Keď v novembri 2002 prvýkrát vypukol v Číne SARS, pracoval môj muž na stavbe v Jiline (na priblíženie: z druhej strany čínsko-ruskej hranice je napr. Vladivostok) a ja som ho šla navštíviť. Správy sa vtedy nešírili rýchlosťou blesku, ako je tomu vďaka internetu dnes, a tak bol SARS svetu ešte dlho pojmom viacmenej neznámym. Niežeby sa o ňom nerozprávalo, ale Čína a pravdivé informácie nikdy nebudú patriť do skupiny synonym, a tak to, čo sa ku nám dostalo existujúcimi kanálmi, bolo iba nepatrným zlomkom niekdajších skutočných rozmerov.
Doteraz som nezabudla na moment, keď ma muž pred príchodom domov - teda nazad do Európy - telefonicky prestrašene informoval, ako veľmi sa bojí ísť na letisko. Možno ste niekde v správach zaregistrovali obrazy toho, ako orgány štátnej moci vo Wuhane jednali s ľuďmi, u ktorých predpokladali príznaky ochorenia cov-2. Ako ich proti ich vôli vytiahli nekompromisne a nasilu z bytov, aby ich uzavreli na infekčné oddelenia tamojších nemocníc. No a v 2002-om to nemohlo byť o nič lepšie. Skôr naopak.
Presne takéto jednanie vtedy neskutočne naháňalo strach i jemu. Na letiskách stáli pracovníci štátnej moci a zdravotníci v bielych skafandroch, pozorne sledovali cestujúcich, merali teploty a každého, čo ich obdaril skleným pohľadom alebo iba trochu podozrivo zakašľal, brali bez pardónu so sebou. Odizolovať od vonkajšieho sveta. Vyzmizíkovať z jeho povrchu.
- Ak aj nie som chorý, v nemocnici sa určite nakazím! - obával sa môj muž najhoršieho. Už ako dieťa ochorel na kýsi ďas - tuším hnisavá angína (?) to bola - čo zanechalo v jeho prípade trvalé následky. Dodnes sa s nimi pasuje. A tak keď je čo i len trochu zima, keď je prievan alebo kombinácia s klimatizáciou, pravidelne sa to u neho zvrhne na neutíchajúci kašeľ.
Ak vám i Jilin nič nehovorí, tak "Vladivostok a zima" určite. Nuž a Jilin má v zime tých -30°C. Napriek skutočnosti, že sa jedná o tzv.suchú zimu, čo v preklade znamená znesiteľnejšia než tá naša vlhká, kašeľ ho trápil i tam. Možno dokonca zápal pľúc. Dodnes netuší, čo na stavbe ne-/prekonal.
- Do všetkých malých fľaštičiek, čo sa mi podarilo zohnať (v hoteloch býva, našťastie, ponuka veľká), som nalial sirup proti kašľu. Mám ich schované vo všetkých možných vreckách od hlavy po päty a budem si z nich tajne odpíjať, pokiaľ neprejdem kontrolou a pokiaľ sa lietadlo neodlepí od pekingskej plochy - zastrájal sa sprisahanecky do telefónu. 9/11, teda zákaz fľaštičkovania z neho sa v Čine presadil (asi) až o čosi neskôr. I keď neviem, kde presne vtedy sedeli kontroly SARS-u a kde tie predletové. Aký veľký bol odstup medzi nimi. Podľa ďalšieho vývoja situácie postačujúci, keďže fľaštičky a ich obsah prvej pomoci pre vlastné potreby si uchoval dostatočne dlho. Dostatočne dlho na oklamanie nepriateľa.
Práve prednedávnom som v ktoromsi z albumov narazila na fotky, čo vtedy natajnáša spravil na letisku. Aby som videla mimozemšťanov, čo ho chceli uniesť. Už len tie nepovolené zábery ho mohli stáť riadne nepríjemnosti, ak nie slobodu. Číňania sa s neprajníkmi či ohováračmi systému a ich metód nemaznajú...
Muža vírus, našťastie, obišiel, nepríjemné spomienky zapadali prachom.
A potom som (asi) v októbri 2019 sledovala - skôr náhodou - v televízii dokument o SARS a Čine v roku 2002. Keby sa informácie z neho dostali ku mne už vtedy, tak asi sama ešte pred vstupom do bytu zahalená do skafandra odvlečiem muža na infekčné oddelenie niektorej - najlepšie tej najskúsenejšej - z našich kliník. Nech ho najprv riadne čeknú, než nám obidvom "darček z Ázie" zožerie polovicu pľúc.
Keď do Európy dorazili prvé správy o opätovnom rozmáhaní sa nového typu z rodu koronavírusov a číslach nakazených/mŕtvych, začala som mať zlého tušáka. Práve vďaka informáciám zo spomínaného dokumentu, ktoré ma ešte sem-tam i niekoľko týždňov po vzhliadnutí prenasledovali. S napätím som sledovala správy a opakovane vyslovila obavy, ako to skončí (či neskončí?) tentokrát. A dovlečú tú pliagu i ku nám?
Odpoveď sa dostavila onedlho. Dnes ju pozná celý svet. Teda okrem Bolsonara, Trumpa a ignorantom im podobným.