Oprava. Nie, nebol to sen. Prejavila sa sila génov.
Hoci som sa v našej rodine už ako tretia generácia narodila v (dedinke) Bratislava, kde som i vyrastala, génovo som šla presne ako bratranec v šlapajách maminho otca, teda jeho i môjho dedka.
Nás - jeho dvoch nasledovníkov - vždy priam neskutočne ťahalo na dedinu. Presnejšie - viac medzi zvery než medzi rastlinky. V rodine nebolo tajomstvom, že deduškovi rodičia vlastnili za prvej republiky kdesi na juhu statky. Februárové zmeny im ich však neľútostne zhabali a za peniaze, ktoré získali za polia a dobytok, kúpili vtedajší starí rodičia vnučkám na pamiatku aspoň hodinky. Teda aby sme sa správne rozumeli, finančné vyrovnanie stačilo iba na tie hodinky. Obyčajné, bez fontánky. Vraj za to mohla mena peňazí. Bohvie, či by inak vydalo i na fontánku, keby ku mene nedošlo... Podobná zločinecká neprávosť však nezapadne len tak prachom, traduje sa ďalej. Z pokolenia na pokolenie, pričom každé nové ju umelecky dotvorí dľa fantázie niečim vlastným. Ja ju opisujem tak, ako sa dostala ku mne a ako si ju pamätám ja. Fantáziu som sa snažila držať na uzde.
Ako dieťaťu mi nebolo jasné, nakoľko spomínanou stratou trpí deduško. Nikdy sa ku nej nevracal v rozhovoroch či spomienkach sám. Tých pár dostupných informácií som získala z iných, dôveryhodných zdrojov.
V mojich spomienkach sedí deduško v obývačke s okuliarmi na nose, zahĺbený do športových správ. Alebo zbiera orgován. Hríby. Kvety lipy a suší ich v spálni na zemi. Alebo ide na trh na pohárik vínka. Tam som s ním ja, jeho najobľúbenejšia vnučka, chodila rada. Kým on popíjal svoj obľúbený mok, motala som sa ja okolo stánkov so zverinou. Kedysi na Miletičke ponúkali obyvatelia okolitých dedín nielen čerstvé, šťavnaté ovocie či zeleninu z vlastných záhrad, ale i šteniatka, zajace, mačky, sliepky, kačice.
to be continue