalný obrys alebo nejaká vzdušná fatamorgána. Preto ak sa takýto moment náhodou predsa len úplne nečakane vyskytne, väčšinou po výdatnom daždi, uchopte najbližší fotoaparát a cvakajte... ak však visí kolo krku neznámeho cudzinca, vypýtajte si pre istotu povolenie vopred.

Vybrali sme sa spleťou uličiek kade-tade, ale samozrejme i za pomoci miestnej mapy, ktorú sme obdržali na recepcii a so záujmom spoznávali život na okolí. Okrem olivových hájov sme často naďabili i na kukuričné polia. Viac-menej sme smerovali k miestnej časti Solarolo. Snažila som sa kamerou zachytiť krásne pastelové fasády domov, niektoré obrastené i popínavými kvitnúcimi lianami – všade, kde sa hojne vyskytujú turisti, si domáci robia život farebnejší a príjemnejší... Veľmi veľa objektov bolo na predaj alebo na prenájom (isto jeden z dôsledkov krízy). Veľmi strmým kopcom sme sa vyštverali do centra Solarola. Prekvapilo ma, že sa pred nami zjavili úzke uličky minimestečka. Neviem, kde je v Taliansku hranica medzi dedinou a mestom, ale predpokladám, že vďaka tunajším horúčavám sa i v menších sídlach obyvatelia snažili aspoň v priamom centre, tj. pri radnici a kostole vybudovať vyššie stavby a úzke uličky na zabezpečenie tieňa. A kostol, ktorý sa týčil na kopci nás prekvapil svojou veľkosťou a výzdobou. Uličkami sme prešli i do ďalšej časti Manerby – Montinelle. Opäť sme sa dostali na malé námestíčko, kde bol i dobrý výhľad na jazero. Tu už bolo aj viac turistov.
Takmer celodenný slnečný výlet v príjemnom tempe sme ukončili dole na promenáde a ja som sa tešila na porciu špagiet s darmi mora, ktorá sa v predošlý deň na mňa lákavo usmievala zo susedného stola. A chutila tak, ako vyzerala- fantasticky!

V noci pršalo. Na druhý deň sme sa zobudili do zamračeného dňa. Očakávali sme podľa predpovedi zhoršenie počasia, a tak sme sa rozhodli pre výlet do Sirmione (8050 obyv. +/-). Toto očarujúce mestečko na cípe úzkeho polostrova na juhu jazera som si obľúbila už pri úplne prvej návšteve a v prípade možnosti som ho i tentokrát chcela znovu navštíviť. Po raňajkách sme nasadli do auta a ja som sa kochala pohľadom na prostredie, kade sme prechádzali. Olivové háje boli všade. Každý deň sme išli aj okolo veľkoobchodu s rastlinstvom všakovakého druhu. Fascinovali ma predovšetkým až 5-6 m (odhad z idúceho auta) vysoké stromy v megakochlíkoch. Tam si ich snáď chodili kupovať so žeriavmi.

Na okolí mali aj nespočetne veľa kruhovej premávky. Až tak veľa, že si to všimol i náš syn a divil sa, ako dobre sa teta z GPS vyzná v Taliansku.
Okolie bolo husto osídlené a čím viac sme sa blížili k Sirmione, tým viac pribúdalo pompéznych 4-5* hotelov. Už majetní starí Rimania v časoch dávno minulých objavili blahodárny vplyv oddychu v tejto oblasti. Sirmione je navyše kúpeľné mestečko, v jeho blízkosti z jazera pramení liečivá voda, bohatá na bróm, jod a síru.

Ten najcentrálnejší stred mestečka za hradbami zámku je uzavretý pre autá. Samozrejme s výnimkou pre tých, čo v ňom bývajú alebo zásobujú miestne obchodíky, reštaurácie a hotely. Za parkovisko pred hradbami zaplatíte na hodinu 2,20 €. Chvíľu sme sa pozerali so synom na vpúšťanie a vypúšťanie áut za hradby. Presne sledoval, čo kto robí, ako vkladá nejakú kartičku do automatu a pred autom sa zrazu spustí stĺpik, vytŕčajúci v strede cesty, do zeme. Zistil, že kto nemá kartičku do automatu, má nejakú listinu, ktorú ukazuje „vrátnikovi“. A ďalej rad áut trpezlivo čaká, kým sa zmení červená farba na semafóre na zelenú...

Autá sa potom slimačím tempom predierajú pomedzi stovky turistov cez jedinú vstupnú, nie príliš širokú bránu. Za ňou je vodná priekopa a hneď po pravej strane máte možnosť navštíviť zámok a za vstupné 4 € sa vyštverať na najvyššiu vežu mesta. Odporúčam každému, kto netrpí závraťou.

Úzkymi uličkami sme sa vybrali na prechádzku. Náš malý nezbedník vyvaľoval oči na toľké množstvo zmrzliny. Na každom kroku bol obchodík s touto pochúťkou vo všakovakých vyhotoveniach a rôzne zdobené kormútky. Bolo preň utrpením tade chodiť s vedomím, že dennú porciu už vyčerpal. Celý čas bolo zamračené, ale teplota i v tento deň vystúpila na 25°C, bolo neskutočne dusno a ja som spotená ľutovala, že som si nezobrala tričko s krátkymi rukávmi. Na druhej strane mestečka sú termálne kúpele Sirmione, park Marie Callas a niekoľko väčších hotelov. Na úplnom konci polostrova sa nachádza Grotte di Catullo.

Priznám sa, že som si vopred neprečítala, o čo sa presne jedná, vedeli sme iba z obrázkov, že sú to nejaké vykopávky dávneho osídlenia. Chvíľu sme sa rozhodovali pred vstupom, ísť či neísť – hlavne kvôli synovi. Nakoniec vyhrala zvedavosť. Vstupné je (bolo) opäť 4 €. To, čo som mala potom možnosť zhliadnuť, ma fascinovalo. Bezradne som pozerala na fotoaparát, koľko miesta som zabrala na karte fotografovaním Sirmione a teraz i Grotte. Pri vstupe na toto územie je na začiatku i menšie múzeum s niekoľkými zachovalými predmetmi, nákresmi a vysvetlivkami. Pôvodne sme ho vynechali práve kvôli synovi. Tak som sa tam spätne vrátila, aby som sa aspoň v skratke dozvedela, kde sa práve prechádzame.

Na rozlohe 2 ha sa nachádza najvýznamnejšie archeologické nálezisko horného Talianska. Jedná sa o antické sanatórium s termálnym kúpeľom. Ak sa sem raz dostanete, určite tento nádherný kúsok navštívte.
Ani synátor sa nenudil. V tom množstve skál a kameňov, zákutí, priečelí a schodov mal ideálny priestor na schovávačku. Pridali sa i niekoľkí turisti, ktorí mali zvrchu dobrý rozhľad, a tak videli, kam sa tato schoval a pomáhali so smiechom navigovať.
Medzi parkom Marie Callas a Grotte premáva elektrický vláčik, ale túto vzdialenosť zvládnete hravo pešo.
Ceny v reštauráciách Sirmione sú priamoúmerne záujmu turistov o tento skvost. Predovšetkým "pasta"-jedlá majú dvojnásobnú cenu. Tak sa radšej najedzte pred bránami mesta, ak chcete aspoň čosi ušetriť.
Po 15 km chôdze sme sa unavení, ale spokojní vrátili do nášho prechodného bydliska.

Z predpovede počasia sme vedeli, že posledný deň dovolenky bude upršaný. Z prospektov pre turistov, ktoré ležali v našom mobile, sme sa dozvedeli, že neďaleké mesto Mantova bolo jedným z najvýznamnejších stredísk Európy v období renesancie, a tak sme sa ho rozhodli navštíviť.

Na diaľnici lialo ako z krhle, aj sme najprv omylom odbočili na nesprávny smer.
Už pred vstupom do mesta nás syn zozadu upozornil, že podľa GPS pôjdeme cez vodu. Krátko nato sme sa ocitli na násype cez jazero. Voda ohraničuje mesto odhadom z dvoch tretín a podľa mapy by to mali byť dokopy tri jazerá. Cesta nás doviedla ku vstupným hradbám. Ďalej by podľa mapy mali byť takéto prístupy do mesta cez vodu dva. Bol to nádherný pohľad, bohužiaľ sa na tej ceste nedá zastať a fotografovať zblízka. (Ono vlastne...dá sa takmer všetko, len neviem, čo by na to povedali miestni carabinieri alias strážcovia poriadku).

V centre sme zaparkovali priamo pri Palazzo Ducale, obrovskej stavbe (14. až 17. stor.) so 450 miestnosťami na ploche neuveriteľných 34 000 m² (info z wikipedie). Nemali sme žiadne bližšie informácie o meste, jednu mapu neďaleko našeho auta sme už na začiatku prehliadli a neobjavili sme ani žiadne informačné stredisko pre turistov, a tak sme sa túlali ulicami Mantovy spôsobom "nos, veď nás...". Našťastie dážď prestal už kdesi na diaľnici, sprevádzal nás iba vietor. Mesto bolo plné turistov a na ďalšom námestí práve skladali rekvizity z nejakých historických osláv rytieri, dvorné dámy & Co. Vyzerali veľmi zvodne, ale ja som si v tom momente myslela, že iba začínajú s predstavením a fotky som chcela robiť neskôr... keď nebudú behať s tyčami a stoličkami - takže nakoniec nemám na foto ani tie tyče a stoličky ...
Všade okolo nás sa týčili impozantné budovy. Väčšina pešej zóny bola vykladaná stredne veľkými kameňmi, preto nikdy nenavštívte toto mesto v lodičkách!!! Lepšie povedané: odporúčam vibramy. Topánky si nezničíte a ani nohy vás nebudú bolieť.

Autom sme sa vybrali ešte na opačnú stranu mesta k palácu del Te. Doma som si potom len tak zo zvedavosti vyhľadala na nete, koľko obyvateľov má Mantova a nechcela som veriť vlastným očiam pri pohľade na čislo 48.324 z decembra 2009 (menej ako napr. Prievidza)...neuveriteľné, čo sa kedysi stavalo v Taliansku...

Jazero Garda nás privítalo pri návrate mrakmi, bielymi ako brada 100-ročného starčeka. Boli obtočené okolo vrchov a vytvárali nádhernú, mrazivú kulisu. Naproti tomu miesta bez oblakov bolo vidno úplne jasne.
Spontánne sme sa rozhodli ešte pre krátku návštevu S.Felice, dedinky v kopcoch nad Manerbou. Mám rada zákutia, kde turisti iba zriedka zavítajú.
V noci sa spustil strašný leják. Podľa pôvodnej predpovede mal prísť až v nedeľu, deň nášho odchodu. Boli sme veľmi sklamaní, keď sme sa zobudili do slnečného dňa a teplota sa opäť vyšplhala na 25°C. Takto sa nám jazero Garda iba s ťažkým srdiečkom opúšťalo.

Ale po tej nočnej búrke bola obloha tak vyjasnená, že sme mali nádherný výhľad na okolie, a tak som rýchlo cvakala posledné fotky na rozlúčku z neďalekej zátoky.
Od nej sme sa vybrali smerom na diaľnicu, tentokrát sme však išli inými cestami než zvyčajne, a tak sme mali možnosť ešte z auta zhliadnuť i Monigu, väčšie mestečko, polohou viac na rovine, kde sa práve v ten deň konalo stretnutie starých klasikov -Fiat 500. Miesto stretnutia som z auta videla iba ja a i to tiež iba letmo, takže som svojim chlapom najprv nič nepovedala, keď sa zrazu za hlasného trúbenia a sprievodu policajtov vynorila oproti nám na ceste skupina asi ďalších 20-30 za sebou idúcich veselých a hrdých účastníkov stretnutia.

Cesta späť bola príjemná, keďže v nedeľu takmer nejazdia kamióny, na jednom kopci v Taliansku som si stihla všimnúť zaujímavý dom- "tvárou" k diaľnici to bol normálny murovaný dom, zaujala ma však stredoveká veža vsunutá do strechy, a tak som točila za jazdy hlavou, až som od určitého uhla zbadala, že druhá polovica domu je malý hrad, takže tzv. 2 in 1
V Rakúsku horolezci nad Innsbruckom využili krásne počasie a zdolávali v desiatkách skaly nejakého kameňolomu, kúsok odtiaľ povolil vodca kamzíkov svojej čriede pásť sa takmer pri ceste, no a my sme si tentokrát spravili prestávku v Zirli, aby sme zistili, že je to driemajúca malá dedinka s výnimkou detí, ktoré sa veselo prevážali v kočíkoch pre bábiky, jedného pána, ktorý práve strihal ovce na stole, takže sme synovi ukázali rýchlokurz strihania a jednej nenápadnej dedinskej svadby. A pažravého koňa, ktorý chcel ostošesť ochutnať trávu za plotom, a tak svojou váhou za pomoci krku a hrude usilovne stláčal zavadzajúci plot.

Limone sa nachádza severnejšie, na západnej strane jazera. V čase našej návštevy bol ešte syn malý a museli sme používať kočík. Cesty sú tu vzhľadom na hornaté okolie (okrem krátkej promenády pri jazere) do/z kopca a bez chodníkov, čiže transport s kočíkom a dieťaťom v ňom bol o čosi náročnejší. Okrem toho sa mi mnohé miesta na promenáde zdali nebezpečné pre malé, pobehujúce deti, ktoré pri chvíľke nepozornosti môžu veľmi rýchlo čľupnúť do vody, pretože väčšinu detí priam magicky láka.

Na východ od južného cípu Lago di Garda sa nachádza Verona. A v nej tento známy balkón.