„V polovici júla odchádzam na dva mesiace brigádovať do Mníchova,“ oznámil mi v istý horúci, júnový podvečer Tibor, kamarát zo súboru. Písal sa rok 1992 a my sme si práve užívali krátku prestávku na ďalšom z tanečných vystúpení. „Bola si tam už niekedy?“
Vlastne ani nepočkal na odpoveď a hneď v nasledujúcej vete ma prekvapil návrhom, aby som ho prišla aspoň na týždeň navštíviť.
„To fakt? Ty tak dobre ovládaš nemčinu?“
„Ale kdeže. Na krátkodobé prežitie v cudzine mi bohato stačí tých pár slov, čo zo seba v prípade potreby dostanem. Ideme so spolužiakom upratovať do firiem. Prácu sme si zohnali cez študentský servis na škole. Boli sme takto makať minulý rok a v pohode sme všetko zvládli. Beháme s obrovskou čistiacou mašinou po chodbách a veľa toho nenarozprávame. Nieto ani s kým. Ale za ten parádny zárobok sa to oplatí. Dokážem si z neho zafinancovať celý budúci semester, vynovím si šatník a tentokrát si doprajem i kvalitnú hi-fi sústavu.“
Tibor študoval architektúru v Bratislave, ja som pol roka dozadu nastúpila na jedno novovytvorené, perspektívne oddelenie. Zabezpečovalo mi svojským spôsobom komunikáciu s celým svetom. (Babička by oči otvárala, keby ešte žila!)
„No ak ponuka stále platí, tak jasnačka, že prijímam!“
Moja duša rodeného cestovateľa podskočila od radosti. Dovtedy sa mi podarilo zavítať do Nemecka na jednodňovú návštevu Freiburgu, čo je – čisto štatisticky - prežalostne málo. A tak som si o niekoľko týždňov zakúpila lístok na medzinárodný spoj Bratislava – Mníchov a v deň „D“ sa s batožinou na chrbte vydala v ústrety novým der-die-das zážitkom.
Ani trochu netušiac, ako radikálne mi jeden výlet zmení život …
Pohodlne som sa usalašila na pridelené miesto v autobuse a so záujmom pozorovala, ako neznámi spolucestujúci postupne zapĺňajú okolité sedadlá. Pri každom novom príchodiacom, ktorý sa zjavil na schodíkoch vo dverách, podávajúc lístok vodičovi, som sa narýchlo snažila odhadnúť, či práve on alebo ona bude oddychovať zvyšok noci po mojej pravici.
„Ahoj, ja som Hana a zdá sa, že číslo desať je tu vedľa teba,“ oslovilo ma mladé, štíhle dievča so sympatickou tvárou, ktorú lemovali nakrátko ostrihané, gaštanové vlasy. Už pri prvom úsmeve som vycítila, že my dve sa veru nudiť nebudeme. A naozaj sa nám ústa nezatvorili takmer až po hranice bavorskej metropoly.
„Od skorého rána som na cestách,“ zverila sa mi Hanka. „Idem z Liptova a v Bratislave som si potrebovala tiež niečo vybaviť. Konečne som dostala odpoveď zo školy, že ma prijali na denné štúdium. Po maturite som nastupovala na miesto au-pair v Nemecku. Dostala som sa k nemu úplnou náhodou cez známu a ďalej som iba trpezlivo čakala, či ma zoberú na výšku. Ak by to nevyšlo, zostala by som rok vonku a nanovo išla na prijímačky. Ale za týchto okolností pobudnem v rodine približne do konca septembra.“
„Prezraď, ako je u nich? Páči sa ti? Neoľutovala si, že žiješ s úplne cudzími ľuďmi pod jednou strechou, myslím tou ich, a vidíš im, takpovediac, do hrncov?“ zasypala som svoju spolusediacu množstvom otázok ako pri výsluchu na policajnej stanici.
„Kdeže ľutovať. Veď sú fantastickí. Bývajú na vidieku, takže sa u nich cítim ako doma. Filiz ešte študuje. Teraz má síce letné prázdniny, ale keď začne nový semester, bude niekoho nutne potrebovať ku dcérke,“ pokračovala ďalej a pridala aj niekoľko zážitkov a chválospevov na adresu nemeckej famílie.
„Ja som si tiež podala žiadosť,“ priznala som sa Hanke. „Najprv do Kanady, ale asi nakoniec skončím vo Francúzsku. To mi sľúbila vybaviť kolegyňa. Je bývalou učiteľkou francúzštiny a viacerým dievčatám našla nové pôsobisko cez akúsi agentúru. Teraz k nej pravidelne chodím na kurzy. Istú dobu potrvá, kým sa naučím aspoň základy, a jazyk sa mi nebude lámať pri výslovnosti, ale veď musím niečo obetovať, keď sa chcem dostať aspoň na rok niekam za hranice. Nuž tak pri každej príležitosti poctivo trénujem huhňanie nosom.“
„Ty... a o Nemecku si neuvažovala?“ zaskočila ma svojou spontánnosťou budúca vysokoškoláčka.
„O Nemecku??? Pravdupovediac, nie. Ovládam iba angličtinu, no a včuleky tá francúzština...“
„Ale to vôbec nevadí,“ prerušila ma. „U nich obaja, teda Filiz i jej muž, hovoria po anglicky. A malá Luisa zatiaľ nerozpráva. Ak by si privolila a prejavila seriózny záujem o uvoľnenú pozíciu, prihovorím sa za teba. Nemecky sa naučíš neskôr. Priamo na mieste.“
„Si si istá, že by im to neprekážalo?“
„Podľa toho, ako ich poznám, nie. A keď sa za teba prihovorím, čo predpokladám, že môžem, tak by sa to malo podariť. Tak ako, súhlasíš?“
Jej nefalšovaný entuziazmus dokonale nakazil počas dlhej, nočnej jazdy i mňa. Slovo dalo slovo, vymenili sme si adresy, telefónne čísla a dohodli, že sa onedlho telefonicky spojíme. Ja som si chcela najprv osobne zistiť, čo potrebujem na dlhodobý pobyt v Nemecku, Hanka sa zasa chystala porozprávať s domácimi.
Týždeň v Mníchove ubehol veľmi rýchlo a hoci v kalendároch figuroval už prvý septembrový týždeň, šťastena mi dopriala krásne, slnečné počasie. Tibor so spolužiakom si prenajali menšiu garsónku na severe mesta, v časti Milbertshofen. Domov prichádzali až navečer, dokonale zmordovaní po niekoľkohodinovom upratovaní, takže väčšinu pobytu som trávila úplne sama. Na svoje orientačné schopnosti som sa mohla spoľahnúť, marcopolovské gény fungovali bezchybne a s požehnaním sudičiek by som sa vybrala i na koniec sveta. Mesto som prebrázdila krížom-krážom a viac-menej po vlastných. Vždy deň dopredu som si po dôkladnej porade s mládencami vytýčila trasu pochodu. Sústredila som sa na hlavné pamätihodnosti a atrakcie Mníchova a neskoro popoludní sa vracala do garsónky na zodratých nohách, aby som nám trom z posledných síl prichystala niečo chutné a jedlé na večeru. Kúzlila som vcelku úspešne na dvojplatničke. A chlapci sa takisto potešili zmene stravovania. Veď im po dvoch mesiacoch trčali špagety z uší. Mne však hlavou po celú dobu vírili spomienky na rozhovor s Hankou. Nečakaný vývoj udalostí zaskočil i mňa, ale na druhej strane mi prišiel veľmi vhod.
Návrat na Slovensko sme si s Tiborom naplánovali spoločne. Rozhodli sme sa ušetriť peniaze a vyskúšať vo dvojici možnosť stopovania. So zdatným chlapom po mojej pravici som nepociťovala ani štipku strachu pred nastávajúcim dobrodružstvom. Práve naopak! U-bahnom sme sa skoro ráno odviezli k výpadovke z mesta a zaujali výhodnú pozíciu na dobre viditeľnom mieste. Žiadne auto sa však pri nás nezastavilo. Minúty bežali a bežali, my sme trpezlivo vyčkávali, mávajúc vlastnoručne zhotovenými ceduľami s nápisom Viedeň – Bratislava, no nik nejavil záujem o spontánne rozšírenie posádky. Začala sa ma zmocňovať panika a čaro zaoceánskych výprav zinkasovalo prvú nepríjemnú príučku od osudu, ktorý sa s padavkami nemazná. Podľa pravidla: prežijú iba odvážlivci s pevnou nervovou sústavou a hrošou kožou.
„Myslíš, že sme sa správne rozhodli, riskovať stopom takú diaľku?“ sklamane som uprela zrak na Tibora.
„Dúfam,“ vyriekol nie príliš presvedčivo. „Týmto spôsobom som cestoval dvakrát a zakaždým sa mi nakoniec podarilo niečo zohnať. Hoci, pravdupovediac, takto dlho to ani raz netrvalo.“
„Chceš mi jemne naznačiť, že ti svojou prítomnosťou kazím skóre a mám sa ísť radšej schovať do kríkov?“ pokúsila som sa o žartovanie na vlastný účet.
„Ach, ty trdlo! Stačí, ak si natiahneš igelitku na hlavu! ... Pozri, ak sa do tretej nad nami nik nezľutuje, pôjdeme vlakom.“
Jeho návrh ma čiastočne upokojil. Určite i preto, že som sa neinformovala vopred, koľko tak koštujú lístky na železničnú dopravu. Sklapla by mi sánka aspoň po kolená a viac by som ani nepípla. S modlitbou na perách by som pokorne vyčkávala ďalej, prípadne sa vybrala nazad pešo. Asi po dvoch hodinách sa predsa len niekto zľutoval. Mladík v športovom aute zabrzdil niekoľko metrov od nás a otvoril okienko na predných dverách zo strany spolujazdca.
„Idem do Innsbrucku. Ak vám neprekáža smer, zoberiem vás na kus cesty.“
Bez akéhokoľvek zvažovania sme okamžite súhlasili. Chceli sme sa za každú cenu odlepiť z tých nešťastných, začarovaných súradníc.
„Odkiaľ ste a čo ste robili v Nemecku?“ spýtal sa nás zvedavo.
„Zo Slovenska. V Mníchove som získal brigádu na leto a kamarátka za mnou prišla na návštevu,“ odpovedal Tibor lámanou nemčinou (od ktorej som sa rozhodla čitateľov i v neskorších kapitolách ušetriť). „No a teraz sa vraciame naspäť domov.“
„Ach, tam dole to veru nemáte ľahké... Vojna je zlá vec. A tie hrôzy u vás...“
„Vojna?“ prekvapene sme naňho pozreli a hneď aj pochopili drobné nedorozumenie. „Ach nie, my nie sme z Juhoslávie, my pochádzame z Československa!“
Odvtedy som podobnú vetu vyslovila x-krát a veru často, naposledy v polovici mája 2015. Zaujímavé je, že drvivá väčšina cudzincov (a tým vstupujem do svedomia výhradne Európanom, ktorí sú doma na najmenšom kontinente s viacerými štátmi pokope, pričom naučiť sa ich rozoznávať by nemal byť až taký veľký problém v našom globalizovanom svete, hlavne ak zo životopisu aspoň polovice spomínaných viem, že nevyrastali v lese a dokonca navštevovali celkom slušné školy), ktorí v živote neprekročili hranice Slowakei či Slowenien a ani projektovo nespolupracujú so žiadnou zo spomínaných republík, a preto nie sú prinútení mrknúť do mapy, kde na konci sveta (slušne povedané, pozn.autora) sa tieto nachádzajú, aj po viacnásobnom upozornení, že JA pochádzam z bývalej ČSSR, prejde v rozhovore i tak automaticky späť na Slovinsko alebo časť tých odvážnejších/úprimnejších rozpačito zamrká mihálnicami a ešte raz sa spýta: „A skade že to ty teda vlastne si?“ … Čím to asi bude? Priznávam, na vine sú obe strany. Jedna nie je schopná/ochotná si informáciu o polohe zapamätať, druhá sa zasa nevhodne/nedostačujúco prezentuje.
„Tu odbočujem, takže sa musíme rozlúčiť. Cesta na Viedeň pokračuje ďalej rovno,“ zahlásil zrazu náš šofér, rukou naznačujúc správny smer. Takmer v rovnakom okamihu zastavil na kraji diaľnice, kúsok pred výjazdom na Innsbruck. Vysadil nás takisto nečakane, ako nás predtým nečakane pribral ku sebe do auta. Prekvapenie sa zmenilo na šok a my sme nedokázali nijako vhodne zaprotestovať. Na náležitú reakciu sme sa vlastne necítili ani dostatočne rečovo zdatní. Dnes už viem, že odbočka smer Innsbruck sa nachádza približne šesťdesiat kilometrov za Mníchovom, takže sme zdolali iba desatinu plánovanej cesty.
Zalial ma studený pot pri predstave kempovania za zvodidlami v neznámej pustatine. V spomínanom bode mi výhľad na okolie zakrýval asfalt a betónové konštrukcie výjazdu. Privádzali ma do zúfalstva. Netušili sme, ktorým smerom sa vybrať k najbližšiemu odpočívadlu či ľudskému obydliu. Myseľ bola paralyzovaná, nohy akoby skameneli. Priamo za odbočkou sme zaregistrovali rozsiahle vyasfaltované priestranstvo, kde by sa zmestilo snáď i tridsať motorových vozidiel. Nestihla som zistiť, či a keď áno, tak akú funkciu plní v skutočnosti (bo nasledujúce dejstvo sa odohralo príliš rýchlo), ale vtedy nás pravdepodobne uchránilo pred možnými nepríjemnosťami.
„Tu nám v živote nik nezastaví, iba ak diaľničná polícia a my zlizneme riadnu pokutu! Preboha, veď sme sa ocitli v krajine nikoho!!!“
Práve som za vyslovenú vetu pridávala trpkosť v podobe troch výkričníkov, keď zrazu, približne sto metrov pred nami, v opísanom priestranstve zaparkovalo akési auto. Ani nie tri minúty po odchode mladíka. Auto stálo a čakalo. My sme sa ani len nepohli. Nechápavo sme naň hľadeli a od údivu vôbec nereagovali, až kým z neho nevystúpil asi päťdesiatročný chlap. Mával na nás rukou a kričal, čo mu sily a hlas stačili, že nás vezme so sebou. Nie je ľahké prehlušiť dupot benzínových koní na spojnici Mníchov-Salzburg.
„Pozri, on asi fakt volá nás …,“ obrátila som sa neveriacky k Tiborovi.
„Katka, utekaj! To nebude fatamorgána.“
Schmatli sme naraz batohy a takmer v behu, aby si to náhodou nerozmyslel, naskákali dnu cez otvorené dvere mercedesu. Na prednom sedadle sme súčasne zaregistrovali ženu, približne vo veku šoféra.
„Pomaly som sa obával, že nemáte záujem. Preboha, čo ste tam robili?“ premeriaval si nás so záujmom v spätnom zrkadle, len čo znovu naštartoval motor. V skratke sme mu opísali naše dobrodružné cestovanie domov.
„Po Viedeň vás zoberieme, ideme s manželkou na dovolenku do Budapešti. Vyhovuje vám to?“
„Samozrejme! Od Viedne je to iba kúsok, to zvládneme hocijako. Hlavne, že sme sa dostali odtiaľto. Keby nie vás, bohvie, ako by dopadol dnešný deň.“
Cesta so zhovorčivým, sympatickým párom nám ubehla neskutočne rýchlo. Nielen vďaka veselej anglicko-nemeckej konverzácii, ale i preto, že na tachometri ich vysokovýkonnej stíhačky svietilo stabilne 240 km/h, čím vlastne náš záchranca vykompenzoval časovú stratu zo začiatku stopovania. Dvakrát som zaostrila zrak na palubnú dosku, či sa mi nesníva a šťuchla pritom nebadane i Tibora: „Aha.“ Ako chlap iba zošpúlil ústa a uznanlivo zakýval hlavou. Uhol, pod ktorým som sledovala číslice, nemohol byť až tak zavádzajúci, ale pokiaľ je mi známe, na tachometre neplatil vtedajší prevodový kurz 1:20, lebo výsledok po prepočte (12 ká-em-há) by som pripísala skôr slimákovi a nie stíhačke! Nikdy potom som nepreletela spomínaný úsek trasy v podobne rekordnom tempe.
Krátko pred Viedňou sa šofér - či skôr pilot - pri pohľade na diaľničné tabule ku nám pootočil, aby nás prekvapil po druhýkrát.
„A viete čo? Bratislava nie je až tak ďaleko... a my si môžeme spraviť menšiu obchádzku! Čo povieš, drahá?“
Jeho žena súhlasne prikývla a než sme príjemne zaskočení stihli s radosťou pritakať či, nebodaj, poďakovať, už nás vykladali na autobusovej zástavke pred Starým rozhlasom v Bratislave. Obaja nám ešte veselo zamávali na rozlúčku a ich auto sa stratilo v hustej poobedňajšej premávke.
Po návrate domov som okamžite zašla na nemecký konzulát a informovala sa ohľadom potrebných formalít. O niekoľko dní nato som zavolala Hanke.
„Katka, rodina, bohužiaľ, práve nie je doma, ale s tvojim príchodom súhlasili, takže pomaly bal kufre! Idú však najprv na dovolenku do Turecka. Máš sa im opäť ozvať o dva týždne a potom vydiskutujete ostatné.“
„Naozaj môžem prísť?“ overovala som si jej posledné slová, pociťujúc isté (oprávnené?) obavy.
„Áno, neboj. Je to stopercentne dohodnuté. Preberáš po mne miesto.“
Do ich návratu som náhlivo vybavovala všetko potrebné. U vtedajšieho zamestnávateľa som si podala žiadosť o poskytnutie neplateného voľna na pol roka. Popravde povedané, vôbec som nerátala s kladnou odpoveďou. Dovtedy nikdy nikomu niečo podobné neodsúhlasili. Aj preto som v nej uviedla iba šesť mesiacov, hoci som plánovala zostať vonku celý rok. Spoliehala som sa, že i tentokrát budú postupovať podľa zaužívaných pravidiel a žiadosť mi zamietnu, a tak šesť mesiacov hore-dole nerobilo pre mňa na papieri žiaden podstatný rozdiel. Lenže vrchnosť sa rozhodla inak a ja som ťažko stonajúc prijala ich odobrenie. Zároveň som odhlásila podnájom, kde sa pomaly vyostrovala situácia medzi mnou a majiteľkou bytu. Rozviedol sa s ňou muž, obe deti sa rozhodli presťahovať k nemu a ona psychicky nezvládla vývin udalostí. Aby dokázala aspoň splácať nájomné za veľký, štvorizbový byt, vzala si do uvoľnených izieb dve podnájomníčky. Život však znepríjemňovala iba mne. Prvú podnájomníčku jej odporučil synovec, čím dievčine automaticky zabezpečil potrebnú imunitu. A práve vďaka nej som sa dozvedela o nedávnych udalostiach v rodine a rýchlo pochopila, že ak nechcem skončiť na antidepresívach, musím čo najrýchlejšie z bytu von, musím konať. Nemienila som cudzej osobe robiť dobrovoľníčku, na ktorej si bude vylievať svoju zlosť a bezmocnosť z nevydareného manželstva, za všetky roky týrania a ponižovania. Avšak zohnať niečo nové sa (bez základov čarovania) rovnalo NULE. Odchod do Nemecka by vlastne bezbolestne vyriešil tento pre mňa dosť nepríjemný, krízový stav.
Po dvoch týždňoch som teda opäť prezvonila telefónne číslo svojho budúceho pôsobiska. Hanka práve nastúpila do prvého semestra na vysokú školu doma na Slovensku a jej bavorská rodina zrazu zareagovala akosi zvláštne. Hrozil mi srdcový kolaps, keď som si uvedomila, čo všetko som už rozbehla. Do zamestnania by som sa síce vrátiť mohla (zrazu som i odsúhlasenie žiadosti videla v inom svetle), ale zároveň hrozilo, že sa ocitnem zo dňa na deň na ulici alebo pod mostom. Späť do podnájmu by ma nik nedostal. Ani párom volov! A ani dvoma!
Obsah
(Úvod)
Balím kufre ... alebo ako šla Katka na vandrovku (1.)
Neznámy s balíkom alebo čo nás čaká… (2.)
…, to nás neminie (3.)
Druhý začiatok (4.)
Hádka (5.)
Alida (6.)
Vírusové blues (7.)
Na konzuláte (8.)
Prsteň (9.)
Mäsové blues (10.)
Alex (11.)
Multi-kulti alebo vrana k vrane sadá
Micky nie je Micky (12.)
Keď vtáčka lapajú,... (13.)
Mulderovci a „Osterhase“ pozývajú (14.)
Prvé nezhody (15.)
Dovolenka vo Francúzsku (16.)
Osudná cesta (17.)
Skryjeme sa na Liptove (18.)
Svadba (19.)
Pohľad do „zákulisia” (20.)
Tante Clara začína intrigovať (21.)
Prípad Veronika(22.)
Anka ide do Talianska (23.)
Medzi mlynskými kameňmi (24.)
Výpoveď (25.)
Prcháme z garsónky (26.)
Na záver (27.)