Keby svet bežal ako pred rokom, pomaly by nás opantávala cestovná horúčka a my by sme tuho premýšľali, ako čo najlepšie nabaliť batožinu na našu dôkladne naplánovanú cestu národnými parkami medzi Seattlom, Vancouverom a Calgary.
Teraz musím už iba skontrolovať, či sme nezabudli stornovať žiaden zabukovaný hotel na pôvodnej trase.
Po všetkých predchádzajúcich udalostiach a skúsenostiach posledných mesiacov ma nejako prešla chuť cestovať. Musím ale férovo priznať, že pokiaľ sa budeme smieť voľne presúvať aspoň vrámci republiky, tak sme vzhľadom na decembrovú kúpu pozemku v Bavorskom lese dopadli celkom dobre v porovnaní s mnohými inými. Je to kam ísť sa vyvetrať. Zameniť mestské tapety za osviežujúcu zeleň na konci sveta. A ja nemusím zháňať informácie, ako sa vyhnúť hladnému grizlymu. Teraz sa plne sústreďujem na výhody/nevýhody rôznych typov tiny domčekov, úpravám pozemku, zavádzaním elektriny a pod.
No ale naspäť ku tej dovolenke v mini podmienkach.
Keď som sa prvýkrát vybrala po lockdown-e skontrolovať pozemok, ubytovala som sa v penzióne vzdušnou čiarou asi kilometer nad ním. Penzión patrí manželskému páru približne v mojom veku. Ten týždeň sme boli spolu s ďalšími asi 15 ubytovanými ich prvými hosťami po dlhých troch mesiacoch čakania v neistote. Tzv. "pokusná skupina" v nových, o dosť sťažených podmienkach.
Už na cestu som sa zberala so zmiešanými pocitmi. Ako bude na diaľnici? Budú sprístupnené WC? Bude sa dať tankovať? Pre istotu som radšej nejedla/nepila, iba uchlipla a odkusla štipku na posilnenie sťa Snehulienka na prieskume u trpaslíkov a nabalila proviant a tekutiny na neskôr. Toaletný papier a vlhčené utierky. Rúška na tvár. Navigáciu s príslušenstvom. Natankovala na doraz. A ktohovie, na čo dôležité z príprav a výbavy si už v rýchlosti nespomínam.