Cítim sa ako

člen posádky na palube nejakej vesmírnej lode, ktorá uniká pred skazou na Zemi bohvie kam a na ako dlho a nik netuší, či vôbec bude niekedy možný návrat späť a ak áno, aký vlastne bude. Kto a ako prežije.

Život ako taký sa navonok spomalil. Momentálne vďaka tomu profituje predovšetkým životné prostredie. Len sa obávam, že ľudia sú napriek všetkému nepoučiteľní. Že keď im po dlhom čase izolácie vláda povolí putá a vypustí hromadne na slobodu, zasa budú pokračovať tam, kde predtým prestali. Dokonca vo vyššom tempe, lebo bude treba predsa dohnať zameškané...

 

A hoci sa život spomalil, mám pocit, že čas nabral na rýchlosti.