· 

Návrat

Pri poslednej - vlastne zároveň i prvej - návšteve v Bavorskom lese som si skalopevne predsavzala, že sa doň čo najskôr vrátim. Sen som si splnila tento týždeň. Posledný pred začiatkom nového školského roka. Tentokrát bez sprievodných, ufrfľaných komentárov nášho pubertiaka. Nechala som ho pre istotu doma s tatom. Nech si chlapi sami gazdujú a mama konečne v kľude prevetrá hlavu! Podľa aktuálnej predpovede počasia skôr zmáča!

Nuž som do kufra nabalila dve nepremokavé vetrovky, vodotesné vibramy a dostatok teplého, suchého oblečenia na výmenu, aby som vzdorovala razantnému poklesu teploty z letných tridsať na jesenných mokrých pätnásť. Na otázku kamošky, návštevou ktorej mal môj výlet končiť, či sa mi chce ísť napriek tak nepriaznivej predpovedi do sveta, či radšej neprídem rovno ku nej, som nebojácne odvetila:

- A ja sa na ten dážď veru i teším. Ani on ma neodradí!

Lebo ako vraví známa ľudová múdrosť: neexistuje zlé počasie, iba nevhodné oblečenie, poprípade obuv.

Prvé kvapky sa ma snažili zastrašiť už pri výjazde z Mníchova. Pokropili auto, ...ale to bolo tak i všetko.

Po pár kilometroch vyšlo nečakane slniečko a mňa zmáčal maximálne tak vlastný pot. Niekto tam hore sa rozhodol, že dáždnik&Co. zostanú predsa len nevybalené a predpoveď nenaplnená.

 

Tentokrát som sa vybrala na prieskum z opačnej strany než posledne. Pri Regensburgu sa moja navi rozhodla trochu ma potrápiť a pomotať okrajom veľkomesta. Zistila som, že skúša moju trpezlivosť, keď ma nasmerovala na kruhový objazd, z ktorého som vraj mala vyjsť štvrtým výjazdom.

Kruhové predo mnou nebolo nič, maximálne tak volant a jediné, čo som mohla v danom okamihu spraviť - ak som teda o sebe nechcela počuť správu v rádiu, kde moderátori narýchlo vystríhajú šoférov pred pomýlenou vodičkou v protismere - bolo odbočiť podľa značky povinne doprava. Nech nemýlim ani tých pár chudákov za sebou (čo možno práve nechápali, prečo sa nehnem ďalej).

Po chvíli sa technika, našťastie, umúdrila, a tak som pokračovala A93-ou na Hof. Keď som si ešte doma pozerala približný priebeh cesty, rada netu znela odbočiť na Nabburg. Navi si opäť postavila hlavu, no tá moja sa tentokrát presadila. Ohne wenn und aber...

Prvá plánovaná zastávka na púti: Tännesberg. Cesta ku nemu viedla poliami, lúkami, pasienkami. Sem-tam sa vyskytli jazierka a usadlosti. Kravičky, ovečky, husi či samá mačka v poli. Tännesberg sa vypínal v kopci mimo hlavných tepien, a tak všade vládlo príjemné ticho. Mladšie ročníky tomu vravia: zdochol u nich pes.

Ale v prispatých uličkách som začula po prvýkrát na svojej aktuálnej púti češtinu! Nad hlavným námestím sa z domu, kde podľa istých, neklamných znakov fičala prerábka interiéru, vynorili dve lacné pracovné sily od susedov zo severovýchodu. Našich západných. Kedysi bratov.

Tännesberg som si nevybrala náhodne. Cieľom výletu bolo nájsť miesto, kam by som si mohla ísť pravidelno-nepravidelne víkendovo prevetrať hlavu. Nájsť (polo)samotu, kde by ale v prípade potreby bolo na blízkom okolí i pár ľudských bytostí. V mojom veku už človek zohľadňuje viacero faktorov. Ak je dostatočne vnímavý, snaží sa na príkladoch či chybách iných objaviť v tej-ktorej ponuke plusy, vytriediť mínusy.

A tak som sa po zhrnutí mínusov pobrala ďalej.

Tiefenbach bol niečo podobné v modrom, len menej kopcovité. Na nasledujúcich kilometroch moju pozornosť na moment upútalo okolie Winklarnu s nespočetnými jazierkami. Jazierka ja zbožňujem. Ono sú vlastne v podmienkach môjho výberu. Ak sa pre niečo rozhodnem, musí byť nablízku voda. No nie iba tá dažďová či z vodovodu.

Podľa rozpisu som ale smerovala do takmer sedemtisícového Waldmünchenu. V ňom sa nachádzali dve ponuky, ktoré som chcela bezpodmienečne presondovať. Hneď tá prvá ma nadchla. Tam by sa hlava vetrala jedna radosť... len ja ešte stále zvažujem.

V miestnom obchodíku som dobrovoľne prebrala úlohu prekladateľky jednému českému páru. Staršia pani sa lámanou nemčinou snažila vysvetliť, o čo jej ide, len vôbec nerozumela odpovedi predavačky. V takýchto prípadoch býva potom akákoľvek dohoda ťažká.

Keďže sa iba 27km ďalej nachádza nasledujúce mestečko, zahrnula som ho do svojich sondovacích plánov. Jedno naviac predsa nikoho nezabije. Veď už len samotná zelená spojnica medzi nimi bola oddychovo relaxačná.

Furth im Wald (9 tis.obyv.) Tých vyše dvetisíc obyvateľov naviac sa odráža i v miestnej ponuke. Viac zmrzlinární, viac obchodíkov a reštaurácii, viac atrakcií a turistov. Teda samozrejme primerane veľkosti (milióny, ba ani desaťtisíce nečakajte). Dokonca železničná stanica. A štátna hranica za hranicami mesta.

Trochu som sa i tu pomotkala na okolí, okúsila zmrzlinu, ktorú som takmer nezvládla, bo tie dva kopčeky boli na mňa akosi priveľa, a zvažovala či nahliadnem i do miestnych podzemných chodieb, vytesaných do skál. Upútavka sa javila vskutku zaujímavou, no pohľad na hodinky ma presvedčil, že z návštevných hodín mi veľa na prezeranie neostáva. A jedna z alternatív znela, že večer zájdem i do vyše stotisícového Chamu.

A aby som nezabudla - nevýhodou podobných mestečiek je, že hlavná cesta vedie presne stredom hlavného námestia, čím sa (pre mňa) dosť narúša inak príjemná atmosféra.

Konečná zastávka úvodného dňa sa nachádzala v Rimbachu. Netušila som, čo ma očakáva. Rodinný penzión som si vyhľadala náhodne. Prelúskala ponuku na internete. Zohľadnila vzdialenosti, recenzie, cenu, auru pozývacieho obrázku.

Následné zhodnotenie: trefa do čierneho!

Už pri vjazde medzi miestne chalúpky som vnímala neskutočný pokoj v duši. Domčeky, záhradky, okolité hory.

Nachvíľu som mala pocit, že sa navi so mnou zasa zahráva, no tentokrát ma poslušne doviedla do cieľa. Penzión stál okrajovo a v tzv.zátiší. S prenádherným výhľadom na opačnú stranu doliny.

Po prevzatí kľúčov a prehliadnutí izby som sa rozhodla ponaťahovať sedením stuhnuté údy. U domácich som si overila, či sa miestna časť Thenried nachádza predpokladaným smerom a požiadala ich, ak sa do desiatej neobjavím, nech zaalarmujú záchrannú čatu. Lebo vyjsť do lesa bez mapy a akéjkoľvek znalosti okolia je také moje...

Na začiatku som sa pridŕžala ich rady a miestneho značenia Ri5. Neskôr sa však kamsi vytratilo alebo ho vystriedali iné, čo som bez mapy nedokázala presne zistiť. Bola tam 6, 9 i nejaká okružná kaplnková cesta, ale žiadna zmienka o Thenriede. Ani iná nápomocná živá duša, čo by ma ochotne nasmerovala ďalej. Zato húb a hríbov a muchotrávok neúrekom. A prchajúci poľný zajko. Nepodávajúci žiadne hlásenie či informácie o okolí...

Lenže potom ma zlákala jedna lesná cestička, a tak som naveľa a hlavne nerada opäť spojazdnila mobil s GPS. Tiež už nemám nerozumných dvadsať, aby som bezhlavo blúdila okolím, keď nemusím, a narobila tým zbytočnú robotu nevinným ľuďom, tzv.dobrovoľným záchranárom, ktorí sa práve chystali pohodlne usadiť na pohovku, aby si v kruhu blízkych pozreli večernú ponuku TV.

Podľa displeja som šla správnym, i keď v systéme doposiaľ nezaznamenaným smerom. Bo nie každá poľná a či lesná odbočka zaujíma Big Brothera. Pridala som do kroku a dúfala, že do tmy dorazím nazad do penziónu. To ľudoprázdno sa mi veľmi pozdávalo, no i tak som sa najprv pre každý prípad vyzbrojila na prípadnú sebeobranu palicou-pomocníčkou. Veď dnes človek naozaj nikdy nevie, kedy akého pomätenca stretne... (viď prípad nezvestnej M.G.)

Pomätenca som síce nestretla žiadneho, zato mi cestu takmer pri konci skrížili dvaja Češi. Manželský pár. Kráčali pár metrov za mnou. Nedala som ničím najavo, že rozumiem ich dohadovaniu, či pôjdu na druhý deň do blízkych kúpeľov, ako si priala ona, alebo sa vydajú na turistiku miestnymi lesmi, ako si želal on. Potom objavili pri ceste strom s jablkami a pri ich oberaní sa mi stratili z dohľadu.

Osobne netrhám žiadne ovocie rastúce priamo pri ceste - pokiaľ naozaj nepadám od hladu na hubu - a moje kroky i tak smerovali do jednej z (troch?) miestnych reštaurácii. No zbytočne som sa tešila na teplú večeru. Čakal ma pôst. Dovolenkový či oddychový pondeľňajší. Nedobrovoľný, naordinovaný miestnymi lapajmi. A aké poučenie plynie z výletu?

V prvý septembrový týždeň neočakávaj v idylicky zapadnutých bavorských dedinkách nejaké zázraky. Domáci si usilovne odmakali letnú sezónu a pred začiatkom školského roku idú sami na krátku last-minute dovolenku kamsi na (ešte) teplý juh. Dobiť baterky, vyprázdniť peňaženky.

A tak som na izbe chrúmala zvyšné marhule z domácej výbavy a zapíjala ich vlažnou kávou z termosky.

Na výlet do Chamu som už ani len trochu nepomyslela. Únava ma zahnala do postele spolu so sliepkami.

Ráno ma zobudili smetiari. Krátko po nich sa odkiaľsi ozvala fréza či píla. Dedina ožila a ja som spod periny spomínala a predovšetkým oceňovala ticho nášho mníchovského bytíku, ktoré si bez výnimky pochvaľuje každá návšteva (aj tá z vidieka), čo ku nám zavíta. Rozumej to neuveriteľné ticho. Niektorí právom na chvíľu zapochybujú, či sa naozaj nachádzajú vo viac ako miliónovom veľkomeste.

Po obligátnej rannej sprche som sa pobrala o poschodie nižšie. Raňajky boli zahrnuté v cene ubytovania. Prekvapilo ma, koľko ľudí (rodín s deťmi) nocovalo spolu so mnou pod jednou strechou.

Nadchýnal ma nádherný panoramatický výhľad po celej dĺžke jedálne. Prekvapil ma ale systém prídelu potravín. Na hlavu boli rozrátané tri rôzne žemle, plát masla, pohár džúsu, minikanvica s kávou či čajom. Pri hlavnom stole si každý hosť mohol nabrať salámy (asi tri druhy), jeden syr, biely jogurt, asi tri rôzne marmelády a nátierkovú čokoládu. Predpokladám, že i nejaké to müsli a niečo sa mi marí, že tam kdesi v pozadí stála i bábovka. Domáca pani sa každého príchodzieho zvlášť spýtala, či si praje kávu/čaj a vajíčko. Natvrdo alebo praženicu.

Od istej doby sa i ja prikláňam ku inému, rozumnejšiemu systému ponuky jedla v hoteloch/penziónoch ala švédske stoly. Detaily zatiaľ nemám prepracované. No len čo objavím Ameriku, sľubujem, že podrobnosti vykričím aj do okolitého sveta!

Lebo ruku na srdce ... po troch - dajme tomu štyroch - dňoch sa mne osobne to množstvo i tak zunuje, čím nerozhodne stojím pred plnými misami, táckami a už iba vymýšľam z nadbytku. Zrazu chápem pojem lukulské hody a snažím sa tzv."dovolenkovou" striedmosťou predísť previnilému odfukovaniu na izbe, aby som sa po návrate domov zmestila do dverí.

Lenže tentokrát ma tá moja striedmosť dobehla. Vyhladovaná z dňa predošlého by som sa nasledujúce ráno dala prehovoriť i na tie lukulské hody, resp. nakombinovala si pravdepodobne iné zložky stravy. A ako som tam takto sedela zahĺbená do vlastných myšlienok, zjavil sa vo dverách manželský pár z Čiech. Potešilo ma zistenie, že ma večer nezmohli halucinácie z netradičnej kombinácie marhule-káva, ale že som ich naozaj počula kdesi vo vedľajšej izbe.

A než sa poberieme ďalej, ešte pár postrehov z penziónu: vedie ho rodina, pričom presné rozdelenie úloh môžem iba tipovať. Zahliadla a komunikovala som s troma generáciami žien. Najstaršia so mnou vybavovala ubytovanie, zabezpečovala raňajky. Prostredná v čase môjho príchodu strihala kríky, upravovala dvor. Najmladšia bola dieťaťom školopovinným. Priamo v priestoroch penziónu prevádzkovali ešte kaviareň/cukráreň a podľa všetkého sa hlava rodiny venovala umeleckej drevorezbe. Celý objekt bol vykladaný drevom. A to nie hocijakým, ale pedantne opracovaným. Okrem toho stála hneď vedľa veľká predajňa so suvenírmi, drevenými bábikami a celým množstvom iných doplnkov. Halt, na podobných miestach sa človek musí vedieť inak obracať, ak chce prežiť.

Prv než som vyrazila do sveta, pobrala som sa ešte raz si odfotiť opačnú stranu doliny, nádherne zaliatu ranným slnkom a zostala zarazene stáť na terase, niekoľko metrov nad umelým jazierkom domácich. Na jeho hladine nehybne ležali opadané listy. Žlté a červené. Žlté pochádzali zo stromu, čo sa skláňal nad ním, ale červené???

To predsa nemôžu byť zlaté rybičky, pomyslela som si. Veď ani brvou nepohnú, ani sa nenadýchnu. Ibaže by boli rozprávkovo skamenené...

Nehla som sa ja, nehli sa oni.

Kto si dá ale do jazierka makety rybičiek? - nešlo mi stále do hlavy.

No ak sa ku nim priblížim a oni sú predsa len živé, razom zmiznú z hladiny...

Pomaly som vytiahla fotoaparát, nastavila maximálne priblíženie a stlačila spúšť. Dôkaz bol týmto zaznamenaný na pamäťovej karte a ja som sa mohla priblížiť ku skúmanému objektu. A skúmaný objekt sa zrazu prebral k životu - a plub, plub, plub - bleskovo zmizol v hlbinách plytkého útočišťa.

Takže milé zlaté rybky sa ešte pred sekundou len tak lenivo pri hladine.slnili.

Posilnená raňajkami som chvíľu zvažovala, či sa vrátim do Chamu, no s prihliadnutím na vek svojho tátoša a kilometre v kopcoch, čo musel zdolať v nasledujúce dva-tri dni, som sa nad ním zľutovala a pobrala radšej ďalej.

Podľa mnou vykonštruovanej teórie kúpeľnému mestečku Bad Kötzting zaisto kedysi vládla nejaká obuvnícka rodina. Zostali po nej viaceré obchody s obuvou. Teda v porovnaní so susedmi na okolí. Mestečko samotné nejako nesplnilo moje očakávania.

Ale i tu som objavila opaľujúce sa ryby. Plávali proti prúdu v riečke, ale iba toľko, aby sa udržali na jednom a tom istom, rozumej slnečnom mieste. Z druhej strany mosta bol tieň a tam by ste darmo hľadali čo i len jednu plutvu.

Iba 13km východnejšie som sa cítila ako doma. Vo Viechtach-u. Zdá sa, že jeho oficiálni predstavitelia sú nadmieru aktívni v udržiavaní priateľských, susedských vzťahov s Čechmi a organizujú spoločne veľa všakovakých akcií (divadlo, koncerty, výlety).