Pred niekoľkými rokmi sme s Michaelom navštívili blízke okolie Passau. Aj vtedy bol muž na služobke v zahraničí a ja som nášmu najmladšiemu chcela dopriať prázdniny na Bauernhof-e. Veď si doteraz živo pamätám, ako rada som chodievala počas prázdnin nasávať vidiecky vzduch a využiť všetky tamojšie aktivity, ktoré v uliciach (malého) veľkomesta neboli inak dostupné.
Kým Michael raz napríklad bude svojim deťom rozprávať, ako sa učil bicyklovať na tréningovom pozemku FC Bayern München, ja budem vnúčatám dobrodružne opisovať, ako som prvýkrát v živote rozšliapala pedále (a po niekoľkých hodinách či dňoch dostala i pod kontrolu) medzi kŕdľom vyplašených sliepok a chlievom. A oni už budú bicyklovanie trénovať v skafandroch na Marse a ďalekohľadom hľadať obe scifi-miesta na zničenej planéte Zem.
Ako som sa tak kochala krásou okolia počas prvej spoznávacej obchôdzky, nečakane som zahlásila:
- Tu raz chcem bývať! Tu mi môžeš na staré kolená kúpiť dom. Vzhľadom na kolená aj hneď zajtra.
Potom sme šli kolo miestnej pizzerie, ale Michael si v prvý večer na novom mieste želal mamičkine špagety.
- Ale, samozrejme, teším sa i na výbornú pizzu. Teda, ak ma pozveš - rýchlo doplnil.
Keď sme doma balili veci na cestu, spýtal sa ma krátko pred odchodom, či si má vziať i nejaké peniaze.
- Ale veď vezmi. Nebudú na škodu.
A pri spomienke na túto vetu som mu pred pizzeriou lišiacky odvetila:
- Ty si predsa "bohatý". Teoreticky môžeš pozvať i ty mňa...
- Mama, nemôžem. Už začínam sporiť na ten tvoj dom.