Keď som po letných prázdninách prebrala skupinu po kolegyni, bolo mi viac než jasné, že to nebude med lízať. Práve naopak. Nemienim zachádzať do podrobností, aká konštelácia sa tam zišla, úplne postačí, keď poviem, že jeden chlapec má zákaz vstupu ku niekoľkým kolegom (u mňa smel tiež kedysi navštíviť spolužiakov iba pod prísľúbom, že sa bude správať normálne) a ďalšieho sa snažia dokonca učitelia (právom) preložiť na inú školu.
So spomínanou kolegyňou som pracovala prvý rok ako jej pomocná sila, kým som neprebrala vlastnú skupinu. Takže som poznala jej štýl práce i pravidlá. Nás dve však v jednej skupine už terajšie
deti nezažili, preto som presne vedela, kde si vymýšľajú a kde nie, čo sa práve pravidiel týka. Jednoducho iba skúšali, kde je hranica u mňa, resp. snažili sa ju posúvať tak, aby vyhovovala ich
predstavám. No a u mňa sú tie podstatné hranice pevné, čo na začiatku viedlo ku pravidelným konfliktom. Tomu sa, tuším, vraví "narazila kosa na kameň".
Aj minulý piatok vyvádzala Južanova partia. A na konci družiny sa malí rebeli podľa známeho "jeden za všetkých, všetci za jedného" ako papagáje pridali ku jeho výroku ... my už u teba nechceme
byť, my sa prehlásime do skupiny ku M.!!!
- Nech sa páči! - zareagovala som s kľudom Angličana (veď to nebolo nič nové pod slnkom) a oni sa rozbehli na prvé poschodie, kde majú šatne a kde sa zároveň nachádza ich "nová" skupina. Ja som
ešte vyložila stoličky, skontrolovala, či je všetko potrebné vypnuté a pomaly sa pobrala na dvor. Cestou dolu som nečakane narazila na svojich divochov, ako s vypleštenými očami utekajú von z
budovy sťaby pred nejakou príšerou. A zachytila som Južanove zdesené slová:
- Počuli ste to, ako sa na nás M. rozkričala?!? Tá ale zúrila!!!
Dodnes netuším, čo sa tam udialo (bo utorkové udalosti mi zmenili beh života na istú dobu), ale v pondelok boli obaja Južanovi spolužiaci chorí, nuž som využila situáciu. Zavolala som ho ku sebe
na krátky rozhovor.
- Počúvaj, teraz sme tu sami dvaja, a tak nepotrebuješ ukazovať svaly a mať silné reči pred druhými - pozeral na mňa prekvapene, čo sa bude diať - a tie silné reči o zmene skupiny sa asi veľmi
rýchlo po piatku rozplynuli, keď vám M. vynadala, všakže?
- Noo - pritakal hlavou a uškŕňal sa ostošesť.
- A teraz chcem od teba počuť pravdu ... myslíš si, že v iných skupinách ten život beží inak, než u nás? Že tam by vám vaše kúsky prešli len tak bez všetkého alebo by vás niekto za ne dokonca
pochválil?
Začal sa uškŕňať ešte viac.
- Nie, tam je to presne tak isto - povedal a potom doplnil niečo, čo by som nikdy od neho neočakávala.
- Vieš, ty nám nevynadáš ako (kolegyňa, čo ich mala predo mnou). Ona keď sa nahnevala, tak po nás kričala pred celou skupinou. Ty s nami ideš na chodbu a tam nám dohováraš.
- Znamená to, že zostávaš u mňa?
- Mhm.
- Juj, keď na nich pozerám... ja tak nerada upratujem. Na stene doma mi visí obrázok s nápisom "nechce sa mi upratovať, a tak si kúpim čistiace ryby a vytopím byt!" ... ale zatiaľ som to neskúšala!
Ráno zavolala svojej 82-ročnej tete, aby sa jej spýtala, ako sa jej darí. Prednedávnom mala nejaké zdravotné problémy, dokonca musela absolvovať operáciu.
- Vieš, zlatko, bolí ma koleno, ale trochu s ním pocvičím a zasa bude v poriadku.
- A nič iné ti nie je? Nemáš i iné bolesti?
- Nie! Nemám. Na bolesti sa sťažujú iba starí ľudia!
Nepoznám ju, tak netuším, či je to pravda, alebo jej iba pamäť vynecháva, ale každopádne nám svojim pozitívnym zmýšľaním mladice vylepšila náladu. A predĺžila o pár sekúnd život. Vďaka smiechu. Tak to aspoň tvrdia odborníci na dlhý život.
(8.1.2018)