30.10.2017
Moja absolútne prvá cesta do Talianska viedla v deväťdesiatomôsmom alebo deviatom práve do týchto končín. Trvala iba krátko - nemecký, sviatkom predĺžený víkend - a keďže sme brali so sebou
bicykle, ktoré sme viac než aktívne využívali, aj uhol pohľadu a fotografovania bol vtedy iný. Ale fotku tohoto miniprístavu som si neodpustila ani vtedy (viď úplne dole).
Z Malcesine som si pamätala okrem už spomínaného námestíčka iba zmrzlinu na spôsob tej ruskej, pričom ma fascinovala jej vonkajšia oblátka. Zdobila ju potlač kreslených vtipov. Menšie
science-fiction pre neskúsený odrast socializmu.
A naprávala som si svoju pomýlenú predstavu, čo to vlastne je či nie je pizza. A že tú pravú naozaj určujú Taliani a nie pokusy o jej nepodarené slovenské napodobeniny z roku 1987 vo vtedajšej
prvej bratislavskej pizzerii.
Keď sme sa vybrali na prieskum do malebných uličiek stredovekého mestečka Malcesine, učupeného pod mohutným vrchom Monte Baldo, prekvapila ma jeho bohatá spleť nádherných uličiek.
Ako som už spomínala, tlačiť nimi bicykle sa nám kedysi nechcelo a večer po túrach sme vlastne ani nevládali dôkladnejšie mapovať okolie po vlastných.
Na mestečku poznať, že žije turistickým ruchom (čo sa nedá porovnať s jazerom Idro, kam po divokej jazde serpentínami
zavítajú pravdepodobne iba motorkári, aby sa trochu cestou občerstvili). Hoci bol koniec októbra a sezóna mala oficiálne trvať už iba dva dni, turistov sa ním cez deň, kým ho vyhrievalo slnko,
premávalo neúrekom. Večery však boli chladné, tým pádom mesto vymreté.
Starožitníctva od istej doby zbožňujem a i toto ma zaujalo. Nuž som vytiahla foťák a spravila dva zábery. Krátko po mne prišla nasledujúca záujemkyňa o skvostné kulisy a chlapík, čo sa po celý
čas opieral o dvere na druhej strane uličky jej vraví: No foto! ... Hm, sú tri možnosti - buď sa ma bál alebo som mu bola sympatická. Alebo tá po mne stála na správnom mieste, ale v nesprávnom
čase.
Nad úzkymi uličkami so stovkami reštaurácii a hotelov sa vypína antický hrad. Jeho návštevu sme vzdali v prospech ospevovanej lanovky na Monte Baldo. Časť z dlhého radu na ňu vidno i na fotke. Na
druhej strane, kto navštívil hrad, mohol si zvoliť kombináciu vstupeniek hrad/lanovka a v tom prípade sa vyhol čakaniu v rade.
Je to prvá lanovka na svete s otáčajúcimi sa kabínami (plných 360° od medzizástavky San Michele, 22€/os, 10€ dieťa do 14 r.). Ale pozor! Tí chytráci, čo si rýchlo sadnú na lavicu v strede, sa
netočia. A vo výhľade im zavadzia stojaci zvyšok.
zastávka San Michele
Monte Baldo sa pre svoju bohatú flóru označuje i za botanickú záhradu Európy (nestihla som preveriť).
Po tom, čo nás nadránom prebudilo zemetrasenie, vybrali sme sa zdraví a živí na posledný výlet tejto sezóny. Smer Torbole a Riva del Garda. Obe sa zdajú na prvý pohľad byť rajom surfistov a iných
vyznávačov vodných športov. Torbole ma vždy fascinovalo pri prejazde autom, keďže ležalo vždy na našej trase, ale priama návšteva v ňom ma dosť sklamala. Naproti tomu Riva ponúka síce kamienkové,
no inak nekonečne dlhé a dopravou nerušené pláže s parkovou úpravou. Kto má rád prechádzky úzkymi uličkami, tiež si príde na svoje. Nechýbajú reštaurácie, obchodíky a pravý turistický ruch.
