Nasledovali ďalšie dva či tri diaľkové hovory s rodinou, než sme s konečnou platnosťou spoločne stanovili pevný termín príchodu. Posledný týždeň pred zdvihnutím kotvy som zvolala narýchlo niekoľko rozlúčkových večierkov so známymi a príbuzenstvom.
Po zrušení podnájmu som sa rozhodla väčšinu svojich vecí vziať so sebou. Nerada totižto akémukoľvek predmetu predčasne a bezdôvodne skracujem výrobcom naplánovanú životnosť odlifrovaním do zberných surovín alebo na smetisko. Záchrana hmotných statkov sa však paradoxne stala takmer záhubou ich majiteľky.
Pár zbytočností, o ktoré som nechcela prísť, som nechala u našich doma. Viac by sa k nim i tak nezmestilo, a tak som zvyškom naplnila novú, červenú cestovnú tašku o rozmeroch psej búdy (minimálne) pre bernardína.
Nadšenie z nastávajúceho dobrodružstva mi zaslepilo oči natoľko, že som do autobusu okrem príručnej batožiny naozaj naložila aj svoj lodný kufor veľkosti XXXL. Pod jeho ťarchou sa dokonca lámali pevné, chlapské telá. Na nástupišti som počúvala posledné, dobré mienené rady rodičov a prisľúbila im, že si budem dávať pozor, že sa okamžite po príchode ozvem, že, že, že...
„Slečna, môžem vás o niečo požiadať?“ prerušil zrazu náš rozhovor neznámy muž s akýmsi balíčkom v ruke. Otočili sme sa prekvapene k nemu a on pokračoval. „Cestujete do Mníchova?“
Súhlasne som prikývla. Moja mama zvykla vravieť: „Ak na zástavke autobusu stojí sto ľudí a jeden z nich sa pokúša zistiť, koľko je hodín, istotne si zo zvyšných deväťdesiatich deviatich prítomných vyberie na odpoveď práve mňa.“ Túto danosť som pravdepodobne po nej zdedila – stala som sa obeťou náhodného výberu. (Dodnes sa mi pravidelne stáva, že som mobilným informačným centrom na verejných priestranstvách.)
„Obraciam sa na vás s veľkou prosbou. Náš zamestnanec tam pracuje a ja mu potrebujem niečo súrne poslať. Zajtra to musí byť bezpodmienečne u neho a toto je najrýchlejší a najspoľahlivejší spôsob (aj najlacnejší), ako mu zásielku doručiť. On by si balíček prišiel ráno vyzdvihnúť k autobusu, takže s ním naozaj nebudete mať žiadne starosti.“
Popri tom vyťahoval z vrecka papier, vizitku s menom, adresou, telefónnym číslom a svoj občiansky preukaz.
„Pokojne si prehliadnite moje doklady. Zapíšte si meno, rodné číslo, čo len chcete. Ale vskutku by ste mi veľmi pomohli, keby...“
Príliš som sa vtedy nezaoberala právnymi dôsledkami neuváženého jednania. Bola som mladá, bezstarostná deva, ktorá túžila spoznávať veľký svet a nehľadala v zmýšľaní a vetách neznámych ľudí triky zákerných členov medzinárodnej mafie. Hneď som súhlasila. S jedinou podmienkou!
„Váš kolega si zásielku musí naozaj vyzdvihnúť hneď ráno, pretože miesto, kam mierim, sa nachádza približne tridsať kilometrov od Mníchova a ja sa na okolí zatiaľ absolútne nevyznám. Ak sa oneskorí, má smolu! Po mňa príde rodina, takže čakať nemôžem.“
„V poriadku. Ešte dnes mu zavolám a vysvetlím situáciu, aby dorazil načas.“
„Moment,“ v tom okamihu sa do dialógu zapojila aj moja prezieravá mama. „Vôbec vás nepoznáme a taký balík môže skrývať hocičo! Viete, v dnešných časoch sa neoplatí každému slepo dôverovať a ja by som bola nerada, keby sa dcéra kvôli vám dostala do akýchkoľvek nepríjemností.“
„Samozrejme, chápem vás a ak chcete, pokojne si prehliadnite celý jeho vnútrajšok. Prisahám na svoju česť, sú v ňom iba pracovné materiály.“
„Mami, neboj, ja mu verím,“ povedala som zmierlivo. Neznámy pôsobil na mňa sympatickým a serióznym dojmom.
„Ale...,“ snažila sa ešte čosi zaprotestovať mama.
„No veru neviem, neviem...,“ pridal sa aj otec.
„Pozrite, údaje z dokladov si prepíšeme pre každý prípad a za nezákonné pašovanie dostanem maximálne tri roky,“ snažila som sa ich presvedčiť svojským žartovaním, nepoznajúc skutočnú dĺžku pobytu za mrežami za podobný trestný čin. A tak mi toho večera i napriek ich pochybnostiam nakoniec do výbavy pribudol navyše aj jeden menší balík s neznámym obsahom.
Po rozlúčke som nastúpila do autobusu. Nerozumiem prečo, ale ani jedna z nových, luxusných, zahraničných značiek sa priestorovo nevyrovnala starým, priestranným Karosám. O pohodlnom sedení nemohlo byť ani reči. Zahádzaná som bola taškami a spoločnosť mi onoho večera robila asi sedemdesiatročná, vitálna pani. Aj ona pretrkotala celú noc. Jednalo sa však o monológ a mne z neho išla rozletieť hlava. Po pár kilometroch som automaticky vypla príjem. Únava z posledných dní spôsobila svoje a ja, pohrúžená do myšlienok, som uvažovala, čo ma asi očakáva v ďalekom, neznámom svete.
Chladné, mníchovské ráno ma privítalo o piatej pred Hauptbahnhofom. Hlavná vlaková stanica už na mňa nepôsobila dojmom obrovitánskeho labyrintu ako pri prvej návšteve, keď som sa obávala, že sa v jej útrobách bezo stopy stratím.
Pavol prišiel na zastávku autobusu v dohovorenom čase. Prebral zásielku a na oplátku mi vložil do ruky pokrkvaný lístok.
„Ešte raz vám ďakujem za ochotu. Veľmi ste nám pomohli. Telefónne číslo na papieriku patrí mne a kedykoľvek budete niečo potrebovať, pokojne sa ozvite. Máte to u nás k dobru! Nezabudnite...“
Prinútila som sa k zmorenému úsmevu na rozlúčku a ani náhodou netušila, že jeho pomoc vyhľadám čoskoro, ba vlastne hneď.
Spolucestujúci sa pomaly vytratili na všetky svetové strany, autobus zmizol kdesi v uličkách prebúdzajúceho sa veľkomesta a ja som stála pri svojej červenej, tichej spoločníčke. Snažila som sa okom skúseného detektíva objaviť medzi rannými vtáčatami môjho budúceho chlebodarcu. (Pokojne som sa mohla ísť aj poprechádzať, tašku pred krádežou ochraňovala jej vlastná váha).
Minúty pribúdali a ja som pomaly prestala dúfať, že o mňa niekto čo i len zakopne. V cudzom meste sa každá sekunda navyše javí ako ďalšia polhodina a od istej chvíle nepomáha ani sledovanie ruchu na okolí. Únava a neistota zvíťazia aj nad takými dobrodruhmi, ako som ja. Asi so štvrťhodinovým oneskorením sa predsa len dostavil na stanicu sympatický, mladý muž, iba o pár rokov starší odo mňa. Blond vlasy, modré oči, trojdňové strnisko sťaby zo zakázanej Marlboro reklamy. Bez zaváhania sa pobral ku mne. Omyl vylučovala predovšetkým do očí bijúca skutočnosť, že z pôvodných štyridsiatich cestujúcich som stála bezradne na výstupišti už iba ja.
„Prepáč, meškám. Si Katarína, či? Ja som Marcus. Ahoj. Dúfam, že nečakáš príliš dlho. Tá červená batožina patrí tebe?“
Pritakala som, podávajúc mu ruku na zvítanie. Zazdalo sa mi, že sa naľakal veľkej hory za mnou, a tak už naše prvé stretnutie bolo vlastne začiatkom konca. Po krátkom, zoznamovacom rozhovore, keď mu po zdvihnutí činky v tvare tašky takmer vyliezli oči z jamok, ma nasmeroval na parkovisko, usadil do auta a po diaľnici sme sa vydali na neznámy, bavorský vidiek.
Domček, pred ktorým sme zastali, som vnímala vďaka celkovej vyčerpanosti iba hmlisto a posteľ v ňom bola pre mňa vyslobodením na niekoľko najbližších hodín.
Keď som sa prebudila, uvedomila som si, že odteraz ideme naostro a ja začínam byť hlavnou hrdinkou vo filme s titulkami (... na ktoré však zo svojej pozície nedovidím). Z nemčiny som v roku 1992 neovládala takmer nič. Nerátajúc, samozrejme, výrazy, ktoré sa na Bratislavčanov lepia automaticky, ak fúka správny vietor od Viedne. Lenže Schule, Brot, Mehl, Hund, Schwester, Bruder nie sú práve najvhodnejšími slovíčkami, ktoré by dokázali vytrhnúť človeka z blížiacej sa šlamastiky.
Filiz ma privítala v to sobotné poludnie výborným obedom s bohatým výberom. Hoci sa ku mne snažila správať priateľsky, vycítila som z jej chovania istý odstup. Bola iba o necelé tri roky staršia odo mňa a študovala na mníchovskej univerzite právo v poslednom ročníku. Útle, nevysoké žieňa s rovnými, svetlými vlasmi po plecia. Tvár na prvý pohľad vcelku sympatická a aj pohľadná, ale pri pozornejšom skúmaní predsa len svojským spôsobom dosť tvrdá a neprístupná.
Jej muž Marcus si robil doktorandské štúdium, čosi z oblasti umenia. Luisa, ich štrnásťmesačné, usmievavé slniečko so svietiacimi blond vláskami, ktorú som sa podujala najbližší rok opatrovať, sa ma vôbec nebála a od začiatku akceptovala ako právoplatného člena rodiny. Navrávala som si – dobrý začiatok, dieťa ťa prijalo …
Že sa občas mýlim, mi bolo jasné už dávnejšie, čo mi ale jasné nebolo, že práve nadišiel čas na občas!
Okrem mňa pribudli v ten víkend do domu aj dve krásne, mladé mačky.
„Ryšavá sa volá Katie a čierna Jägerin. Sú z jedného vrhu. Doviezla som si ich z dovolenky na Kanárskych ostrovoch. Žijú ich tam na uliciach stovky a mne sa uľútostilo tých malých, opustených stvorení. Pôvodne boli mačiatka štyri a do dnešného víkendu žili u Iris, mojej najlepšej kamarátky,” vysvetľovala Filiz. „Kým si nezvyknú na nové prostredie, budú zatvorené v obývačke. To je tá izba, kde si spala i ty. Zvyšok domu ti poukazujem, keď sa naješ.“
Neznáme teritórium sa Katie a Jägerin okamžite zapáčilo. Hoci sa mali so mnou deliť iba o izbu, rozhodli sa chlpaté krásavice spontánne a bez akéhokoľvek súhlasu, že ma budú vytláčať aj z postele. V jedle si nevyberali a zo začiatku sa tvárili čisto vegetariánsky. Najviac im chutili bambusy v obývačke. Chrúmali ich ako rodený bambusiar čiernobiely.
Dom, kde sme sa na konci októbra ocitli, patril svojou rozlohou do kategórie tých menších a na môj vkus bol i dosť chladný a tmavý. Mal už svoje roky. V jeho útrobách sa nachádzali tri izby, priestranná kuchyňa, chodba, schodište a kúpeľňa. I napriek (takmer zanedbateľným) mínusom pôsobil na mňa istým spôsobom gazdovsky útulne. O spálňu na poschodí sa rodičia delili s dcérou, vedľa nej si zriadili spoločnú pracovňu. Tú plánovali neskôr prerobiť na detskú izbu. V jej rohu visela sieť na spanie, ktorú Luisa s obľubou využívala na poobedňajší odpočinok. Rozkladací gauč v neveľkej obývačke na prízemí s dvojkrídlovými presklenými dverami, ktorými sa vychádzalo do záhrady, mi pridelili natrvalo. Takéto podmienky síce nezodpovedali všeobecnému štandardu, ale mne v danom okamihu nič neprekážalo. Podľa platných stanov musela (okrem iného) každá rodina poskytnúť svojej au-pair vlastnú izbu, inak by jej agentúra nepridelila žiadne dievča. Pravdupovediac, ešte som presne neovládala podmienky podobných zmlúv a predovšetkým – všetko to bolo len o vzájomnej dohode medzi zmluvnými stranami.
V prvý deň som spoznávala iba dom a záhradu. Filiz po nej behala bosá, akoby vonku vládlo horúce leto, i keď je pravda, že okolo obeda stúpla ortuť na teplomere do prekvapujúcej výšky.
„Dnes večer sme pozvaní na návštevu, a tak tu zostaneš sama. K dispozícii máš všetko, čo potrebuješ. Jedlo je v chladničke. Nemusíš na nás čakať, vrátime sa veľmi neskoro,“ oznámila mi po obede moja au-pair mama. (Vekovo by skôr pasovalo označenie sestra.)
Luisa sa práve hrala v našej blízkosti a zrazu ju zjavne zaujalo minirádio so zabudovaným kazeťákom, ktoré som dostala pred odchodom do daru od príbuzenstva na zdolávanie smútku v ďalekej, neznámej krajine.
„Smiem jej ho dať?“ spýtala som sa pre istotu Filiz a keď prikývla, pustila som jej potichu hudbu, a ona s neskrývanou radosťou zaradom stláčala dostupné gombíky.
Luisa bola naozaj veľmi spokojné dieťa. Na svoj vek sa pohybovala spôsobom, ktorý som dovtedy u batoľaťa nevidela a nezažila. V sede si pred seba stočila nohy do O, zaberala nimi ako pádlami a šikovne sa šúchala po zadku smerom dopredu. O pár rokov neskôr som čosi podobné zažila aj niekde inde.
Okrem iného mi pripomínala odšťavovač. Do úst si najradšej vkladala kúsky mandarínky alebo hroznové bobule, vycucala z nich dôkladne šťavu a zvyšok dužiny vypľula von.
Prvý večer na novej adrese som teda trávila sama, keď zrazu zazvonil telefón. Na opačnej strane spojenia sa ozvala Filiz a snažila sa mi na diaľku niečo ozrejmiť. Posielala ma do predsiene k peci, ale viac som výrazom v angličtine nerozumela, a tak to nakoniec radšej vzdala. Asi po hodine od ich odchodu sa otvorili vchodové dvere a dnu vstúpil Marcus. Prekvapene som na neho hľadela a nechápala, čo sa deje.
„Zabudli sme vypnúť kúrenie, nuž som sa vrátil, aby sme zbytočne nemíňali energiu,“ vysvetlil mi a vzápätí, len čo oheň zhasol, zasa odišiel preč.