Mallorca

Mallorca patrí do skupiny súostrovia Balearen (Ibiza, Menorca, Formentera, Cabrera, Es Vedrá, Tagomago) na západe Stredozemného mora. Vyjadrené v číslach: rozloha 3640 km2, dĺžka pobrežia 550 km, počet obyvateľov 870 tisíc.

Hlavné mesto: Palma de Mallorca (400 tisíc obyv.)

S ostrovom spájam predovšetkým spomienku na svoj prvý let lietadlom a o pár rokov neskôr na prvé týždne tehotenstva.

Tretíkrát sme Mallorcu navštívili minulý rok v čase veľkonočných prázdnin. Rozhodli sme sa pre ubytovanie na severe ostrova v mestečku Alcudia. Až neskôr sme sa dočítali, že podľa odborníkov má najlepšie piesočné pláže. Tiahnu sa až po mestečko Can Picafort a sú 12 km dlhé.

Naše cestovanie sa rozbiehalo iba pomaly a s ťažkosťami, hodnými scenára ku komédii. Na letisku sme sa dozvedeli, že Francúzi štrajkujú, a tak sa všetky odlety tým smerom oneskorili. Keď nám spoločnosť zablikala zelenou, rozhodol sa nejaký účastník, že má zelenú "v paži" a nepoletí s nami. Hľadal sa jeho kufor. Kufor sa po istom čase našiel, no po úspešnom nalodení prišla posádka lietadla k záveru, že iní dvaja cestujúci chýbajú. Nedostavili sa ani po treťom hlásení, nuž tak nasledovalo vetranie kufrov po druhé. A keď batožinu úspešne vytriedili naspäť na nemeckú pôdu, vypršalo nám letové povolenie. Nové čakanie...

Už som ani neverila, že my sa aj niekedy odlepíme od zeme.

Na ostrove pokračovala odysea ďalej. Dorazili sme za hlbokej tmy, všetci hladní, unavení, utrmácaní a autobusár sa napriek tomu rozhodol, že nás povozí okolím. Nejaký jeho známy potreboval odviesť domov, a tak sme si spravili tridsať minútovú obchádzku úplne iným smerom, než sme pôvodne vyčítali z mapy (preto nezapínajte ani náhodne navigáciu na mobile, v tme je i tak každá mačka čierna a človek sa nemusí aspoň zbytočne rozčúliť - v autobuse boli totižto i malé deti a jedno dievčatko dokonca na vozíčku).

Pozitívom bolo, že v hoteli nám oneskorencom ponechali večeru.

Na druhý deň sme ako prvé menili izbu. Výhľad na hlavnú a dosť rušnú ulicu sme zamenili za prízemie s predzáhradkou do tichej uličky.

Náš hotel sa nachádzal v novej časti Alcudie, neďaleko pláže. Sezóna sa zatiaľ iba rozbiehala a hoci sa pár otužilcov i kúpalo, vietor bol tak silný, že dokonca unášal i lehátka.

Vybrali sme sa preto do centra pôvodnej Alcudie, za starodávne hradby do úzkych, bezveterných uličiek. Chodník popri hradskej nestojí zaveľa, ale priamo mestečko ma potešilo svojou atmosférou. Dýchala v ňom minulosť a prebýval tam naďalej duch pôvodného obyvateľstva. Úplne iný pocit, než som kedysi zažila na juhu ostrova, zamoreného turistami. V utorok sa v centre konal pravidelne trh, a tak sme sa kochali miestnou ponukou.

Hneď v stredu sme sa rozhodli pre výlet ostrovom, teda jeho západnou časťou. Mimo sezóny na mnohé miesta nejazdia žiadne spoje a i tie, čo jazdia, sú kvôli veľkonočným sviatkom zredukované na polovicu. V Španielsku (minimálne teda na Mallorce) je i Zelený štvrtok sviatkom. Plán cesty som zostavila ja. Vybrala som nám na začiatok mestečko Sineu.Je geografickým stredom Mallorcy a práve v stredu sa v ňom konajú najznámejšie trhy, kde sa obchoduje i s hospodárskymi zvieratami. Vraj je vyše 700 rokov starý, a tak nečudo, že je magnetom nielen pre domácich, ale i turistov.

Už ako sme odbočili z diaľnice, pozorovali sme hustú premávku jedným smerom. A nielen výletníci ako my - 2+1 na požičanom aute - ale celé kolóny autobusov mierili ku miestnej atrakcii.

Trh bol vskutku velikánsky.

Aj slimákov vo vreciach by ste tam zohnali. Prasiatka, ovce, kravy ... čo len hopodársky dvor ráči (a peňaženka, prípadne letenka unesie...). My sme sa uspokojili s návštevou.

A keďže stravovanie v hoteli bolo na jedničku s hviezdičkou (svorne sme ho označili za excelentné, čím sme iba potvrdili hodnotenia iných návštevníkov), nepotrebovali sme zatiaľ ani doplniť rezervy. A suveníry už dávno nekupujem.

Dokonca ani takéto, keď sme niekde letecky.

Spoznávacia cesta pokračovala ďalej smerom na Valdemossu. Toto nádherné mestečko v kopcoch mi zostalo v pamäti z prvej návštevy Mallorcy. Vtedy sme serpentíny hore zdolávali s mužom na bicykli s vlastným pohonom a ja som myslela, že ho zahluším, keď mi každých 500 metrov tvrdil, že za nasledujúcou zákrutou si už naozaj oddýchnem v nejakej tamojšej kaviarničke.

Po 550.zákrute som ho radšej prestala vnímať! Ak si chcete do albumu uchovať nejaký záber, nesmiete sa zdráhať v pravú chvíľu vybrať fotoaparát. Podobných výhľadov s panorámou kopcov v pozadí nie je cestou až tak veľa a možnosť otočiť auto kúsok nazad - smerom dole - minimálna, ak nie žiadna.

Vo Valldemosse sme sa chvíľu túlali miestnymi uličkami a pauzu sa rozhodli spraviť až počas nasledujúcej prestávky. V sprievodcovi sme sa dočítali, že za najkrajšiu horskú dedinu bol zvolený Fornalutx.Ten sme nikdy predtým nenavštívili, a tak nesmel chýbať v pláne tentokrát. A hoci pri výjazde z Valldemossy štrajkovalo GPS, nedali sme sa zmiasť a po krátkom zvažovaní poslúchli pre zmenu hlas z brucha.

Potulky Mallorcou - tie ostrovné sú dosť zavádzajúce, čo sa časových prognóz týka - hlavne vo vrchoch, kde nikdy netušíte, koľko serpentín vás čaká, koľko cyklistov či autobusov spomalí váš presun a ako dlho vám budú blokovať prejazd, koľko záberov budete nútení urobiť, pretože každý nasledujúci je x-krát lepší, než ten predošlý ;-)

Cyklisti sú tí, na ktorých sa dosť sťažujú i domáci. Celkom ich chápem, keď si uvedomím, aké je to vyhýbať sa im - lepšie povedané podvoliť sa ich tempu na úzkych cestách - každý boží deň.

Fornalutx leží bokom od prejazdovej pobrežnej cesty, no medzi turistami je napriek tomu známy. Cestou ku nemu ma napriek krátkosti prejazdovej chvíle zaujala i Deia, o ktorej som si neskôr prečítala, že je dedinkou umelcov a čoraz viac sa mení na luxusné stredisko.

Fornalutx sa vyznačuje typickými miestnymi stavbami z kameňa a kopcami posiatymi pomarančovníkmi, citrusovníkmi.

Na centrálnom námestíčku sa v miestnych kaviarničkach premelú pravdepodobne rad za radom všetci jeho návštevníci.

Kúsok od neho sa na pobreží nachádza ďalšie známe mestečko Sóller. To sme presondovali počas prvej spoločnej dovolenky na Mallorce. Určite stojí za vizitu a ak sa dá, využite v tomto prípade výhodnú ponuku železnice. (Mám na ten výlet pekné spomienky, hoci už je takmer 16 rokov dozadu a prípadné zmeny na trase neovládam.)

My sme vzhľadom na pokročilý čas mierili ďalej. Hoci sa na zozname nachádzali ešte dve miesta, ponechala som rozhodnutie šoférovi, kam chce/nechce ísť, bo i zvyšok putovania bol dosť serpentínový. Keď si prečítal informácie v turistickom sprievodcovi, samého ho túžba hnala ku kaňonu.

Torrent de Pareis bol vskutku nádherným kúskom zeme. Keď sme prekročili najvyšší bod pohoria Serra de Tramuntana, ocitli sme sa akoby na konci sveta. Každú chvíľu sme zastavovali auto, aby sme fotoaparátom zachytili všetky tie dych vyrážajúce výhľady.

Kedysi sa do konečného cieľa dalo dostať iba cestou po mori, odhliadnúc od úzkych turistických chodníčkov tamojším kaňonom. V roku 1935 bolo dokončené asfaltové prepojenie cez vrchy.

Keď po 12,5 km serpentín odstavíte vozidlo na poslednom možnom parkovisku, vydáte sa po vlastných za konečným cieľom, ktorý priam magicky priťahuje turistov. Som rada, že pritiahol i nás :)

Oblasť je zákonom chránená, predovšetkým sú chránení miestni operenci. Ak chcete zdolať vrchy na vlastnú päsť, potrebujete naplánovať dostatok času na túru a mať dobré vybavenie. Úrazy neskúsených turistov sú tu bežné. V prípade, že vás zastihne dážď, stáva sa územie neschodným, nebezpečným a v jeho veľkej časti nie sú dostupné mobilné siete.

Pri športových akciách či iných aktivitách na tomto mieste s 20 a viac účastníkmi musí organizátor akciu vopred nahlásiť, pri počte nad 40 osôb potrebuje extra povolenie.

Nuž a na úplnom konci sa otvára brána do neznáma...

Ako som už písala vyššie, na konci marca ma zaskočila obmedzená ponuka ostrovných spojov. Z hlavného mesta jazdia autobusy asi do mnohých väčších mestečiek (a späť), ale medzi mestami navzájom je ponuka dosť biedna. Auto sme si plánovali požičať iba na jeden deň a oneskorená informácia, že Zelený štvrtok je sviatok, nám nečakane nabúrala plány (všetky autá z požičovní boli rozchytané pohotovejšími cestovateľmi). Znamenalo to, že z desiatich pôvodných spojov pôjde iba päť. A keďže na Veľký piatok sa všetci vrátane turistov zberajú i tak do hlavného mesta na veľkonočnú procesiu... bolo rozhodnuté. Do Palmy de Mallorca pocestujeme vo štvrtok vo dvojici. Teda iba ja so synom, bo muž uprednostnil cykloturistiku.

Deň sa nezačal najšťastnejšie. Po tom, čo sme si nesprávne nastavili budík a takmer zmeškali raňajky, sme nadobro nestihli autobus. Podľa rozpisu nám zostávala posledná možnosť, ale množstvo turistov na zastávke mi naháňalo strach. Riskovať či neriskovať, že budeme nocovať pod palmami na opačnom konci ostrova?

Nuž ale ja dobrodruh sa len tak nevzdávam . Veď riešiť treba, keď situácia nastane a nie malovať čerta na stenu vopred...

V autobuse smer hlavné mesto sa nám ušli posledné dve sedadlá. Zakázala som si premýšľať, čo bude, ak sa nám pri návrate neujde žiadne.

Chvíľu som sa cítila stratená na hlavnej autobusovej stanici. Názvy na tamojšom spoločnom pláne metra/železníc/autobusov sa tvárili akosi zavádzajúco a ničím sa nepodobali tým z mojej knižky. Ani chabý náčrt mesta v nej by som nenazvala adekvátnou mapkou. No široko-ďaleko som neobjavila žiadne turistické informácie, a tak som sa vybrala naverímboha a rovno za nosom. V uliciach mesta som postupne objavovala tabuľky jednotlivých turistických atrakcií a spolu s informáciami z papierového sprievodcu som si v pamäti vytvárala vlastnú mapku mesta.

Smerom ku Katedre to bolo tápanie v čiastočnej tme, cesta naspäť a nahor ku stanici mi zrazu začala otvárať oči a ja som si spätne uvedomila, čo sme kde objavili. Halt pozmenený uhol pohľadu a iné postavenie slnka :)
V uliciach mesta bolo všade cítiť a vidieť prípravy na slávnostnú procesiu v nasledujúci deň. V pešej zóne už stáli pripravené stovky stoličiek a dokonca sme zazreli pár zakostýmovaných domácich z nejakého orchestra, ktorý mal možno kdesi v meste generálku.

Miesto v autobuse sa pre nás na záver dňa tiež našlo, aj večeru v hoteli sme stihli.