Schwarzwald

Schwarzwald patril kedysi ku tým lokalitám, kde som ešte prednedávnom zvažovala kúpu pozemku. Aj vďaka tomu som si (síce iba internetovo) už vtedy vytipovala niekoľko do „úvahy prichádzajúcich“ adries.

Takže než sme s Michaelom odcestovali do tábora na Slovensko (bez možnosti internetu), zahlásila som mužovi, nech hľadá niečo v okolí Tribergu.

V deň, keď sme sa vybrali na cestu, sa podľa predpovede počasia presúvali daždivé mraky zo západu na východ. My zasa z východu na západ. A tak bolo iba potrebné predrať sa dlhou, daždivou clonou a na konci sa nechať osušiť hrejivým slniečkom. Hoci rosničky tvrdili, že sa tým prejaví prvý náznak blížiacej sa jesene a teploty klesnú aj o takých dobrých desať stupňov, mýlili sa. Už po pár hodinách upravili v správach teploty opäť smerom nahor. To, že ale nebudú nad tridsať stupňov, ma iba a len potešilo.

Po niekoľkohodinovej ceste diaľnicou a krátkej obhliadke horského hotela, sme sa rozhodli roztiahnúť si zmeravené údy na prvej prieskumnej ceste. Smerovala do prvého mestečka priamo za zákrutou - do Furtwangenu. Hneď na jeho začiatku nám do očí udrela odbočka „Ku prameňu Dunaja“.

Potešila som sa tej náhode. Aspoň som nemusela hľadať, kde sa ten prameň vlastne nachádza. Lebo na hoteli sme nemali dostupnú ani sieť, tým pádom ani internet, s čím som pri odchode z Mníchova nerátala, a teda sa prerátala. Vtedy na zháňanie informácii nezostával čas. Bolo treba rýchlo poprať veci z tábora.

Furtwangen na mňa počas sobotňajšieho poobedia pôsobil zaspatým dojmom. Netuším, či sa pri tom množstve prázdnotou zívajúcich výkladných skríň jednalo o dôsledok korony alebo všeobecne krízy, keď malé obchodíky v centre miest doplácajú na výhodnejšie ponuky obchodných megacentier a internetu. Chvíľku nám trvalo, než sme našli miesto, kde sa aspoň trochu posilníme. Počas krátkej obchôdzky som sa ale dozvedela niečo nové. Snáď celým Schwarzwaldom sa tiahne tzv. Deutsche Uhrenstraße, pričom (nielen?) Furtwangen je označované za mesto hodinárov.

Aby naše sklamanie z úvodného dňa nebolo príliš veľké, rozhodol sa muž úplne nečakane pokračovať v ceste smerom na 30km-vzdialené Titisee. Opäť sa jednalo o rozhodnutie v poslednej sekunde. Také to typické chlapské z rokov minulých a bez GPS: povedz mi, kam chceš ísť a zisti, kde musím odbočiť?!

 Samozrejme, že mal navi so sebou, ale presné súradnice bez predošlej predprípravy nedokázal ani on len-tak z hlavy vyčariť, a tak presunul zodpovednosť elegantne na mňa.

 Na okolitých tabuliach stálo „Neustadt-Titisee“, nuž som mu odvetila, nech ich nasleduje. Dúfajúc, že sa pri spontánnom výbere „z brucha“nemýlim.

 Pri pohľade na množstvo turistov a stánky preplnené čačkami-mačkami, rozumej lákadlami všakovakého druhu, na brehu slnkom zaliateho jazera som sa na chvíľu v myšlienkach preniesla nazad do čias, keď sme sa ešte bezstarostne zamiešali do podobného davu kdekoľvek na svete a užívali si dovolenkovej atmosféry bez akýchkoľvek postranných myšlienok a rúšok v pohotovosti.

 Do davu sme sa vmiešali i tentokrát, dodržujúc odporúčaný odstup. Neskôr som si o jazere prečítala, že sa pýši najľudnatejšou promenádou Schwarzwaldu. Počasie nám umožnilo zvoliť si terasu jednej z reštaurácii, kde sme sa navečerali. Keď sme sa pobrali na obchôdzku číslo dva a v neďalekom stánku vyberali pohľadnice, prekvapila nás predavačka požiadavkou o urýchlenie výberu, bo práve zatvárali. Odbila siedma hodina. Netuším, aké otváracie hodiny mali miestni obchodníci minulý rok, ale také to odpočinkové šuchtanie sa promenádami dovolenkových destinácií s predajom tiahnucim sa do neskorých večerných hodín mi veru chýbať bude.

2.deň – nedeľa

 Na hotelovej recepcii sme obdržali v deň príchodu malú brožúrku s výletmi v blízkom okolí. V papierovom sprievodcovi, ktorého zadovážil muž ešte v Mníchove, som objavila krátku informáciu o takmer 200-ročnom mlyne, označovanom za pôvodcu všetkých mlynov v Čiernom lese. Keď som informácie dala dokopy, vznikol uspokojivý návrh na výplň druhého dňa. Okružná túra Balzer Herrgott ku Hexenlochmühle (mlyn). Podľa brožúrky 13,1km, ktoré sme sa rozhodli zaokrúhliť smerom nahor pridaním okružnej prechádzky v blízkosti dunajského prameňa. Martinskapelle-Brend a späť (5km).

 Počasie sa nevedelo rozhodnúť, či nás mieni zmáčať kvapkami dažďa alebo vlastným potom. Na začiatku prvej etapy sme mylne odbočili, než sme sa správne naučili vnímať tamojšie značenia.

 Ale i tak sme nadobudli pocit - nie, my sme sa po dôkladnom preskúmaní mapy zhodli, že tých možností, ako putovať po žltej, je tam viac, než uvádzajú oficiálne zdroje. Našťastie, pretože pôvodná trasa bola pre drevorúbačské práce uzavretá. Za nedodržanie zákazu hrozila pokuta.

 S výletom som bola nadmieru spokojná. Cestou sme spoznali nielen krásy okolia, stovky šťastných kráv, mnohé usadlosti s typickými strechami, ale aj tri rôzne typy mlynov. Jeden s pohonom schovaným v budove, nasledujúci s dvoma oddelenými časťami a tretí klasický. S kolesom zvonka, poháňaným potočnou vodou (aspoň z mojich predošlých skúseností a znalostí).

 Ten posledný – Hexenlochmühle. Námet vhodný na pohľadnicu. Zastávka mnohých turistov. Ak pôjdete okolo, určite ochutnajte aspoň Flammkuchen s pravou schwarzwaldskou šunkou. Skutočná pochúťka. Mňam.

 Po posilnení sme ako niekoľkí ďalší turisti hľadali cestu späť. Namiesto tej uzavretej sme objavili jednu náhradnú. Stupák do neba na podporu kondičky alebo svalovicu, ak idete opačným smerom. Následne som rada, že sme šli, ako sme šli.

Druhým bodom programu bola záležitosť, ktorú som si nesmela nechať ujsť. Autom sme sa premiestnili kúsok nad Furtwangen. Ku Martinskapelle. Je to miesto, kde pramení Dunaj. Teda jedno z dvoch, pretože i Donaueschingen si nástojí na uznaní svojho dunajského prameňa. Po kvapkách budúcej veľrieky a cez plecia žaburiatka sme poslali pozdrav do Bratislavy.

 Naše spotené telá trochu potrápil studený vietor, a tak sme pridali do kroku smerom ku neďalekej vyhliadkovej veži Brend. Jednalo sa o príjemnú prechádzku lesom, na konci ktorej sa nám otvoril výhľad na lúky a zalesnené kopce. Z veže by bol zaisto o kus efektnejší, bohužiaľ bola z dôvodu korony uzavretá. Vietor ustal a my sme mohli spokojne odfajknúť splnený plán dňa.

 Nazad vo Furtwangene sme boli donútení vybrať si z chabej ponuky toho, čo sme objavili, Kebab-pizza-house reštauráciu. V prvom momente som sa tešila na kebab, mnou inak obľúbenú pochúťku, ale v poňatí tunajších Turkov ani zďaleka nepripomínala verzie, ktoré poznám z Mníchova či dokonca samotného Turecka. Skôr som nadobudla pocit, že mi na tanieri miesto zrezaných, prepečených kúskov mäsa ležia šupky zo zemiakov. Veď i tak nejako chutili. Nuž čo, nie každý deň je nedeľa...

3.deň – pondelok

 Triberg som kedysi objavila na internete. Fotky mestečka ma okamžite zaujali, a tak sa dostalo na listinu budúcich návštev. Nie vždy sa však dá všetkým záberom veriť. V čase korony ešte menej. Ale pekne po poriadku. Mesto priťahuje tisícky turistov nielen vďaka svojej polohe – leží na Ceste hodinárov, ale priamo nad ním sa nachádzajú i najvyššie vodopády Nemecka.

 Prichádzali sme z juhu a vysoko nad mestom sa nachádza prvý vstup ku nim. Ten sme prepásli. Nestihli sme zareagovať, čo však nebolo na škodu. Zastali sme o kus nižšie na parkovisku pri vstupe č.2. Z hľadiska rozloženia vodopádov ho následne považujem za asi najoptimálnejšiu alternatívu. Na celom území vodopádov, teda za plateným vstupom, bola maska povinná.

 Hlavný vstup (z nášho pohľadu č.3) je priamo z kraja mesta. Patril ku tej časti Tribergu, ktorá ma nadchla. Nadšenie však netrvalo príliš dlho. Niekoľko turistických magnetov na pár metroch nezachráni celkový vzhľad, keď ďalšie dve tretiny obchodov zívajú prázdnotou a mesto rapídne(?) upadá. Na danú tému sme sa o dva dni neskôr bavili s majiteľkou pizzérie, kam sme zablúdili po tom, čo sme márne hľadali nejakú reštauráciu na trase Titisee-Triberg, ponúkajúcu Flammkuchen alebo po predošlom dni niečo iné, najradšej bezmäsité. Únava a neúspech nás nakoniec vohnali dnu práve tam. Miestnosť bola ľudoprázdna, nuž sme zostali. Pizza chutila výborne, ale či tri kusy s nápojmi navrch dokážu vytrhnúť z biedy majiteľov, tak to dosť pochybujem. Pri platení sme sa spýtali na názor Talianky. Potvrdila našu domnienku, že dlho sa takto žiť či podnikať nedá. Nejakí dvaja jej susedia už hodili flintu do žita, zahlásili bankrot. Ona pri daných podmienkach vydrží maximálne do októbra. Kým nebola korona, uživili ich turisti. Mnohých podnikateľov vyšťavil ako všade na svete lock-down a podnikatelia v Tribergu sa spoliehali na vianočné trhy. Vraj mesto organizuje vrámci nich nejakú špeciálnu akciu, ktorej sa každoročne zúčastnúje asi 70.000 návštevníkov z celého sveta. Pred pár dňami však boli vianočné trhy oficiálne zatrhnuté. Aj tí, čo ešte dúfali v nejaký prísun financií na prežitie, stratili povestnú poslednú slamku pred utopením.

 V Tribergu som nafotila aspoň tie posledné magnety a potom sme sa pobrali do susedného Schonachu, kde už z cesty vidno jedny z najväčších kukučkových hodín sveta. Zhodou okolností sme ku nim úplne neplánovane dorazili krátko pred kukaním kukučky.

 A aby sme ako praví turisti splnili i denný rozpočet odšliapaných kilometrov, vybrali sme si z hotelovej brožúrky Paradiestour Prisental (10,1km).

to be continue