Paste sa paste, húsky moje biele...

Včera som konečne mohla nastúpiť na svoje nové miesto PASTIERKY.
Služba začala v daždi, ale inak bezproblémovo. Zvládla som i obávaný alarm. Vydal iba povinný privítací píps-tón a moje obavy, že nesprávny zadaním odomykacieho kódu postavím do pozoru celú štvrť a policajnú stanicu k tomu a budú o mne písať v lokálnych novinách sa, našťastie, nenaplnili.
Zato miestne zvery kvíkali, pípali, džavotali, mečali a inak prejavovali svoju radosť nad sľubným príchodom potravy. Oni by snáď i ten alarm prehlušili.
Dokonca i rybičky skoro povyskakovali z akvária, keď som kolo nich prešla.
Najprv som skontrolovala stav v klietkach a potešila sa zisteniu, že z tohtotýždňových kačiatok prežilo ďalší deň všetkých osem, i keď už túžobne očakávali vodu.
Oj, tak by som sa s nimi pomojkala, keby som nepoznala stav ich búšiacich srdiečok pri pohľade na ľudskú bytosť, teda mňa. Akonáhle som im dala do ich bydla misu s vodou - no tú radosť treba vidieť na vlastné oči - človečina sem, človečina tam, strach prekonám a poď ho šúps hlavičku do vody. Teda tie decentnejšie tvory najprv namočili zobáčiky, tie dravšie skočili aj s plutvami dovnútra, a tak sa tam spokojne čachorili a čvachotali, celé telíčko od hlavy až po chvost zvlhčovali a potom ste už iba pozorovali ten slastný výdych že: konečne!
A tak som im po zvážení všetkých pre a proti pridala ešte ďalšiu misku s vodou.
Vo vedľajšom kuríne som objavila dokonca jedno vajíčko. Sliepky som vypustila spolu s kačicami na dvor a bolo vidno, ako radostne tie prvé vybehli ďobkať chutné nálezy na zemi a tie druhé? Šúps do vane s vodou. Potom sa trochu medzi sebou dohadovali, ktoré časti územia budú komu patriť, ale straty na životoch pritom, našťastie, neboli.
Keď som tak na ne zboku pozerala ... ľudkovia zlatí, poviem vám, klietkové batérie - to je strašné svinstvo!
Na rad prišli kozy. Nuž to aby im človek nestál v ceste, keď sa otvoria dvere maštale, inak je v stotine sekundy prevalcovaný. Sú strašne pažravé, a tak ich prvá cesta viedla ku váľovu s trávou. A aby nedochádzalo k nesprávnym uzáverom: oni nehladujú, oni sú doguľata prežraté.
Keď sa všetky živé tvory vetrali, šli sme s Michaelom do kuchyne krájať potravu. Jeho prvá služba.
Nuž a keď sme znovu vyšli von, hneď mi hlásil, že nám káčer uletel. Ono to nie je nič neobvyklé. Mimo areálu našej farmy ešte nikdy neodleteli, len potom to zaháňanie späť môže istú dobu trvať
Ak káčer uletí sám, väčšinou sa necíti dobre bez svojho "manšaftu", preto sa i veľmi rýchlo a dobrovoľne vracia do ohrady. Tak to bolo i v tomto prípade.
"Mama, tam je vonku ešte druhý," zahlásil mi syn.
Nemala som presný prehľad, ktorý káčer sa kde nachádza, máme ich totižto dvoch, a tak som skoro do ohrady nahnala príšelca zvonku. Občas totižto priletia zo susedstva na návštevu i divo žijúci kamaráti našich japonských kačíc.
A viete, čo som zistila? Že sliepky zdivejú, keď zbadajú mäsové konzervy pre mačky či psov. Občas dostávajú túto pochúťku. V môj prvý víkend som im ju smela dať, keďže sa nám minul šalát.
A ja som vám tam skoro za plotom skolabovala. Vzala som do ruky konzervu a nepoznajúc reakcie vajíčkoproducentiek, sa otočila smerom k nim. Kebyže nie je medzi nami pevné drátené pletivo, tak ma ten nálet 9 kamikadze zabije. Divé nálety, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani japonskí letci smrti.
Dnes mám opäť službu, a tak si už cvičím hlasivky a leštím ochranný rytiersky štít (dnes rozdeľujem zvyšok konzervy medzi mäsožrútky):
Paste sa paste, húsky moje biele,
ktože vás pasie,...
Iba obsadenie a zvyšok pesničky nesedí.