... toho
turistického.
(Bondone)
Keď sú v Bavorsku prázdniny alebo pár sviatočných dní v kalendári, ťahá to jeho obyvateľov častokrát do Južného Tirolska či severného Talianska. Obľúbenou destináciou býva najväčšie talianske
jazero Garda. Naposledy sme ho navštívili pred 7 rokmi. Tentokrát sme zakotvili v Malcesine.
Pri prechádzke večerným mestečkom a pri blikajúcich svetielkach z druhej strany jazera som dostala chuť preskúmať tentokrát hory nad ním. Vybrali sme sa ku neďalekému jazeru Idro. Najviac
ma očarila horská dedinka Bondone. Kto nemá žalúdok stvorený pre serpentíny a dych vyrážajúce výšky, nech si radšej pozrie iba fotografie.
Pri pohľade na túto krásnu kulisu som vstúpila na miestny cintorín a zistila, že obyvatelia horskej dedinky sa nezriedka dožívali už v minulom storočí 90-100 rokov, čo vtedy nebolo až takou
samozrejmosťou. Jav som zhodnotila ako dôsledok kombinácie zdravšieho vzduchu a skutočnosti, že za nimi už cesta vlastne nepokračuje, a tak majú kľud na "konci sveta".
Odhliadnúc od turistov ako my, ktorí v sprievodcovi odhalia odkaz na toto Bohom zabudnuté, a tak vlastne chránené miesto.
Uličky v Bondone sú nielen stŕme, ale i dosť úzke. Aj preto patrí do výbavy miestnych miniautíčko na 4x4 pohon.
Do dedinky sme zavítali v nedeľu na konci októbra. Ulice zívali prázdnotou, čo nám však neprekážalo.
Pohľad z pristávacej plochy pre helikoptéry nad Bondone na jazero Idro. Toto je zaisto jediné rýchle spojenie so svetom vo vážnych situáciách.
Na nete sme si vopred naštudovali pár informácii z okolia a z jednej z nich sa dozvedeli, že kúsok za Bondone je skvelý výhľad až na nádherné Dolomity. Nuž sme sa pobrali naverímboha jednou z
dvoch slepých uličiek do kopcov. Keď som očami sledovala uzučkú asfaltku pred nami, začala ma po chvíli chytať panika. Hlavne pri pohľade do priepastných hĺbok pod nami a úvahou, že ak budeme
nútení otočiť sa a neobjavíme cestou žiadnu širšiu plošinu, tak v nich zaisto skončíme...
A tak som presvedčila muža, že pri najbližšej vhodnej a bezpečnej príležitosti vymeníme smer nahor za smer nadol. Lebo sľúbený výhľad sme buď prepásli alebo bol za tisíc zákrutami v nedohľadne.
Možnosť však neprichádzala, a tak radšej zaradil spiatočku aj sám od seba. Netúžil stráviť noc v hlbokých talianskych lesoch bez vody a proviantu, keď aj v apartmáne sme prvú noc mrzli, lebo sa
pokazilo kúrenie.
Veru, nebolo mi v danej chvíli všetko jedno. Podobnými "úzkokoľajkami" sme sa terigali už viackrát, ale nie až v takých výškach. Alebo boli šoférmi miestni obyvatelia, čo majú terén zmapovaní,
takpovediac v krvi a i naslepo.
Snáď dve minúty nato, keď už ma zdatne zmáčal pot, sa za nami objavilo obrovské biele vozidlo a ja radosťou, že vidím živého tvora, som do éteru vypustila (spolu zo srdca padajúcimi kameňmi i)
vetu plnú predsudkov:
- Tak ak si sem trúfla ísť hentá ženská s takým nablýskaným fárom, znamená to, že niekde hore sa dá zaisto otočiť!
A nám nezostávalo nič iné, iba znovu napredovať. V tesnom závese s ňou.
Anfo
Okrem Bondone sme na odporúčanie nášho papierového sprievodcu navštívili ešte ďalšie tri propagované lokality. Pravdepodobne sa odporúčania vzťahovali na letnú sezónu, lebo v októbri v nich
zdochol pes. Aj tu bolo jasne vidno, čo je turistami preferované a čo nie. Domácim chýba príjem z cestovného ruchu, na druhej strane majú kľud. Ani cudzie jazyky sa nemusia učiť... ale tú kávu s
koláčom sa nám v Anfe v miestnom bistre rukami-nohami a s úsmevom na tvári podarilo získať.
Anfo
a mestské osvetlenie v ňom
lampáše boli rozvešané všade
Kým v Bondone fasády domov skrášľovali námetmi z náboženskej tématiky, v Anfo zvolili domáci nadrozmerné "albumy" z čias výstavby jednotlivých budov.
Najživším mestom na našom spoznávacom okruhu sa jednoznačne v ten deň a v miestnom merítku javilo byť Idro na juhu jazera. Zdalo sa byť obľúbené i medzi motorkármi, ktorí s obrovským
potešením za sprievodného hvizdu vetra brázdia početné, okolité serpentíny.
Pláž v Idro je zaisto v letných mesiacoch plná. Veď i počas našej krátkej návštevy sa na ňu prišlo prevetrať zopár rodiniek. Starí i mladí, deti i dospelí.
Na spiatočnej ceste v úzkych serpentínach muž preventívne hlasným trúbením upozorňoval prípadných vodičov v protismere na našu prítomnosť. Nech reagujú bezpečne a včas.
Cestou sme míňali i tamojšiu vodnú nádrž na ďalšom jazere. Lago di Valvestino.
jazero Garda - kdesi nad Gargnano, Malcesine je na opačnej strane trochu severnejšie:
Už sa zvečerievalo, keď sme dorazili nazad do nášho prechodného domova.
