Na tento víkend sľubovali rosničky krásne, slnečné počasie. Moji chlapi zatúžili oprášiť svoju amatérsku horolezeckú výbavu a spýtali sa, či im nechcem robiť spoločnosť.
Netvrdím, že by som si doma nenašla žiadnu zmysluplnú robotu, ale keď to tak zvážim, ona mi nemá (bohužiaľ) kam utiecť a ktohovie, koľkokrát sa ešte jesenné rosničky rozhodnú vyliezť na vrchol rebríka, všakže?
Navyše by to bola super príležitosť ukázať Afričanovi Alpy, pomyslela som si takmer okamžite. Na otázku, či chce ísť s nami, sa opäť raz záhadne usmieval a nerozhodne odvetil: Neviem, ... možno.
Podobné reakcie sú jeho firemným znakom.
Keď som sa v sobotu večer telefonicky spojila s jeho mamou, takmer som ohluchla, ako jej vrešťal kdesi spoza chrbta, že nikam nejde. Nič nové pod slnkom.
No na mamu podobné divadlo neplatí. Už dávno zvolila taktiku, že ak mu chce niečo dopriať, musí mu to dať príkazom. Inak sa s ním nedá.
Pravdepodobne jeho správanie nejako súvisí s minulosťou. Od mamy ani na krok a keď je u mňa, sledujem podobné správanie. Nikam si netrúfa ísť sám. Všade ma volá so sebou. Navyše teraz prežíva ťažké obdobie, bo stratil jednu zo základných istôt. Brat postúpil na vyšší stupeň, a tak on musí časť cesty do/zo školy cestovať sám.
Aj v nedeľňajšie ráno ho mama doslovne natlačila do auta.
(Spolu s bratom ich však brať nemienim. Spravila som to raz, keď sme ju šli navštíviť po operácii do nemocnice, a takmer mi narobili škodu za niekoľko pár tisíc... ešte že som tú skulptúru v pohybe stihla duchaprítomne zachytiť.)
Keď už je mama v nedohľadne, je všetko ok. Len ten proces odlúčenia musí sprevádzať © divadlo.
Priamo Garmisch som navštívila pred rokmi rokúcimi. Ešte ani Michael nebol na svete. Partenkirchen som poznala maximálne z nápisov na cestných tabuliach.
Aby som Afričanovi nejako spestrila deň, rozhodla som sa navštíviť okrem mesta i bližšiu z dvoch susediacich roklín - Partnachklamm. Môžem vrelo odporúčať.
Povedala som si, prejdeme kusisko uličkami a potom vôjdeme medzi skaly s valiacou sa studenou riavou. Tie obrazy ho isto budú fascinovať! Aspoň mňa privádzajú do vytŕženia vždy. A naspäť sa môžeme zviezť lanovkou.
No to som vôbec nerátala s prekvapením, ktoré si pre nás pripraví samotné mesto.
Takmer pred rokom som písala, ako som znovuobjavila slávnostné zaháňanie či schádzanie dobytka zo salašov ku gazdom do dolín a práve tento septembrový víkend- neinformovala som sa vopred, jednalo sa čisto o náhodu - sa zaháňali ovce z tunajšieho okolia. Oslavy sa spájali s vyhlásením najkrajších chovných kusov a následným strihaním oviec.
Už počas cesty autom - pokiaľ to teda ranná hmla dovolila - očami priam hltal velikánov za sklom. Na otázku, či už podobne majestátne hory videl, iba mlčky, priam s bázňou záporne pokrútil hlavou. Že ho naozaj zaujali, som pochopila z toho, ako sa vzpriamil v sedadle, aby na ne lepšie dovidel. Pohodlné sedenia vyzerá úplne inak.
Kúsok od centra v Garmischi sme vystúpili z auta a chlapi pokračovali ďalej ku svojej skale.
- A čo tu budeme robiť? - spýtal sa znudene Afričan, keď sa rozhliadol kolo seba. Ešte stále mi nedokázal odpustiť, že som ho vytiahla v nedeľu ráno o pol siedmej z postele.
Akonáhle sme začuli hlasné bečanie z opačného konca ulice, zabudol sťa šibnutím čarovného prútika na všetky predošlé krivdy (že ho mama vyhnala/ a že my sme ho vzali do sveta) a hnal ma ku stádu v provizórnej ohrade.
No čo vám budem hovoriť, o program dňa sme mali razom postarané. Zrazu sa na mňa sypali otázky v sekundovom intervale - Katarína, prečo sú tamtie čierne a tieto biele/ Katarína, prečo je na zemi seno/ prečo majú niektoré zvonce a iné nie/ prečo sú tieto priviazané a tamtie nie/ prečo/ prečo/ prečo... ???
Pfffuu,... nuž zapotila som sa pri podávaní odpovedí, netušiac, či je aspoň polovica z nich správna. Či sa aspoň trochu približuje pravde. Veď pastierom som doposiaľ nebola.
Po krátkom prehováraní sa odhodlal zvery aj pohladiť. Hoci netuším, kto z nich mal viac strachu z dotyku. Fascinovala ho jemnosť vlny, ohromila veľkosť niekoľkých exemplárov. Prestál by pri nich snáď celý boží deň. Keď sme si postupne prebehli všetky ohrady, spýtala som sa miestnych, čo je vlastne oficiálne na pláne dňa.
- Budú sa vyhlasovať najkrajšie exempláre a neskôr niektorým i strihať vlna - odvetil mi ktorýsi z gazdov.
Keď som opodiaľ objavila priadky a zaujímavý obchodík v neďalekej (dvestoročnej) stodole, podarilo sa mi nachvíľu odpútať Afričanovu pozornosť iným smerom.
No už čochvíľa žobronil, aby sme sa vrátili nazad ku huňatým párnokopytníkom. A tam sa práve rozbiehalo hodnotenie všetkých prítomných kusov. Samozrejme, že môj spoločník ani nedýchal. Stál sťa prikovaný a pozorne sledoval každý pohyb porotcov, každý nečakaný výskok súťažiacich. A niektoré ovce veru skákali ako reinkarnované lipicani.
- Ktorá sa páči najviac tebe? Ja by som zvolil za víťazku ... - a začal systematicky hľadať vlastnú favoritku.
- Vieš, ono to nie je tak ľahké, ako si myslíš. Nevolia sa ovce podľa sympatií, ale podľa istých vopred stanovených znakov, ktoré my vôbec nepoznáme. Tak nebuď potom sklamaný, ak ti tip nevyjde. Pozri, ako rozhodca dôkladne ohmatáva srsť, ako hodnotí zuby, tvar uší, očí. Ako si prezerá chôdzu. Kontroluje hruď, chrbát. Ak si mám ale vybrať čisto laicky, tak mne sa, tuším, páčia najviac tie čierne.
Keď som nadobudla pocit, že ešte minútu a ja vystojím pri ohrade dieru, spýtala som sa účastníkov podujatia, na kedy je naplánované strihanie. Z odpovede som si vypočítala, že ak sa z miesta nepohneme, v pohode vystojím asi zo desať dier. A tak som podala návrh na ďalší priebeh dňa.
- Pozri, nasledujúce tri hodiny sa bude hodnotiť ešte asi 200 zvyšných kusov. Preto navrhujem prejsť sa po meste, potom sa najeme niekde v reštaurácii...
- A zmrzlina? - prerušil ma, lebo v ten deň si prial iba ju.
- Uvidím... ak ma nebudeš prerušovať ... a potom sa vrátime sem a pozrieme si strihanie. Čo ty na to?
Svojim povestným myknutím hlavy a úsmevom od ucha k uchu mi dal najavo, že súhlasí. No už zachvíľu svoj súhlas oľutoval.
Na pláne som totižto mala prehliadku Partenkirchenu, čo on ale netušil. Ešte nepozná moje povestné "túlanie sa za nosom a cca."
Pred mestským parkom som objavila mapu mesta. Práve som si zapisovala niekoľko záchytných bodov, tých tzv. pre každý prípad, keď sa mi za chrbtom pristavila skupinka turistov so sprievodcom. Kým prešiel ku informáciám o meste, prezradil im čo-to o sebe.
- A keď sa teraz zahľadíte na mapu mesta - pokračoval ďalej - možno v nej objavíte motýľa. Garmisch a Partenkirchen boli kedysi dve obce, ktoré sa rozrastali, až kým navzájom nesplynuli. Tie dve časti sú vlastne krídla motýľa a železničná trať medzi nimi tvorí jeho telo.
A naozaj. Keď si zväčšíte mapu na primeranú veľkosť, určite ho tam objavíte i vy.
Moje záchytné body mi boli neskôr na nič, lebo i veľkosť a popularita G-P-u stačí na to, aby ho miestne úrady cez leto nechali rozkopať v zmysle - my mesto skrášľujeme/ vylepšujeme - a tým mi na mnohých miestach znemožnili sledovanie/hľadanie záchytných bodov. Navyše i každá druhá (dvojnohá - to aby nám ovce nepokazili štatistiku) bytosť v uliciach je vlastne turistom, a tak človeka po niekoľkých neúspešných pokusoch prejde jednoducho chuť pýtať sa na smer. Ja osobne sa vtedy začnem radšej spoliehať na nos, postavenie slnka a v Garmischi aj okolitých veľhôr.
Preto som i Afričana niekoľkokrát upozornila, kde sa práve nachádza Zugspitze (2.962m), najvyšší vrch Nemecka. Nech sa trochu priučí orientácii. Nebude mu to na škodu.
Nasledujúce skvosty sa nachádzajú na Ludwigstrasse v Partenkirchen-e. Som rada, že sa mi konečne po rokoch podarilo spoznať i druhé krídlo motýľa.
Sľub som síce dala, že na konci ulice sa poberieme nazad ku ovciam... len to nazad som nevedela, kade presne (ani vlastne približne) vedie. Nuž sme sa nechali viesť intuíciou, horou a neskôr i riečkou (bo na ceste tam sme sa fotili ponad ňu na moste).
Za sprievodného frflania Afričana. Vraj už nespraví ani krok, ako je horúco...
- Počúvaj, ty si bol cez letné prázdniny v Afrike! Ako si to zvládal tam? Veď tam pečie oveľa viac ako tu!
- Tam som ale nemusel toľko chodiť!!! - zaprotestoval zničene.
- Tak moment! Keď chodíš na tréningy a na zápasy, hrajete stále vonku. Aj na priamom slnku. Ja ťa behať nenútim, ideme pomalým krokom. I trénerovi dookola frfleš, ako sa ti nechce?
Uškrnul sa.
- To je iné!
- Tak ak ti to pomôže, predstav si, že sme na velikánskom ihrisku a hľadáme bránku pri ovciach. A hlavne sa napi vody!
- Koľko ešte? - snažil sa odviesť pozornosť od návrhu. A možno ho iba týmto spôsobom tichým súhlasom akceptoval.
Ale pravdivo priznávam, tých krivoľakých ulíc bez kúska tieňa sme prebrázdili neúrekom. Len odolávať osudu sa darí ľahšie, ak človeku nik nepiľuje uši zbytočnými otázkami. Lebo neexistuje taká odpoveď, ktorá by skrátila/urýchlila cestu.
Keď sa nám naveľa podarilo dopracovať ku ovciam, už ich strihali.
