Pri jeho prvej návšteve pred asi 9 rokmi som si ako spomienku naň odniesla parádnu hrču na hlave. Dúfajúc, že sa dožijem nasledujúceho rána.
Vtedy sme dovolenkovali na Liptove a rozhodli sa zájsť i do neďalekého, známeho skanzenu. Vyzbrojená fotoaparátom som vrámci prehliadky nadšene chcela prekročiť prah jedného z tamojších domcov a neuvedomila si, že vtedajší ľudkovia a majitelia boli vzrastovo o čosi menší a i zárubne robili v iných výškach. V akých, to okúsila moja hlava. Našťastie je barania, a tak čo-to vydrží...
Ak si myslíte, že lamentujem nad jedným nepatrným ťuknutím, tak vedzte, že rana po strete dvoch tvrdých telies ma doslovne odhodila aspoň meter dozadu. Ľudia, čo stáli na okolí, sa okamžite zbehli ku mne, aby zistili, či nemám minimálne otras mozgu. Nerada bývam naživo v centre pozornosti neznámych osôb, nuž som sa im poďakovala za ich starostlivosť a nezištnú pomoc pri postavení na nohy a pratala sa kade ľahšie. Dávajúc si pozor, kde sa odteraz nachádza moja hlava. Nech je aspoň na 10 centimetrov vzdialená od čokoľvek tvrdého či inak bolestivého z okolitých dreveníc.
No na Zuberec som napriek tejto nepríjemnej skúsenosti nezanevrela. Práve naopak.
V pondelok sme (po takmer prebdenej noci) nasadli na vlak smer Bratislava. Hoci sa krátko pred Viedňou v niektorom z predných vagónov odohrávala menšia dráma (cez reproduktor zháňali lekára alebo aspoň zdravotníka), ktorú na prvej zastávke v hlavnom meste Rakúska ukončila privolaná záchranka, stihli sme napriek meškaniu náš prípoj do Bratislavy načas. Aj keď zdolať zvyšných 60 km by už nebol žiaden väčší problém.
No a v Bratislave nás privítalo šokujúcich 24°C. Naobliekaní sme boli ako cibule. Predpisovo zimne, keďže víkendový Mníchov bol upršaný a studený. V Alpách dokonca aj snežilo. A tak sme sa niekoľko ďalších hodín škvarili vo vlastnej šťave. Vo viere, že sa smerom na sever počasie umúdri a predsa len trochu schladí. (Na konci októbra/ začiatku novembra vskutku neškodné prianie, či?)
(to be continue)
Zuberecké príhody s deťmi si prečítate tu.
Než sme odišli na Slovensko, zachytila som v rádiu správu, že sa 7.októbra ktosi pokúsil vykoľajiť ICE vlak pri Allersbergu na trase Norimberg-Mníchov. Keď sme potom vo Viedni čakali na spojenie z Budapešti, oznámil nám hlas z reproduktora, že doprava z/do východného smeru je kvôli policajnej akcii vo Viedni stopnutá s predpokladaným meškanim ... 5, 10, 15 a s opakovaným hlásením nakoniec skončili pri 20 minútach.
Podľa predpokladu nebol vlak preplnený ako inokedy. Rátala som so skutočnosťou, že katolícke Rakúsko v piatok po 1.novembri cestuje naozaj iba výnimočne. Miestenku som si však po skúsenosti s Dargovom pre istotu zakúpila.
Plán rozloženia vagónov tentokrát nesedel s realitou. Ten náš sa nachádzal na samom konci.
Na nohách som bola už vyše dvanásť hodín. Michael o trochu menej. Únava ho zmorila (veď do hlbokej noci s chalanmi na izbe kecali), a tak nasledujúce udalosti prespal. Netuším, kde sme sa práve nachádzali, keď nás všetkých bdiacich vystrašil podivný a dosť prudký náraz. Mala som pocit, akoby vlak na niečom neidentifikovateľnom podskočil a potom začal prudko brzdiť. Tak prudko, že sa obrovský a ťažký vozik s kávovým automatom a nápojmi na konci nášho vagónu prevrhol na podlahu. Nápoje sa vyliali a časť vecí z neho sa rozkotúľala do chodby. V rovnakom momente sa z každého radu sedadiel vystrčili vystrašené tváre. Odvšadiaľ zaznieval šum a otázky typu: to čo bolo??? A takmer súčasne sa rozplakalo malé dieťa, ktoré sa po náraze zošuchlo v spánku zo sedadla. Zároveň sme viacerí zaregistrovali smrad čmudiacej gumy z prudkého brzdenia a obávali sa, či náhodou niečo aj nehorí.
Nejedného z nás premkol zvláštny, nepríjemný pocit.
Podľa toho, ako sa vlak počas nasledujúcich xy kilometrov pohyboval po koľajniciach, mi niečo navrávalo, že i rušňovodiči zrazu zneisteli. Akoby preventívne častejšie spomaľovali.
A potom brzdili druhýkrát. Vozík, ktorý medzičasom cestujúci spolu s popadanými vecami zodvihli a zvyšky poupratali (z personálu nebol práve nik nablízku a o následkoch brzdenia sa dozvedeli až o dosť neskôr), sa už, vďakabohu, nezvalil, ale chlapíkovi z radu za nami sa napr. zo stolíku na zem zošmykol mobil.
(to be continue)
Michael: Mama, prečo sú Slováci takí ufrfľaní a zlí na seba?