Kanárske ostrovy tvorí predovšetkým sedem hlavných ostrovov: Gran Canaria, Fuerteventura, Lanzarote, La Gomera, La Palma, El Hierro a Tenerife. Nazývajú sa aj ostrovmi
"večnej jari".
Prvýkrát sa o nich zmieňuje v roku 40 pr.n.l. rímsky spisovateľ Plinius a vďaka nemu získavajú i svoje pomenovanie: "ostrovy, ktoré strážia veľké psi" (lat. canis= pes). Plinius ich mimochodom
považoval za zvyšky legendárnej Atlantídy.
Juh ostrova akoby chcel naznančiť blízkosť Afriky, resp. Sahary. Takto nejako si predstavujem mesačnú krajinu, (na juhu) posiatu kaktusmi.
Tenerife je ostrov vulkanického pôvodu a svojou rozlohou 2041 km² je ostrovom najväčším. Od Afriky je vzdialený 300 km. Jeho meno v preklade značí "Biely vrch", ktorý sa majestátne týči nad ostrovom. Pico del Teide - 3718 m - je zároveň najväčším vrchom Španielska.
Keď sme sa rozhodovali pre hotel a tým pádom i miesto pobytu, netušili sme, že si nakoniec zvolíme (aspoň teda pre nás) tú najlepšiu polohu na ostrove - mesto Puerto de la Cruz.
Je to druhé najväčšie turistické centrum na Tenerife. Na rozdiel od umelo vybudovaných turistických megacentier na juhu- Playa de las Americas a Los Cristianos, kde iba s tažkosťou nájdete niečo pôvodné, má Puerto v sebe i čaro minulosti. Má niečo vyše 30 000 obyvateľov (6. najväčšie mesto), ale vďaka tisíckam turistov a vysokánskym hotelovým budovám máte pocit, že ste v oveľa väčšom meste.
Priamo pri pobreží je pekná promenáda, medzi ňou a morom je nádherné verejné kúpalisko (3,50 € vstupné pre dospelú osobu, vrátane lehátka- stav v roku 2007)
Verejné kúpalisko bolo krásne spravené, s niekoľkými bazénmi rôznych veľkostí, mnohé pripomínali jazierka. Voda v nich bola slaná, pravdepodobne ju čerpali priamo z mora (veď ho mali za chrbtom),
a bola i dosť studená. Na niektorých miestach sa morské vlny v nepravidelných intervaloch trieštili o biely múr kúpaliska a vytvárali tú správnu kulisu pre fotografov.
Promenáda bola vždy plná dovolenkárov.
Na lepšie spoznanie ostrova sme si požičali auto na dva dni. Ostrov je síce malý, ale netreba zabúdať na výškové rozdiely a nekonečné serpentíny a vrámci mestečiek na samé jednosmerky, takže kto nemá malé deti, môže kľudne započítať i viac dní na pozvoľnejšiu prehliadku ostrova. Plánovanie vám môže pokaziť i počasie, lepšie povedané: určité časti ostrova môžu byť zahalené do hustých mračien, že neuvidíte ani na krok. Nám sa to stalo iba na dvoch miestach a netrvalo to dlho.
Inak nám šťastie prialo. Počas oboch dní bola obloha bez mračien s nádherným výhľadom (hoci podľa predpovede počasia malo byť zatiahnuté s občasnými prehánkami).
Naša prvá cesta autom viedla priamo ku Pico del Teide. Nešli sme ale obkľukou, ktorú nám pre ´ževraj nádherný výhľad´odporúčal zamestnanec autopožičovne, ušetrili sme tak isto kopu času. Najprv sme prechádzali dolinou Orotavy, ktorú miestni obyvatelia nazývajú i "zelenými pľúcami" ostrova. Kto dovolenku strávi iba v mesačnej krajine na juhu Tenerify, takpovediac medzi kaktusmi, nebude si asi môcť túto nádhernú zelenú kulisu vôbec predstaviť. Podotýkam, že "zelenú kulisu" vrámci možností na Tenerife... (sýtu slovenskú zeleň tam hľadať nemusíte).
Vrch Pico del Teide, najvyšší vrch Španielska - fotený z terasy hotela- väčšinou ho vidieť iba ráno, neskôr ho obkolesia mračná.
Na Tenerife prší podľa miestnych informácií priemerne dvakrát do mesiaca, nám zapršalo predposledný deň - a to tiež iba doobeda. Búrka bola krásna,
zastihla nás na prechádzke mestom, a tak sme si sadli pod obrovské slnečníky jednej kaviarne na hlavnom námestí a popíjajúc kávu pozorovali okoloidúcich. Keď sme sa vrátili na hotel, zistili sme,
že na Pico snežilo (bol december), a tak sa s nami vrch rozlúčil bielou snehovou pokrývkou. Ako pravý, do neba sa týčiaci štít.
Na našu okružnú cestu autom po Tenerife sme vyrazili z Puerta. Najprv sme prešli Orotavskou dolinou, tzv. zelenými pľúcami Tenerify.
Tu sme si už predtým spravili jednodňový výlet (z ktorého pochádzajú i fotky), vtedy sme sa odviezli (preplneným) autobusom - keďže túto dolinu schodia krížom-krážom všetci praví turisti - a šli
sme podľa odporúčania zamestnanca z infoslužby pre turistov. Kto je zvyknutý na fantastické značenie túr zo Slovenska, bude sa tu cítiť "stratený"...alebo bude mať túžbu dokreslovať farebné
značenie na stromy .
Mimochodom, nezabudnite sa vopred vyzbrojiť palicou proti možným doterným psom... túto informáciu si prečítate i v sprievodcovi Tenerifou- my sme nemali žiadnu zlú skúsenosť, hoci sme tiež
natrafili na niekoľko túlavých psov - ale človek nikde nevie, hlavne keď sa nachádzate na vidieku a náhodou prehliadnete značku pre súkromný pozemok so psom baskervilským.
Hodnú chvíľu sme išli "rovno za nosom", ale nikde ani náznak značenia, kam vlastne ideme. Keď už sme začali uvažovať nad návratom, stretli sme skupinu motokrosárov, od hláv po päty oblepených
blatom...ukázali sme im mapu a dúfali v ich schopnosti...bohužiaľ točili hlavami i mapou, ale na nič múdre neprišli. Vôbec nám nevedeli ukázať, kde vlastne sme a hoci sa snažili, rozprávali iba
španielsky...
Na ceste späť sme narazili na miestnych, trojčlenná rodina, venčili psov... asi tak 20-ročný mládenec vedel slušne anglicky a ukázal nám skratku k zástavke autobusu. Takto sme mali možnosť vidieť
kúsok zo života domácich na okolí, teda na vidieku. Prechádzali sme kolo usadlostí a záhrad, raz sme sa stretli s plným minitraktorom, potom s miestnymi pri práci, atď.
Ale späť k našej ceste autom...mimochodom, keď sme si boli požičať auto, nevedeli sme, aké počasie nás očakáva v najbližších dňoch. Jednoducho sme to riskli. Neskôr sme si na internete pozerali predpoveď počasia- a na oba dni predpovedali dážď...
Práve sme sa vrátili do Puerta z niektorého z našich 3 ostrovných výletov, sedeli sme unavení v pizzerii neďaleko autobusovej zástavky, ochutnávali miestnu ponuku a mne padol zrak na botanickú
záhradu na druhej strane ulice.
Rozhodla som sa, že pred odchodom do hotela si ešte pôjdem vyzdvihnúť infomateriál v pokladnici pri vstupe.
Privítali ma milou informáciou, ktorá stála vypísaná nad vchodom - pretože bol 6. december a teda Mikuláš, bol vstup do Botanickej v ten deň zadarmo.
Rýchlo som sa vrátila ku svojim chlapom a oznámila im, že ak ešte vládzu, môžeme si spraviť zástavku prehliadkou exotickej vegetácie alebo sa rozdelíme a ja prídem do hotela neskôr.
A tak som nikde zuby nehľadala a kochala sa radšej spolu s inými návštevníkmi pohľadom na zamotané konáre a krásne kvety.
PS - nepamätám si, koľko bolo vstupné, ale ak sa raz budete rozhodovať, či do nej ísť alebo nie z hľadiska financií - tak moja rada znie : nie, keďže vlastne celé mesto je ako taká botanická záhrada, a keď sa stavíte v Loro Parku, bude jeho obhliadka úplne stačiť.
Mimochodom, tento osviežujúci park na severe ostrova bol pôvodne založený ako park papagájov (preto názov Loro) a postupne sa rozrastal aj o iných členov. Počtom operencov je najväčší na svete, no sprístupnená je iba časť manšaftu. Už viackrát bol oficiálne zvolený za najlepší park Európy, čo sa chovateľských aktivít týka.
O ostatných superlatívoch sa najlepšie presvedčíte na vlastné oči, pokiaľ budú peňaženky spolupracovať. A možno i vy ešte zazriete naživo bieleho tigra...
Čo ma na Tenerife prekvapilo, boli miestne ploty. Vlastne kamenné múry, chrániace pozemky domácich pred nežiadanými votrelcami. Väčšinou sa obyvatelia iných ostrovov, ktoré sme dovtedy a i potom navštívili, pýšili skutočnosťou, že u nich kriminalita neexistuje. Tu na samý vrch mnohí zamurovali ostré črepiny z hrubého skla.
Čo sa výberu ubytovania týka, je to veru ťažka, preťažká vec. Ale to zistíte až priamo na mieste. My sme vedeli, že ideme do hotela, ktorý mal podľa informácii na nete asi 130 izieb. Keď sme sa ku nemu blížili po ulici (autobus nás kvôli jednosmerkám a úzkym uličkám doviezol kúsok nad neho), tuho sme rozmýšľali, kam tých vyše 100 izieb schovali. No čochvíľa sme tu hádanku rozlúštili.
Tenerife je ostrov sopečného pôvodu, a tak miestne hotely často stoja v lávových trhlinách. Z ulice, odkiaľ sme prišli, sme videli maximálne dve poschodia. V skutočnosti ich bolo aspoň 5. Naša izba sa nachádzala zo strany ulice a na prvý pohľad vyzerala ako zvýšené prízemie. V skutočnosti sme však rezidovali asi na 4. poschodí. Tí, ktorým sa ušla izba na našej strane na poschodiach pod nami, hľadeli z balkóna na skalu. Takpovediac, sa jej mohli rukami dotýkať, ak sa trochu nahli z balkóna. Netuším, ako by som zareagovala, kebyže nás ubytujú na podobnej izbe. Klaustrofobickým šokom. Všetky izby na opačnej strane mali výhľad v pohode. Do exotickej hotelovej záhrady. V meste sme objavovali pravidelne nejaké ubytovania na podobný spôsob.
(výhľad z našej izby, pričom z balkóna sme dovideli na more)
