9.3.2017
V jedálni som pre rozdávaním porcií skontrolovala obsah várnice a skonštatovala, že ako poznám svojich (ne)jedákov, zasa sa vráti do kuchyne ku kuchárovi takmer 1:1. Už roky bojujeme za to, aby
nám nemiešali jednotlivé položky dokopy, lebo nie všetci jedia všetko a akonáhle sa vo várnici zjaví pomiešaná, varená zelenina, tak je boj prehratý už na začiatku.
No a presne takto vyzeralo jedlo i včera. Pričom základ - plnené cestovinové taštičky - by zjedla väčšina. Nuž som šla od taniera ku tanieru a žufankou vylovila jednu taštičku plus jednu
mrkvičku.
Túto miniporciu dostali príkazom. S dodatkom, že komu zachutí, dostane za plný tanier.
Jeden z mojich troch Francúzov ale nepočúval pozorne, pričom práve oni patria ku tým, ktorým obdoba ratatouille takmer vždy chutí.
Deti zahryzli do skušobnej porcie, niektorí si prišli naložiť ten sľúbený plný tanier, časť chcela iba "plus jednu" taštičku naviac. A boli i takí, čo utekali kade-ľahšie...
Po chvíli došiel i Cendric a takmer šeptom si zapýtal ešte jednu taštičku. Naložila som mu a poslala ho na miesto. No čosi sa mi na jeho správaní nezdalo, tak som ho zavolala naspäť ku mne.
- Ty máš ešte hlad?
- Áno... - odvetil nesmelo.
- A zjedol by si i viac?
- A môžem?
No čo mu na to povedať, keď PRÁVE jemu minimálne raz do týždňa prizvukujem, že pokiaľ je jedla dosť, dostanú i repete?
Milí rodičia ... ak sa vám deti budú sťažovať, že ich vychovávateľky, družinárky & Co. trápia hladom, nemusí to byť vždy objektívna skutočnosť ... občas iba zlyhá komunikácia. Lebo
príjemcovia správ nie sú duchom na príjme!
Keď som nastúpila do svojho terajšieho zamestnania, z časových dôvodov som mohla robiť iba druhú silu v skupine a tá začína vždy o jednu vyučovaciu hodinu neskôr. Preto som prvý rok nezažila, ako
družina štartuje. Keď som na ďalší rok prebrala vlastnú skupinu, zišli sa v nej zhodou okolností deti, ktoré boli najstaršie v rodine. Čiže nielen ja som začínala ako vedúca skupiny, i pre
rodičov a deti to bol krst ohňom. A súrodenci navštevovali v tom čase škôlku, tí najmladší dokonca ani tú nie a niektorí boli iba na ceste.
Typické súrodenecké nezhody či hádky som preto registrovala iba z rozprávania rodičov.
Tento rok som prebrala novú skupinu a moji terajší prváci majú naopak brata či sestru vo vyššom ročníku. A zrazu som prvé týždne pozorovala nový, veľmi milý jav.
Je jedno, ako veľmi sa doma hádajú či tlčú, v škole držia spolu. Akonáhle starším skončilo vyučovanie, dobehli "skontrolovať" mladších, spýtať sa, ako sa majú, či im nič nechýba a v prípade konfliktov na dvore ich ochraňujú do dnešného dňa ako starostlivé levice.
A 90% detí pri tvorbe myslí na zvyšok manšaftu doma - toto spravím bratovi, toto zoberiem sestre, mame, otcovi.
Aj preto som zostala zarazená, keď sme robili včera hviezdy na vianočnú výzdobu a deti opäť vymenovávali rodinných príslušníkov, ktorým ich darujú, iba tá najtichšia zo skupiny vraví:
- Ja si to nechám pre seba.
Z času načas je dobré myslieť i na seba, ale po skúsenostiach s jej sestrou som sa obávala, či nebude ako ona.
To bolo jediné dieťa, ktoré nikdy, ale naozaj nikdy nebolo ochotné niekomu druhému niečo darovať. Aj keď sme robili darčeky na Deň matiek či otcov, vždy povedalo - ja si to nechám pre seba.
- Prečo?
- Lebo!
Diskusie na danú tému bývali dlhšie, ale nikdy ku ničomu neviedli.
Než som sa stihla spýtať jej sestry - prečo?, predbehla ma doplnením svojej úvahy.
- Ale nie, ja to darujem mame, ale neukáž jej to, keď po mňa príde.
Nie, neukážem... aby si to dcérka nerozmyslela, že bude do budúcnosti tvoriť iba pre seba.
Typické súrodenecké nezhody či hádky som preto registrovala iba z rozprávania rodičov.
Tento rok som prebrala novú skupinu a moji terajší prváci majú naopak brata či sestru vo vyššom ročníku. A zrazu som prvé týždne pozorovala nový, veľmi milý jav.
Je jedno, ako veľmi sa doma hádajú či tlčú, v škole držia spolu. Akonáhle starším skončilo vyučovanie, dobehli "skontrolovať" mladších, spýtať sa, ako sa majú, či im nič nechýba a v prípade konfliktov na dvore ich ochraňujú do dnešného dňa ako starostlivé levice.
A 90% detí pri tvorbe myslí na zvyšok manšaftu doma - toto spravím bratovi, toto zoberiem sestre, mame, otcovi.
Aj preto som zostala zarazená, keď sme robili včera hviezdy na vianočnú výzdobu a deti opäť vymenovávali rodinných príslušníkov, ktorým ich darujú, iba tá najtichšia zo skupiny vraví:
- Ja si to nechám pre seba.
Z času načas je dobré myslieť i na seba, ale po skúsenostiach s jej sestrou som sa obávala, či nebude ako ona.
To bolo jediné dieťa, ktoré nikdy, ale naozaj nikdy nebolo ochotné niekomu druhému niečo darovať. Aj keď sme robili darčeky na Deň matiek či otcov, vždy povedalo - ja si to nechám pre seba.
- Prečo?
- Lebo!
Diskusie na danú tému bývali dlhšie, ale nikdy ku ničomu neviedli.
Než som sa stihla spýtať jej sestry - prečo?, predbehla ma doplnením svojej úvahy.
- Ale nie, ja to darujem mame, ale neukáž jej to, keď po mňa príde.
Nie, neukážem... aby si to dcérka nerozmyslela, že bude do budúcnosti tvoriť iba pre seba.
(17.11.2017)
Neustále tvrdím, že sme ako tie myši či potkany v klietke. Aj oni, ak sa premnožia, začne im byť tesno, začnú sa navzájom hrýzť a kántriť.
Včera bolo dokopy v triede 14 detí. Tri ďalšie sú v škole v prírode. Napriek tomu, že práve tí traja sú nekonfliktní štvrtáci a trávia s nami vďaka počtu vyučovacích hodín najmenej času, normálne by v miestnosti aj prístroje namerali "príjemnejšie ovzdušie". Tento jav som pozorovala niekoľkokrát. Jedno, kto je v triede, môžu to byť i tí najväčší rebeli. Do počtu 14 sú kľudní, všetko "nad" vyvoláva predbúrkové stavy. Alebo syndróm myší v preplnenej klietke...
Včera bolo dokopy v triede 14 detí. Tri ďalšie sú v škole v prírode. Napriek tomu, že práve tí traja sú nekonfliktní štvrtáci a trávia s nami vďaka počtu vyučovacích hodín najmenej času, normálne by v miestnosti aj prístroje namerali "príjemnejšie ovzdušie". Tento jav som pozorovala niekoľkokrát. Jedno, kto je v triede, môžu to byť i tí najväčší rebeli. Do počtu 14 sú kľudní, všetko "nad" vyvoláva predbúrkové stavy. Alebo syndróm myší v preplnenej klietke...
(26.4.2018)
V skupine mám momentálne 4 druhákov chlapcov. Traja B-čkari a jeden C-čkar. Jeden z tých troch je Južan. Jeho temperament je tiež dôvodom, prečo v istých momentoch reve ako pavián. Ale musím
pravdivo priznať, jeho spolužiaci za ním v decibeloch nijako nezaostávajú.
Včera dobehol s jazykom po kolená na naše tretie poschodie nejaký otecko a zmätene stláčal kľučku na dverách triedy, kam mu chodí dieťa. Práve som vyšla z našej miestnosti, a tak sa ma hneď pýtal, či niečo doplietol a prišiel neskoro. Upokojila som ho, že deti z tej triedy išli s učiteľkou von a najneskôr 12.15 sa vrátia (viem, bo v tej triede mám tiež jedného experta). Otecko si spokojne sadol na lavičku a ja som šla o niečo poprosiť kolegyňu z druhého konca chodby. Neprešli ani dve minúty a cestou späť už som počula, ako moji paviáni jačia na plné hrdlo.
- No to ste vychytili teda riadnych krikľúňov - prihovoril sa mi s pochopením otecko.
- A to ešte neviete, že tam vnútri nie je ani polovica skupiny - začala som sa smiať.
A smiať som sa musela i dnes, keď ku mne po vyučovaní došiel spomínaný C-čkar (taký macko bufeťák) a podáva mi svoju knihu.
- Katarína, ja viem, ako ich utíšime. Túto knihu s perom im strčíš do ruky a ver, že budú úplne ticho!
Včera dobehol s jazykom po kolená na naše tretie poschodie nejaký otecko a zmätene stláčal kľučku na dverách triedy, kam mu chodí dieťa. Práve som vyšla z našej miestnosti, a tak sa ma hneď pýtal, či niečo doplietol a prišiel neskoro. Upokojila som ho, že deti z tej triedy išli s učiteľkou von a najneskôr 12.15 sa vrátia (viem, bo v tej triede mám tiež jedného experta). Otecko si spokojne sadol na lavičku a ja som šla o niečo poprosiť kolegyňu z druhého konca chodby. Neprešli ani dve minúty a cestou späť už som počula, ako moji paviáni jačia na plné hrdlo.
- No to ste vychytili teda riadnych krikľúňov - prihovoril sa mi s pochopením otecko.
- A to ešte neviete, že tam vnútri nie je ani polovica skupiny - začala som sa smiať.
A smiať som sa musela i dnes, keď ku mne po vyučovaní došiel spomínaný C-čkar (taký macko bufeťák) a podáva mi svoju knihu.
- Katarína, ja viem, ako ich utíšime. Túto knihu s perom im strčíš do ruky a ver, že budú úplne ticho!
(19.1.2018)
Tak na vysvetlenie tejto záhady som naozaj zvedavá... alebo:rozum sa mi zastavuje.
Včera som na chodbe stretla Viktorovho brata. Je v triede s mojimi prvákmi a vďaka Viktorovi ma už dlhšie pozná.
- Ahoj Katarína, dnes cestujem do Berlína!
Keďže som vždy zamestnaná zháňaním svojich zdivočelých ovečiek (ten stav je pozorovateľný pravidelne po skončení vyučovania a nielen u chlapcov), napadlo mi, že sa asi pomýlil a do Berlína cestujú o týždeň. Bo nie je zvykom, aby školopovinné deti prepásli vyučovanie, pokiaľ sa nejedná o vážne udalosti, či už v rodine alebo inde. Nuž som ani nevyzvedala ďalej.
Krátko pred obedom som sedela s kolegom, u ktorého je teraz Viktor, v telocvični a popred okná sa mihla Viktorova mama. Z jej gestikulácie som pochopila, že sa čosi deje.
- Hej, Viktor mal už pred desiatimi minútami opustiť telocvičňu, lebo cestujú preč. Asi na to zabudol.
- Tak naozaj? Jeho brat mi spomínal čosi o Berlíne, ale myslela som si, že sa pomýlil. Vari im niekto umrel? Alebo svadba v rodine?
- Nie. Idú na konzulát. Musia tam potvrdiť, že nevedú manželstvo na papieri!
- ?????????????? Prosím?
- No áno - začal sa smiať kolega.
Ona Francúzka, on Nemec. Obaja úspešní v povolaní. On trénerom detí v jednom futbalovom klube. Spolu majú tri deti.
Áno, presne takto si predstavujem jedno manželstvo v EU iba na papieri.
Včera som na chodbe stretla Viktorovho brata. Je v triede s mojimi prvákmi a vďaka Viktorovi ma už dlhšie pozná.
- Ahoj Katarína, dnes cestujem do Berlína!
Keďže som vždy zamestnaná zháňaním svojich zdivočelých ovečiek (ten stav je pozorovateľný pravidelne po skončení vyučovania a nielen u chlapcov), napadlo mi, že sa asi pomýlil a do Berlína cestujú o týždeň. Bo nie je zvykom, aby školopovinné deti prepásli vyučovanie, pokiaľ sa nejedná o vážne udalosti, či už v rodine alebo inde. Nuž som ani nevyzvedala ďalej.
Krátko pred obedom som sedela s kolegom, u ktorého je teraz Viktor, v telocvični a popred okná sa mihla Viktorova mama. Z jej gestikulácie som pochopila, že sa čosi deje.
- Hej, Viktor mal už pred desiatimi minútami opustiť telocvičňu, lebo cestujú preč. Asi na to zabudol.
- Tak naozaj? Jeho brat mi spomínal čosi o Berlíne, ale myslela som si, že sa pomýlil. Vari im niekto umrel? Alebo svadba v rodine?
- Nie. Idú na konzulát. Musia tam potvrdiť, že nevedú manželstvo na papieri!
- ?????????????? Prosím?
- No áno - začal sa smiať kolega.
Ona Francúzka, on Nemec. Obaja úspešní v povolaní. On trénerom detí v jednom futbalovom klube. Spolu majú tri deti.
Áno, presne takto si predstavujem jedno manželstvo v EU iba na papieri.
(15.12.2017)
Konečne sa tento rok termínovo blíži ku koncu. Michael má, našťastie, už iba pár koncertov (snáď ich aj v zdraví zvládne) a včera som zavŕšila jesenno-zimnú družinársku sezónu Vianočným trhom.
Rodičia podonášali občerstvenie a pitivo, deti s hrdosťou prezentovali a predávali svoje výtvory, ktoré sme sčasti tvorili spolu, zvyšok si mohli premyslieť sami alebo s rodičmi doma, potom si u
mňa "nakúpili" darčeky pre seba a v družnej nálade pri small-talk rozhovoroch doznieval zvyšok večera.
Snáď najväčší úspech zožal Viktor. Ešte i deti híkali nad jeho výtvormi, keď ich rozložil na lavicu. Neprestávam tvrdiť, že ak zostane takým aký je, raz ho spozná celý svet.
Nad výtvormi jeho mamy zasa slintáme my dospelí. To už je tak s Francúzkami, ktoré na špičkovej úrovni obohacujú švédske stoly svojimi kreáciami. Keď spomeniem pred jej mužom, že by si mohla založiť druhú podnikateľskú vetvu svojej kreatívnej tvorby, tak ma so smiechom zahriakne, že už teraz je ňou ich americká (=veľká) chladnička preplnená, a tak často klopú na dvere susedy, či si môžu na noc prenajať tú jej.
Z jeho strany je to pri troch malých deťoch jednoznačne NIE.
Keď som sa ku nej včera som smiechom hlásila do kurzu niekedy v budúcnosti, ak by si to predsa len rozmyslela, tak mi medzi rečou vraví:
- No, aj Viktor ma pochválil. A zahlásil, ako je dobré, že som si spravila krajčírsku školu. Aspoň som kreatívna a môžem mu pomôcť s tvorením. Ja by som rada vedela, čo si on v tej svojej malej hlávke pod tým vlastne predstavuje?!?
Neviem, čo si predstavuje teraz, ale raz na ňu bude isto hrdý, keď si v plnom rozsahu uvedomí, čo stojí v jej životopise. Hlavne ak sa v tých časoch ešte bude udeľovať filmový Oscar.
Snáď najväčší úspech zožal Viktor. Ešte i deti híkali nad jeho výtvormi, keď ich rozložil na lavicu. Neprestávam tvrdiť, že ak zostane takým aký je, raz ho spozná celý svet.
Nad výtvormi jeho mamy zasa slintáme my dospelí. To už je tak s Francúzkami, ktoré na špičkovej úrovni obohacujú švédske stoly svojimi kreáciami. Keď spomeniem pred jej mužom, že by si mohla založiť druhú podnikateľskú vetvu svojej kreatívnej tvorby, tak ma so smiechom zahriakne, že už teraz je ňou ich americká (=veľká) chladnička preplnená, a tak často klopú na dvere susedy, či si môžu na noc prenajať tú jej.
Z jeho strany je to pri troch malých deťoch jednoznačne NIE.
Keď som sa ku nej včera som smiechom hlásila do kurzu niekedy v budúcnosti, ak by si to predsa len rozmyslela, tak mi medzi rečou vraví:
- No, aj Viktor ma pochválil. A zahlásil, ako je dobré, že som si spravila krajčírsku školu. Aspoň som kreatívna a môžem mu pomôcť s tvorením. Ja by som rada vedela, čo si on v tej svojej malej hlávke pod tým vlastne predstavuje?!?
Neviem, čo si predstavuje teraz, ale raz na ňu bude isto hrdý, keď si v plnom rozsahu uvedomí, čo stojí v jej životopise. Hlavne ak sa v tých časoch ešte bude udeľovať filmový Oscar.
(16.12.2016)
Viktor prišiel na dnešné doučovanie a skôr, než si otvoril knihy, zahľadel sa na moju narodeninovú tabuľu s fotkami detí. Prstom ukázal na jedno dievčatko a pýta sa:
- Katarína, ako sa číta to jej meno?
Neprikladala som jeho otázke žiaden význam a keďže meno je dlhšie a naozaj zriedkavé, prečítala som mu ho nahlas a doplnila:
- Chodí do triedy s tvojim bratom.
- Áno, viem. Moja mama tvrdí, že v tej triede majú jednu šľachtičnú.
- Mhhhm - reagovala som akoby so záujmom.
- Ale vieš čo, Katarína, dnešná šľachta už nie je to, čo kedysi. Často majú problémy s peniazmi a majetkami.
A ďalej som si vypočula krátku prednášku mojej malej chodiacej encyklopédie o zašlej sláve a finančných ťažkostiach v kruhoch s modrou krvou.
- A moja mama ďalej tvrdí, že ona je tá princezná - ukázal prstom na spolužiačku svojho brata.
- Naozaj? - tvárila som sa, že ma jeho správa prekvapila.
- Nooo - zatiahol veľavýznamne.
- Mhmm - zatiahla som veľavýznamne i ja.
Ale jeho by viac prekvapilo, keby som mu naoplátku prezradila, že ja mám v tej triede hneď dve šľachtičné.
- Katarína, ako sa číta to jej meno?
Neprikladala som jeho otázke žiaden význam a keďže meno je dlhšie a naozaj zriedkavé, prečítala som mu ho nahlas a doplnila:
- Chodí do triedy s tvojim bratom.
- Áno, viem. Moja mama tvrdí, že v tej triede majú jednu šľachtičnú.
- Mhhhm - reagovala som akoby so záujmom.
- Ale vieš čo, Katarína, dnešná šľachta už nie je to, čo kedysi. Často majú problémy s peniazmi a majetkami.
A ďalej som si vypočula krátku prednášku mojej malej chodiacej encyklopédie o zašlej sláve a finančných ťažkostiach v kruhoch s modrou krvou.
- A moja mama ďalej tvrdí, že ona je tá princezná - ukázal prstom na spolužiačku svojho brata.
- Naozaj? - tvárila som sa, že ma jeho správa prekvapila.
- Nooo - zatiahol veľavýznamne.
- Mhmm - zatiahla som veľavýznamne i ja.
Ale jeho by viac prekvapilo, keby som mu naoplátku prezradila, že ja mám v tej triede hneď dve šľachtičné.
(15.11.2017)