21.8.2017
- Sú tohtoročné augustové horúčavy predzvesťou toho, že sa za desať rokov ugrilujeme? - diskutovali sme často na tábore a spomínali na doby, keď sme ešte ku večerným táborákom potrebovali zimné vetrovky. Tento rok sme zredukovali pyramídu z dreva na absolútne minimum, lebo i v krátkych rukávoch o polnoci nám bolo v jej bezprostrednej blízkosti neskutočne horúco a nik si už neužíval zvuk praskajúceho dreva. Aj opekanie špekačkov sa zrazu javilo ako stredoveké trýznenie ohňom. Aby sme aspoň noci nejako prežili, chodili sme so spacákmi spávať von, ale i na čerstvom vzduchu z nás pravidelne tiekol cícerkom pot.
Ja som sa v druhú noc dala do partie s mladšou kolegynkou. Dlho sme brázdili areálom, než sme sa rozhodli pre tiché miesto asi 30-40m pod chatou, pod košatým orechom, kde sme si vyhliadli kúsok rovnej zeme. Kdesi uprostred noci som začula podivné zvuky. Predošlú noc deti čosi vraveli, že počuli za plotom líšky, niekto dokonca spomenul diviaky. Rozmýšľala som, či sa divá zver odváži docupitať až ku nám, aby skontrolovala nových príšelcov vo svojom revíri, a dúfala, že besnota je na okolí pojem neznámy...
Neodvážila som sa zobudiť osobu po mojej pravici, aby uvažovala spolu so mnou, kto nás chce/nechce navštíviť. Na chvíľu som sa zadívala do smeru, odkiaľ zvuky prichádzali, ale rýchlo si uvedomila, že na vlastné vnemy rozpačmanej mešťanky sa v doline a za tmy nemôžem stopercentne spoliehať. Veď i bujná fantázia v tme razom spraví z komára somára alebo z funiaceho ježka medveďa...
Nuž som znovu uložila unavenú hlávku na karimatku a počítala krotké, neškodné ovečky. Po krátkom zdriemnutí, ktorého skutočná dĺžka sa bez hodiniek iba ťažko určuje, sa neznáme zvuky opäť zintenzívneli. I tie v polospánku človek iba ťažko presne definuje. Zneli ako duté údery do dreva. Pre tých bojazlivejších či mierne poverčivých spomeniem, že poniže za plotom bol cintorín...
To, čo potom nasledovalo, nás obe devuchy nadobro prebralo. A v spomalenom zábere pripomínalo dobre nacvičený úsek z programu dvoch akvabel na suchu.
Zvuk zosilnel. Neviem, ku čomu ho prirovnať, no v istom momente sme ako na povel obe zdvihli hlavy, opreli sa o lakte a v nemom úžase hľadeli na ovocný strom pár metrov nad nami. V priamom prenose sme si odsledovali, ako sa láme obrovitánsky konár. Najprv iba hlučne pukal, praskal, zrazu sa vytočil ku nebu a potom sa zvalil na zem. V nemom úžase sme synchrónne otočili hlavy hore ku nášmu orechu a každá nezávisle od druhej nahlas položila otázku, či on vydrží... Vydržal, no spánok sme už obe mali nekľudný, ale naspäť dnu by sme nešli za nič na svete.
Na druhý deň sme si zblízka obzreli odlomený konár a veru, keby sme spali pod tým stromom, možno by príbeh končil inak, tragicky...
