Momentálne každý z nás hľadá svoje miesto v "klietke". Aj v zoskupeniach, kde to za normálnych podmienok funguje, vyžaduje terajšia doba božskú trpezlivosť a pochopenie.
Gošu (Gosia) som prvýkrát stretla pred piatimi rokmi na schodišti v dome Michaelovho spolužiaka, kam sme obe šli vyzdvihnúť našich synov z narodeninovej oslavy. Ešte zo dva-trikrát sme sa podobne letmo stretli pri rôznych príležitostiach, než som pred dvoma rokmi zistila, že tá prefarbená ryšavka v sopráne 1, je naozaj ona.
V poslednom čase sme sa zvykli na zborových skúškach postaviť vedľa seba (ona koniec S1, ja začiatok S2), aby sme sa v drobných pauzách medzi spevom mohli porozprávať. Teda do času, kým aj nás (približne pred 3 týždňami) nerozdelil c-19.
Gosia pochádza z Poľska, jej muž je Grék. Ich syn je Michaelov ročník, pred dvoma rokmi prestúpil na rovnaké gymnázium, ale nedostal sa do jeho triedy. A dcéra je šiestačka.
Gosia sa pravidelne sťažovala, aké má s nimi dvoma problémy. Ako sa nechcú učiť, ako im obom hrozí opakovanie ročníka, ako jej syn začal klamať - až zvažovala, že ho vyhodí z domu. Proste také tie normálne problémy s pubertiakmi, kde rodičia vráskavejú a šedivejú.
Nuž a minule sme sa stretli počas vychádzky vonku. Dva razy som musela zaostriť zrak, či to ona. Naozaj tak rýchlo rastú vlasy, keď niekoho 3-4 týždne nevidíte?
Zostali sme predpisovo stáť od seba na dva metre. Ona vo svojom smere, my s Michaelom v našom.
- Presne toto isté by som si priala ja! - zhlboka zavzdychala.
Prekvapene som na ňu pozrela.
- Aj ja som sa snažila tú moju pubertiačku prehovoriť, aby sa šla so mnou trochu prevetrať. Vykričala mi, že ju nútim a že tým ohrozujem jej zdravie!
V tom momente mi došlo, ako svojou výpoveďou ohrozuje moju pozíciu, moje ťažko vydobité ústupky. Spravila som krok do jej smeru a divoko na ňu žmurala jedným okom, nech okamžite preruší svoj prejav. Myslím, že nepochopila, o čo mi ide.
Michael mi stál za chrbtom a tak bolo ťažké posťažovať sa o priebehu našeho každodenného vyjednávania. S pridaním popisu, ako je prvú tretinu prechádzky ofučaný, druhú tretinu prechádza do neprestajného frfľania a ak mám šťastie, poslednú tretinu sa znormalizuje (asi preto, že už sa blížime naspäť k jeho "brlohu".)
Keď sme sa rozlúčili, očakávala som, že bude nasledovať vlna výčitiek. Ako Gošina dcéra (a vlastne aj syn) nemuseli a ako on musí!!!
No mýlila som sa. Ani slovom ich nespomenul.
Ale za dva dni prišiel s novou taktikou.
Stále mi pílil uši, že musí ísť ku kaderníkovi. Po desiatom zopakovaní svojej žiadosti som ho nervózne prerušila:
- Prosím ťa, prestaň! Dobre vieš, že to teraz nie je možné!!!
- Ale mama, veď ja som myslel teba ako kaderníka.
Takmer mi oči vypadli.
- Ty a ku mne??? Však to si kategoricky odmietal už aspoň päť rokov!
(Veď hej, i ja priznávam, že nie som odborník, hlavne čo sa jeho jemných a hustých kučier týka.)
- Áno, ale doba je taká, aká je. A keď ma zohavíš, tak sa dohodneme, že minimálne týždeň nebudem musieť ísť von!
Ahaaaaá!!!! Tak takúto taktiku zvolil. On sa radšej dobrovoľne podvolí nožniciam mamy s fatálnym výsledkom. Riskuje zohavenie (veď medzi spolužiakov teraz i tak nemôže/nemusí ísť) alebo s ním dokonca počítal, len aby nemusel vystrčiť nos (hoci i ako hipisák) na čerstvý vzduch...?
Tak teraz rozmýšľam, aký strih značky "pomsta býva sladká" mu nasadím!