Ja áno. A tak si i teraz vravím, že patálie s novou kolegyňou mi mali pravdepodobne iba otvoriť oči a rozhýbať zadok. V podstate sa v nedávnom a približne rovnakom období odohrali v mojom živote dve podstatné udalosti. Objavila som pozemok dľa svojich predstáv a narazila prvýkrát na osobu s chorobným nutkaním ku viacerým činnostiam - (bezdôvodné) strúhanie ceruziek, ustavičné príkazy na umývanie rúk s vidinou, že všade okolo nás číhajú životunebezpečné vírusy, ustavičné (iné) napomínanie detí - a desivými návrhmi mojim smerom, ako ézoterikou prevychovať rozmaznané stvory (vraj v kostole so sviečkou vyháňať z tela démonov - čo by úplne stačilo na okamžitú výpoveď - a pod.).
Ešte prednedávnom som tvrdila, že v Mníchove vydržím, kým Michael nedokončí gymnázium (čo dnes vychádza približne na tri a pol roka). Keď som kamoške (Anke z Tretiemu chlieb) asi pred týždňom telefonicky prerozprávala svoje posledné zážitky z roboty (pričom som pridala i tie s mamou dvojičiek, ktoré sú na osobitnú kapitolu a zamestnávajú svojou závažnosťou už i učiteľský zbor), spýtala sa prekvapene, ba až zdesene:
- Počúvaj, tebe nestačí, čo všetko si zažila za posledné dva-tri roky? Nemyslíš si, že je čas odísť? Seknúť s hororovou sériou hneď a zaraz?
Záporne som pokrútila hlavou, no dozvuky jej slov som z nej pravdepodobne nevypudila úplne. A červíček začal vŕtať... O to viac, keď som sa zrazu stala hrdou majiteľkou pozemku.
Červíček však našiel živnú pôdu aj inde. Už dlhšiu dobu sa nejako všade kolo nás množia úmrtia osôb nám známych i neznámych, v rôznych vekových kategóriách. Ako príklad uvediem včerajšie hlásenie z rádia a TV, že jeden populárny nemecký herec (57) podľahol rakovine. Dnes podobná informácia o bývalej hokejistke (30) z reprezentácie. Ako to ide dolu vodou v mnohých firmách, ani nehovoriac.
Za mnohé sme si na vine sami a i keby sme hneď začali naprávať svoje fatálne chyby, príroda sa z mnohých bude spamätávať najbližších aspoň 100 rokov (a živí budú závidieť mŕtvym?).
Každopádne - existujú veci, ktoré nezmením, nech by som sa akokoľvek snažila. Na druhej strane mi nik neprezradí, koľko času zostáva mne. Deň, dva, mesiac, rok, štvrťstoročie?
Nech je to tak alebo onak, odo dnes chcem zaspávať s pocitom, že som konečne začala konať. Aj keby to mali byť iba posledné dva dni! Ale začala!
Doobeda som dokončila v poradí snáď desiaty pôdorys svojho budúceho domčeka. Prečítala základné informácie okolo čiastočného podpivničenia. Spísala ďalšie dôležité kroky - zavedenie elektriny, vybavenie stavebného povolenia. Popritom zháňam základné informácie o jabloniach. Keď ich tam mám, nech aj niečo zarodia.
A zrazu som začala zvažovať i iné aspekty svojho rozhodnutia. Načo čakať ďalšie štyri roky? Stačí, že v Mníchove s ťažkým srdcom opustím všetkých tých skvelých ľudí, ktorých som tu za posledných 25 rokov stretla, resp. spoznala. Na druhej strane, prečo si nevytvoriť nové kontakty v budúcom pôsobisku čo najskôr? Na dôchodku v malej dedinke to už nepôjde až tak ľahko, i keď osobne s nadväzovaním nových kontaktov nemám žiadne problémy. Gospel a tai chi budú prvým krokom správnym smerom.
Nuž a napadlo mi, že i pre Michaela nebude zlé, keď sa oťuká v novom prostredí ešte pred rozhodovaním, kam ísť ďalej študovať. Bo i v Passau sa dá. Intráky a všetko ostatné je tam lacnejšie, život o podstatný kus kľudnejši. Je stade na skok do Čiech, i na Slovensko je to bližšie...