Spomienkové

Ešteže sme dnes načas vypadli z domu. Vonku treskúca zima, čerstvo napadaný sneh a ja, dohovárajúc nielen autu, snažím sa márne prehovoriť kľúč v zámku alebo inak vytrhnúť primrznuté dvere na strane vodiča.
Ale nič nepomáha, všetko je akoby začarované.
Prebieham na stranu spolujazdca a štartujem nový pokus (keď už nie to auto). Pomaly mi dochádza trpezlivosť, keď zrazu začujem jemne praskanie - to akože sa dvere podvoľujú mojej ťahovej sile a tlaku "decrescendo" nadávok...rozumej: syn mi stojí za chrbtom...
Takmer skokom a výskajúc od radosti sa zmocňujem svojej štvorkolesovej, naoko a nachvíľu nedobytnej pevnosti (ktorá asi zabudla, kto jej dáva papkať benzínovú polievočku!!!), oslobodzujem ju od snehu a pobádam syna k rýchlemu nasadnutiu, pričom okom sledujem časový údaj na prístrojovej doske a rátam rýchlosťou kalkulačky, koľko dlhých minút sme premárnili a koľko nám zostáva na zvládnutie ranného neplánovaného zhonu.
Musela Valentína práve včera ochorieť? -preblysne mi hlavou, ale viac sa tým nezaoberám, lebo auto sa už kolíše na klzkých vlnách snehu - aspoň mne to tak vždy pripadá v našich malých neodprataných uličkách.
Na tej najbližšej väčšej ulici sa situácia tiež nezlepšuje, a tak rýchlosťou nežného vánku, tj 40kmh, ideme k novému cieľu, ktorý sa nachádza na úplne opačnej strane toho nášho každopondeľkového (odhliadnúc i od tej drobnosti, že v pondelok chodíme do školy pešo a máme ju takpovediac pod nosom alebo za chrbtom - podľa toho, ako práve stojím, teda v akej konštelácii sa nachádza môj nos-chrbát a spomínaná škola).
Na predposlednej križovatke, kde sa dva jazdné pruhy osamostatňujú do dvoch smerov už z diaľky a s hrôzou zisťujem, že pomalá jazda sa mení na zácpu.
Už len toto mi chýbalo!!! Krokom sa blížime k bydlisku Michaelových kamarátok a ja len dúfam, že na tomto úseku nedôjde k žiadnej zrážke áut. Niet tam žiadnych možností na odbočenie, stáli by sme ako v tuneli. V rýchlosti zaparkujem presne tak, ako som nechcela, tj budem musieť cúvať do tej zácpy a isto zasa stratím kopec času.
Vyskakujem ako srnka z auta, bežím ku zvončekom- bastriguli... veď sú zamrznuté!!! Skúšam druhýkrát, ale veru tlak mojich skrehnutých prstov nie je dostatočný na rozmrazenie tých gombíkov, a tak preskakujem krík a vyklepkávam kľúčom od auta S.O.S. na prvé možné okno. Našťastie už čakajú na nás takmer ako v pozore, Lucia vybieha z dverí a ja odpovedám Marie na pozdrav a vysvetľujem, že nieto času...zácpa, zamrznuté auto a ich zvonček... a už aj opásam Luciu.
Našťastie nečakáme dlho pri výjazde na cestu. Do školy prichádzame načas, iba auto štrajkuje, zámok je stále zamrznutý, a tak ho tam nechávam stáť asi na 5-10 min odomknuté.
Deti už sedia v laviciach, ja ešte nezabúdam odovzdať odkazy, že Luc má dnes termín v novej škôlke a Valentína ochorela... a už zasa nasadám do auta a idem na nákupy - objednať knihu a skúsiť šťastie, či nájdem niečo pre Ježiška, aby k nám neprišiel zahanbený a s prázdnymi rukami.
Na ceste sa miestami dosť šmýka, ale môj časový harmonogram najbližších 2,5 hodín zvládam bravúrne, i keď všade naokolo vidím zácpy a z rádia sa šíria ďalšie neblahé správy o nich a zrážkach a pod.
A moje auto štrajkuje naďalej, nechce sa dať zamknúť ani v garáži obchodného komplexu. To už nahnevane vyťahujem flaštičku s odmrazovacou tekutinou, ktorú mi už pravidelne každú zimu kupuje MM a s úsmevom Mr.Beana ju vstrekujem do útrob zámkových. Konečne môžem používať kľúč.
V škole opäť vyzdvihnem deti a veziem ich do škôlky. Práve chcem dať Lucii jej zbierku domácich úloh, keď s hrôzou zisťujem, že som ich pravdepodobne nechala položené spolu so synovými úlohami na školskej chodbe na lavici, keď som jej pomáhala navliecť čižmy.
A tak idem "decrescendo" späť do školy po stratené materiály a dúfam, že si z nich ozajstní školáci nespravili medzičasom papierové lodičky a pod.
Krátko pred budovou školy mám asi zahmlenie mozgu, inak si to neviem vysvetliť - pretože jednoducho prefrčím (ak sa to o 30-tke dá povedať) okolo a ništ...zbadám sa až kúsok pred koncom cesty, že som vlastne prešvihla zastavenie, resp. jedinú možnú 3-min parkovaciu zónu. Chcem sa prefíkane vrátiť cúvaním, lebo je to jednosmerka...a oni sa mi do cesty zrazu postavia cestári... a idú posypávať cestu. Ja prechádzam tentokrát z "decrescenda" do "crescenda" (už nie je so mnou žiadna neplnoletá, ale ani plnoletá osoba v aute, ktoré doteraz odmietalo poslušnosť) a mrzuto obchádzam celé námestie. Robím si tzv. čestné kolečko blbcov.
Ale hľadaný materiál je presne na tom istom mieste (a nepoškodený), kam som ho i položila.
Zvyšok dňa som už našťastie prežila bez ujmy na zdraví.
PS: ak ste z toho väčšinu nerozumeli, chyba nie je vo vaších prijímačoch, to sa iba jedna uštvaná mater zasa raz kcela tak "z duše" vykecať...

(13.12.2010)

Dnes poobede som viezla deti do hudobky ako každý druhý utorok a do začatia hodiny máme vždy približne 45 minút času, ktoré si vypĺňame v prípade pekného počasia hrami na ihrisku hneď za školou.
 No a práve dnes sa mi podarilo náhodne pri jednej z hier nabrať do topánky za hrsť piesku. Už pri prvom pohľade naň som si hneď spomenula na dilemu, ktorá ma prenasleduje od našej dovolenky na Rhodose a každou novou dovolenkou ma viac a viac usvedčuje o správnosti mojich pozorovaní. Predtým, než požiadam o titul IngDr. pieskologičky a zaradenie objavu do popredných vedeckých publikácii, rada by som si vypočula aj váš názor...
 Od rhodoskej dovolenky totižto tvrdím, že piesok nemôže v žiadnom prípade byť neživou hmotou. Práve naopak!

 Dôkaz č.1 : Zrniečka tejto hmoty sa prisajú na človeka ako pijavice. Je jedno, v ktorej časti sveta sa neskúsený homo sapiens v danom okamihu nachádza. V tomto prípade mne osobne nepijú krv, ale odkusujú rovno z nervov, keď sa ich pokúšam následne za dverami izby zbaviť! Bezúspešne!
 Dôkaz č.2 : Tie zrnká z Rhodosu si vybrali za liaheň naše plážové topánky! A darilo sa im v nich vskutku ako najplodnejším z plodných králikov. Tie cvičky som vymývala (neklamem) veľmi dôkladne asi 30-krát. A pri každom vymytí som vydolovala neskutočné množstvo nového piesku. To sa jednoducho vymyká zdravému rozumu a zákonom zachovania hmotnosti a energie. Na druhej strane z toho jasne vyplýva, že piesok má schopnosť rozmnožovať sa!!! Musí jednoducho mať, inak si to neviem zdravým rozumom vysvetliť... a tento nový poznatok nesmieme brať na ľahkú váhu...
Dôkaz č.3 : Považujem za jeden z tých rozhodujúcich, tj taký, čo dokáže presvedčiť aj najväčších odporcov mojeho prevratného tvrdenia! Prosím, zistite si sami základné údaje o každoročnom neodvratnom rozrastaní sa Sahary a musíte uznať, že je to naozaj na zváženie!!!

Potrebovala som niečo nakúpiť a s Michaelom konečne zostaviť jeho narodeninový kôš pre pozvaných hostí, a tak sme sa vybrali do neďalekého obchodného centra.
Auto bolo zasa raz riadne zamrznuté vďaka posledným chladným dňom a nociam.
Začala som boj s predným sklom, teda s tým, čo bolo zahryznuté v ňom. Trikrát som si už sadla za volant, aby som sa frfľajúc znovu postavila a pokračovala ďalej v rozšírení výhľadu. Ten posledný krát som bola o čosi ráznejšia, a keď som sa natiahla krížom vykrivená cez auto v pozícii starnúcej gymnastky, začula som zlovestné knack - a hneď som vedela, že je zle-nedobre. Urvala som si zapínací háčik na nohaviciach.
"Je mi jedno, kto mi nepraje ísť do mesta, ja sa len tak nenechám zastrašiť! Veď mám v zásobe ešte jeden gombík na nohaviciach a za jeho spolupráce tú cestu hravo zvládneme!"
Nasadla som do auta, pobehala obchodné centrum a vošla i do hračkárského obchodu. Pri schádzaní z prvého poschodia Michael rukami nechtiac buchol do obalu jednej elektronickej hračky a ja automaticky - aby sa pádom, nebodaj, nezničila - hop za ňou.
A pri spoločnom dopade k podlahe som začula knack čislo DVA! Hračka prežila, ale nohavice boli odrazu navoľno.
Vďaka Bohu, že sa mi tento príbeh stal v januári - tie nohavice sú úplne hladké, nemajú pútka na opasok, ba ani vrecká, nič na zachytenie... a tak som si ich kŕčovite pridŕžala rukou, vsunutou do vrecka mojej červenej bundy a pevne verila, že sa mi nejakou treťou nepredvídanou náhodou nevyšmyknú z ruky. A v tom momente mi vôbec nevadilo, že možno vyzerám paragrafovo vykrivená.
Jediným prianím bolo, aby mi nohavice v strede obchodu (a ani nikde inde mimo domova) nezliezli dolu ...

Včera sme sa rozhodli, že si spravíme minivíkend- ako privítanie prvého jesenného dňa a rozlúčku s letom. Vybrali sme sa do jedného parku, kde je miniZOO s niekoľkými divožijúcimi ale i domácimi zvieratami a lanová parkur pre "Tarzanov a ich Janky" v korunách stromov.
Týmto smerom sme išli prvýkrát. Cesta sa hadila pomedzi lúky a zalesnené kopce, prechádzali sme cez dedinky alebo vedľa voľne stojacich gazdovstiev.
V cieli našej cesty sa najprv Michael vyskákal na trampolínach, spolu sme sa niekoľkokrát spustili na megašmykľavkách - tá jedna z nich mala isto sklon 87° .
Potom sme išli cez les do kopca a obdivovali predovšetkým rôznofarebných bažantov (ten diamantový je ževraj jedným z najkrajšich operencov). V domčeku so včelami sme mali možnosť nazrieť do úľa, kde sa to hmýrilo okrídleným obyvateľstvom. Viete, že na 1 kg medu je potrebných cca. 40 000 (!) nalietaných kilometrov? A to nehovorím o "turbomame", teda včelej kráľovne, ktorá denne od apríla do augusta naloží 2000 vajíčok.
Keď sme sa dostali k lezeckej časti parku, myslela som si, že ňou prejdú moji dvaja chlapi. Skončilo to tak, že sa obetovala "Jane"...
Mali sme zaplatené dve parkúry. Najprv sme dostali vybavenie a podrobnú inštruktáž. Uši som mala nastavené ako výr na nočnom love, lebo pri takom bavorskom výklade sa spotia i obyvatelia napr. Berlína.
S helmou na hlave a v pásoch so skobami sme sa vybrali na cvičné stromy. Celá som bola dopletená z tých postupov, čo kam zahačknúť...ale tento pocit trvá iba dovtedy, kým to prvýkrát nevyskúšate "na ostro"...
Najprv sme si museli pritiahnuť istiace lano a pripevniť si ho na na kovový kruh na bruchu. K nemu sme pridali jednu z dvoch skôb, druhú sme si otvorenú zastrčili za pás a liezli na strom. Teda najprv ja, po mne Michael. Keď som vyliezla na hornú plošinu, prichytila som najprv otvorenú skobu ku stromu. Akonáhle ju zavrietie, dá sa otvoriť druhá skoba. Toto je istiaci systém- nedajú sa otvoriť obe naraz. Keď vyliezol Michael, prichytil sa ku stromu i on (všetko robil veľmi pozorne a za nič na svete nechcel, aby som mu pomáhala).
Potom som sa postupne prepla na šnúry, natiahnuté medzi stromami. Po mne sa prepol Tarzan-junior a jeden po druhom sme prešli cvičný úsek, ktorý je ukončený i cvičným spúšťaním sa po lane.
A mohli sme ísť na prvú trasu. Tá bola naozaj detsky nenáročná okrem jedného miesta, kde bolo treba prestúpiť na pohybujúci sa "bobby car"- dúfala som, že podo mnou nepraskne ...
Pri pohľade na druhú trasu som rozmýšlala, či to Michael zvládne, ale ten žiadne zlyhanie nepripúšťal: samozrejme, že idem...mama...ja cám, ja cám (veď isto poznáte tú scénu zo známej rozprávky )
Po strome so skobami sme vyliezli asi do 4-metrovej výšky. Tých 6-7 stanovíšť, čo sme museli zdolať, končilo vo výške 6 m nad zemou a musím povedať, že drobec zvládol celú trasu na jednotku. Boli tam rozličné úseky, hompáľajúce sa drevá a laná. Všetko prešiel bez zaváhania, s pekelným sústredením sa, správne prepínal skoby a najviac sa tešil spusteniu po možno 20-30 m lane dole. Na konci bol unavený, ale žiaril šťastím.
Deň sme sa rozhodli ukončiť návštevou Wasserburgu. V tomto mestečku sme ešte nikdy neboli. Nachádza sa v slučke, ktorú vytvára rieka Inn a svojou architektúrou mi vôbec nepripomína ostatné bavorské mestečká, ktoré poznám. Najedli sme sa v reštaurácii a ja som mala pocit, že sme sa vrátili o mnohé roky dozadu. Obsluhovala nás jedna staršia pani, venovala nám kopec času, všetko vysvetlila, čo má v ponuke, naložila veľké porcie, ktoré chutili ako od "babičky".
Pri prechádzke mestom sme objavili v jednom obchodíku i tieto vtipné tabule:

Dobrých priateľov spoznáte podľa toho, že sa vždy objavia, keď NÁS potrebujú...
O môj job sa nemusím obávať. Nik ho totižto nechce...
Myslenie je práca. Práca je energia a energiu treba šetriť!
Prečo na konci peňazí zvyšuje ešte toľko mesiaca???

(24.9.2010)

2. október 2010

Mladý muž sa chcel tento týždeň zabaviť na Oktoberfeste. Trochu to však prehnal s počtom objednaných a vypitých pív.
Keď nasadol na kolotoč, zabudol sa pripútať. Nik z prítomnych si tento omyl nevšimol.
Kolotoč sa pomaly rozbiehal. Zrazu prudko zrýchlil. A vtedy sa to stalo.
Bol to okamih a odstredivá sila vymrštila mladého muža von zo sedačky (viď foto).

Mal však obrovské šťastie. Práve v tomto okamihu som išla okolo.
Zareagovala som bleskovo. Samu ma to prekvapilo, mládencovi to však zachránilo život. Nielenže som stihla spraviť dôkazový materiál svojim fotoaparátom, ale rýchlo som sa postavila na predpokladané miesto dopadu. Prudko doletel do môjho náručia, ale neskrivil sa mu pri tom ani vlások na hlave. Iba čo sa mi triasol na rukách ako osika v obrovskom šoku... a mne pribudli 3 nové šediny do zbierky!

Pri otázke: čo by som si priala, keby sa mi mohlo splniť jedno tajné želanie? (s vynechaním tých tradičných ako zdravie & Co.) - priala by som si na chvíľu ovládať stroj času a ísť sa pozrieť do minulosti...ale samozrejme iba takú bezpečnú prehliadku viacerými storočiami, aby som sa opäť a v zdraví mohla vrátiť späť.
Už som sa zmierila s tým, že v tomto bode asi úspech nedosiahnem, pokiaľ budem živá, a preto si občas ako čiastočnú náhradu volím návštevu nejakého skanzemu a kochám sa v jednoduchosti vtedajšieho života, žasnem nad vynachádzavosťou a zručnosťou našich predkov, ako dokázali žiť v súlade s prírodou alebo rada vyzvedám u starších ľudi o živote kedysi, teda ako to často počujeme: za oných "starých dobrých čias"...
Asi dva roky som prehovárala svokru, aby spísala pre vnúčika (ale i pre mňa) svoje pamäte - bola totižto mlynárovou dcérou a má v zásobe celú kopu nádherných príhod. Pred 6 rokmi nám dokonca vybavila vstup na usadlosť, kde vyrastala- dnes je to národná kultúrna pamiatka- a v tomto idylickom prostredí sme sa počas jej rozprávania preniesli do obdobia krátko pred druhou svetovou vojnou.
Prezreli sme si mlyn, ktorý spúšťajú už iba raz do roka pri nejakých miestnych slávnostiach, predstavovali si, ako sa v neďalekej peci pripravuje a rozvoniava chlieb pre niekoľko stoviek ľudí, vypočuli si príhodu, ako sa svokra takmer utopila v jazere hneď pri mlyne, nazreli do stajne s koňmi- momentálni obyvatelia totižto chceli otvoriť niečo ako penzión s jazdeckou školou- a nakoniec nám ponúkli občerstvenie v bývalej sýpke, ktorú prerobili na útulný bar a dovolili nazrieť i do obydlia.

Ale o inom som chcela...dnes sme sa vybrali do skanzemu asi 60-70 km od Mníchova. Freilichtmuseum Glentleiten. Boli sme v ňom po prvýkrát, a tak neviem, či je tam vždy tak rušno, ako bolo dnes a či vždy cez víkend ponúkajú taký bohatý program, alebo sme to vystihli iba náhodou.
Skanzem sa nachádza v kopcoch pod Alpami. Počasie nám tiež prialo. Podľa vstupnej tabule sa na okružnej trase zdržíte približne 2,5 hodiny. Chalupy a iné obydlia z čias minulých boli prenesené do rozsiahleho areálu, pretože už neboli v mieste svojho pôvodu obývané alebo museli ustúpiť nejakým iným, novým plánom.
Najprv sme prešli okolo umelo vytvorenej nádrže. V minulosti sa tieto zakladali nielen ako zásoba vody na polievanie, hasenie, chov rýb a vodného vtáctva, ale aj ako zdroj potrebnej energie - voda sa kanálmi viedla ku kolesám, ktoré poháňali nielen mlyn, ale i pílu a dokonca v tomto skanzeme i koleso v kováčskej dielni. Tu sme našli pri práci i kováča, ktorý vtipne odpovedal na otázky návštevníkov a zasväcoval ich do tajov svojho remesla. A kto chcel, mohol si u neho zakúpiť napr. práve ukovaný klinec.
Prešli sme niekoľkými statkami, navštívili sme uhliarov, horáreň a smeli nazrieť do tvorby husliarov, čipkáriek, pletiarov, rezbárov dreva a pod.
Po konzultácii s nimi už viem ľahšie pochopiť, prečo sú mnohé ručné práce tak drahé.
O občerstvenie bolo tiež postarané na viacerých miestach.
No a v jednom z týchto hospodárstiev bol pripravený pre deti menší kvíz. Deti mali v jednotlivých miestnostiach zodpovedať vždy jednu otázku podľa toho, čo videli, počuli alebo cítili dotykom a čuchom. Zo správnych odpovedí mali získať kód na otvorenie trezoru.
Po skúsenosti zo skanzemu v Zuberci, kde som takmer skončila s otrasom mozgu, som si tu dávala sakramentský pozor na výšku dverových rámov a výšku stropov, hlavne keď som so zanietením fotografovala. Pri dĺžke tohoto príspevku už i vy isto tušíte, že som to dnes nakoniec zvládla bez ujmy na zdraví.
No a na konci našej výpravy za poznaním časov minulých som dostala ešte rýchlokurz čipkárskej techniky a vyslúžila si pochvalu majsterky. Viackrát sa ma spýtala, či som to už niekedy robila - no čo už, keď ma takáto činnosť ukľudňuje.

(5.9.2010)

Podľa predpovede počasia má byť dnes najkrajší deň v týždni a náš potomok si prial zájsť opäť raz do ZOO. Splnila som mu želanie, veĎ i ja vždy rada zájdem do tunajšej zoologickej a vytešovala som sa, že po troch daždivých dňoch konečne vykuklo slniečko.
Teraz tu sedím uchodená po piatich hodinách medzi cicavcami, obojživelníkmi, dravcami, vtákmi, plazmi a ...a už mi nič nenapadá.
Ešte pred vstupom do ZOO som dúfala, že všetci homo sapiens budú na dovolenkách a ona bude ľudoprázdna.
Nebola. Praskala vo švíkoch.

Ku koncu som nás znavigovala k tejto obrovskej voliére, kde okolo nás pobehovali alebo oddychovali rôzne cudzokrajné operence. Zbožňujem ten pocit, keď mi voľne nad hlavou lieta toľko exoticky farebného vtáctva.

Už sme z posledných síl ťahali nohy za sebou, keď sme úplnou náhodou prišli na koniec vystúpenia holubiara. A tak som sa opäť dozvedela novú vec.

To čo nám práve predviedol, pochádzalo z Číny a v Ázii je to ževraj dosť rozšírené. Čínska holubia flauta. Alebo Pigeon Flutes.
Vymyslel ju kedysi dávno jeden chovateľ holubov. Chcel ich ochrániť pred dravými vtákmi. Neviem, ako na to prišiel, ale namontoval malé bambusové flautičky na chvosty operencov. Tie si na novú, ľahkú výstroj takmer okamžite zvykli. Možno i preto, lebo veľmi rýchlo pochopili, že zvuk, ktorý vychádza z nástroja pri lete za pomoci vetra, plaší či irizuje dravé vtáky. Holubica s takouto flautou sa nemusí obávať napadnutia. Flauta dokáže vydať tuším 27 tónov.
A potom nám s celou svojou letkou predviedol ukážkový let. Nad hlavami nám krúžilo aspoň 10 poštových holubíc a flauty na ich chvostoch vydávali nádherný zvuk.
Parádny zážitok na koniec dnešnej návštevy.

(21.6.2011)

Od pondelka rána sa naháňam so smolou. Stále sa mi pletie pod nohy, opica akási! Začalo to takým nepríjemným tušákom, že v jednom (inak spoľahlivom) obchode doplietli moju dôležitú objednávku. Opäť sa raz osvedčilo počúvať vnútorný hlások. Doplietli! Nepríjemné, keď si spomeniem, čo to obnáša, dať opäť do poriadku, čo pohnojili.
O hodinu neskôr sa naháňam s vyplazeným jazykom za novým platným mesačným lístkom na mestskú hromadnú a vyzerá to, že buď budem nechcene čiernym pasažierom, keďže na blízkom okolí sú mne známe kiosky z nepochopiteľných dôvodov zatvorené alebo prídem neskoro do roboty.
Po šichte a návrate domov mi plány narušuje choroba. Nie je síce priamo v našej rodine, ale istým spôsobom nabúrava môj už i tak "na prasknutie" preplnený časový program.
I túto prekážku nakoniec nejako zvládam. S odretými ušami, ale predsa.
No najhorši zážitok na mňa čaká večer. Tlakomer by isto praskol, kebyže ma na nejaký pripoja. Predstavte si vchod do podzemnej garáže. Ja v aute pred ním vyťahujem so zapaľovania klúč, pretože i kľúč od garáže je na rovnakom krúžku. Nahnem sa ku skrinke, kde ho treba strčiť a mierne ním potočiť. Brána sa pomaly otvára, ja už nechám pozvoľne rolovať auto dolu kopcom, veď sa nič nedeje a popritom nejako nešťastne zablokujem volant.
Poznáte podobné scény z filmov? Žene, ktorú má vo svojej moci nejaký psychopat, sa podarí uchmatnúť nejaké kľúče, pohodené na stole. Beží ku vozidlu, dúfajúc v záchranu a nervózne pchá ten trasúci sa kov do zapaľovania (a či sa to klepú iba jej ruky?), no na nešťastie sa akosi nevie strafiť. A to už sa ku nej blíži zúrivý psychopat so sekerou v ruke a....
Ha-ha-ha ... myslím si, keď posudzujem pravdivosť podobných scén z pohodlia našej obývačky. No jasné, zasa tá istá scéna...
A teraz sedím v tom aute ja. Auto je vykrivené do uhla, že ak ho nechám ďalej rolovať smerom dole, tak bezpečne skončí po dvoch metroch zakusnuté do steny. Trasúcimi sa rukami sa snažím dostať kľúč do zapaľovania a zároveň odblokovať volant. Dýcham zhlboka, lebo si nahováram, že sa potrebujem za každú cenu ukľudniť. Nedarí sa. A psychopat v podobe brány sa už pomaly, ale isto blíži. Viem, že za pár sekúnd zdemolujem nielen moje auto, ale i vstup do garáže. Modlím sa a nadávam (fujha, Katarína) súčasne.
Modlím sa, aby sa za mojim chrbtom okamžite zjavil niekto ďalší z našej bytovky s diaľkovým ovládaním, čo ma zachráni. A nielen mňa.
A moje modlitby sú vyslyšané!!! Aspoň že tak.
Ďalej bojujem s volantom. A vodič za mnou asi tuho uvažuje, čo tam tá bláznivá ženská stvára (ale je trpezlivý, netrúbi).
V tom momente som si naozaj myslela, že tam zostanem stáť na večnosť...
Doma sa ešte trasiem ako osika, keď to rozprávam mužovi.
A dnes pokračujem novou sadou zážitkov.
Idem do roboty. Sedím pohodlne v električke, čítam si práve román, čo som dostala na Vianoce, keď zrazu električka prudko zabrzdí a ľudia, čo stáli, majú problém sa udržať na nohách.
Až vonku zisťujem, čo sa stalo. Na tomto mieste (inak križovatka pred cintorínom) ide električka vždy rovno. Z mne nevysvetliteľných dôvodov sa buď vodič alebo výhybka rozhodli odbočiť doprava. Toto manévrovanie sa stáva osudným vodičovi malého vozidla, ktorý čaká na odbočenie doľava. Niečo o veľkosti Ford Fiesta. Blbé je, že šofér váži odhadom dobrých 140 kg. Takže vlastne sedí uväznený dnu a čaká, kedy príde nejaký žeriav(?) alebo požiarnici s elektrickou pílou a vyrežú ho z tej nepríjemnej pasce na čerstvý vzduch. A vodič električky kolenačky lozí okolo dopravného prostriedku a trasúcim sa hlasom sa snaží s hlavou sklonenou ku podvozku zrekapitulovať posledné sekundy pred zrážkou.
Keď kúsok od môjho pracoviska vidím predo mnou ísť dvoch kominárov, automaticky si chytám gombík na nohaviciach a prajem si, nech sa už táto neverendingstory skončí.
V robote mi kolegyňa rozpráva, ako sa jej deň predtým pokazil zámok na vchodových dverách do bytu. Nedá sa jej odomknúť, ani zamknúť. Jediné šťastie, že na prízemí má okienko z WC. A tak sa musí "vlámať" do vlastného a čaká, že dnes príde kľúčová služba. Ďalšie okuliare si už pri preliezaní sem a tam netúži dolámať.