Druhý začiatok (4.)

Nie vždy som všetko správne pochopila, ale poctivo som sa učila na vlastných chybách, keďže chyby druhých som zatiaľ nedokázala postrehnúť. Tak napríklad slovíčko lecker, ktoré som často registrovala v rodinnej konverzácii, som si vysvetlila vo význame dobrý. V podstate som nebola ďaleko od pravdy, ibaže ono sa používa na označenie dobrého, chutného jedla a preto, keď som jedného večera deťom pochválila knihu, spýtal sa ma Tim prekvapene: „A ty ju mieniš zjesť?”

Moja neveľká izba, ktorá túžila po dennom svetle takisto ako ja, farebne ladila do bielo-červena a dalo sa v nej, našťastie, podľa potreby prikúriť. Chlad, vkrádajúci sa dnu z tmavej chodby, bol zákerným a silným protivníkom počas nasledujúcich zimných večerov. Vďakabohu som chodila dole väčšinou iba spávať.

„Tanja, zostaneš u nás?“ spýtala sa ma zvedavo Mia.

„Ja nie som Tanja, ja sa volám Katarína. Tanja u vás bývala predo mnou. A áno, zostanem.“

„Tak sa poď hrať,“ vzal ma za ruku chlapec a nástojčivo ťahal do svojej izby. Nasledovalo niekoľko rýchlych súvetí, v ktorých som správne rozpoznala iba ak bodky a otázniky, a tak som radšej prerušila príval jeho slov.

„Tim, ale ja potrebujem tvoju pomoc. Dokážeš rozprávať pomalšie a zopakuješ to ešte raz? Vieš, iba sa učím po nemecky a nie vždy ti rozumiem. Vlastne zatiaľ rozumiem dosť málo. Chceš byť mojim učiteľom?“

(Halt, prečo by som sa uspokojila s jedným lektorom, keď sú k dispozícii hneď niekoľkí?) Hovorila som pomaly a gramaticky nesprávne, priam katastrofálne, no s dôrazom na takmer každú slabiku. A zdalo sa, že mládenec tú hatlaninu správne dešifroval.

„Áno!“ hrdo zahlásil, pričom sa zjavne cítil byť poctený povýšením do tak významnej a dôležitej funkcie.

„Poznáš toto?“ vytiahol z množstva hračiek prvú učebnú pomôcku. „To je....“

A tak som sa začala vzdelávať takpovediac od piky – za relatívne krátku dobu som ovládala všetko podstatné okolo rytierskeho hradu a výzbroje, od mečov, cez helmy až po kopije. Aby som sa dokázala podľa vzoru odvážneho a dômyselného rytiera Don Quijote aj sama ubrániť v cudzom svete!

„Tanjaaaa,“ k výučbe sa pridala i Mia a mávala na mňa svojimi hračkárskymi favoritmi.

„Ale ja nie som Tanja,“ usmiala som sa na ňu. „Pamätáš si, akým menom som sa ti predstavila?“

„Hmmm....,“ rozmýšľala iba chvíľku a vzápätí nato radostne zvolala, „Rína!“

„Noo, skoro správne, už len takýto kúsok ti vypadol zo začiatku,“ naznačila som jej palcom a ukazovákom chýbajúcu dĺžku a doplnila správny zvyšok, „KA-TA-RÍNA!“

„Katarína,“ zopakovala si Mia pre seba, kývkajúc rozkošnou hlávkou do taktu slabík.

„Katarína, na dnes sme si s deťmi naplánovali výlet do jedného z Philipových obchodov mimo Mníchova. Pridáš sa ku nám?“ vošla do izby Laura.

„Áno, a veľmi rada,“ potešil ma jej nečakaný návrh.

Po obede sme spoločne nasadli do auta a vybrali sa na cestu do neznáma. Mia šla vyparádená ako nejaká princeznička, v tmavomodrom saténovom kabátiku s mašličkami, a tak nieto divu, že na pešej zóne svojim vzhľadom priťahovala pohľady mnohých okoloidúcich. Akási pani sa nezdržala a jemne ju pohladila po blonďavých vláskoch.

„Prosím, okamžite dajte dole tú ruku z mojej hlavy!“ slušne, ale i suverénne a kategoricky zareagovala v rovnakom momente moja smelá, takmer trojročná zverenkyňa, čím rozosmiala všetkých navôkol.

Keď sme vstúpili do veľkého obchodného domu s oblečením v centre mesta, práve zatvárali. Tamojší zamestnanci nás do jedného úslužne a s úsmevom na tvári zdravili. Niektorí sa dokonca pristavili a prehodili s Laurou zopár slov, kým ona rukami letmo prehrabávala šatstvo v regáloch a na tyčiach. Nakoniec si predsa len vybrala niekoľko kúskov, podala ich najbližšie stojacej predavačke a poprosila ju, aby ich odniesla do kancelárie k Philipovi.

„A čo tu vlastne Philip presne robí?“ spýtala som sa zvedavo a prezerala si so záujmom bohatú ponuku tovaru, kým deti sa radostne naháňali medzi oblečením a kabínkami. Takýto výber na konci roku 1992 a vlastne i dlho potom na Slovensku vôbec neexistoval. Rukami som hladila príjemný materiál, pohľadom sa nadchýnala rozmanitosťou elegantných kostýmov a v duchu si predstavovala, ktorý z tých nádherných kabátov by sa mi hodil do výbavy na nadchádzajúce zimné obdobie.

„Philip? No on je šéfom, vlastne majiteľom. Tento obchod nám patrí. A ku nemu ešte dva priamo v Mníchove a päť menších v iných mestečkách,“ dodala na vysvetlenie Laura.

„Mhm, takže chudobní asi nebudú,“ pomyslela som si vzápätí.

Počas prvého víkendu v novej rodine vystúpila ortuť v teplomere na príjemných 20°C a ľudia sa prechádzali po uliciach v tričkách s krátkymi rukávmi. To nezvyčajné teplo vonku akoby odzrkadľovalo aktuálny stav môjho vnútrajška. Po mrazivých dňoch sa znenazdajky prenádherne vyčasilo.

Spokojne som sa vyhrievala na slniečku a hoci bola nedeľa, oficiálne môj voľný deň, hrala som sa doobeda s deťmi pred domom, kým Philip niečo opravoval v garáži.

„Dobrý deň. Ahoj Timi, ahoj Mia,“ zaznelo mi viachlasne spoza chrbta. Otočila som sa vo chvíli, keď Tim radostne priskočil ku mládencovi, odhadom približne v rovnakom veku. „Ahoj Peter, chceš sa s nami hrať? Katarína je naša nová au-pair a nerozumie dobre nemecky,“ ukázal prstom na mňa, čím mi uľahčil prípadné ďalšie vysvetľovanie.

Z rozhovoru s neznámou trojicou som sa dozvedela, že Peter chodí s Timom do škôlky, jeho mama je Francúzka, otec Holanďan a bývajú o ulicu ďalej. Mulderovci žili v Nemecku šiesty rok. Vyžarovala z nich srdečnosť a bez akéhokoľvek zaváhania ma pozvali ku sebe na návštevu. Teda samozrejme, keď mi to časovo bude vyhovovať. Ich spontánnosť a prejavená dôvera ma mierne prekvapili, no návrh z priameho susedstva som vďačne prijala.

O čosi neskôr som zavolala aj Pavlovi.

„Musím vám oznámiť dobrú novinu. Podarilo sa mi nájsť vhodnú náhradu, dokonca bližšie k Mníchovu, a tak vašu pomoc momentálne nepotrebujem. Ale vďaka za ochotu.“

„No gratulujem!“

„A neuveríte, ale nakoniec sa mi v prvej rodine ospravedlnili a navrhli, aby som u nich zostala.“

„Takže, kde teraz vlastne ste?“

„Predsa v tej druhej a pevne dúfam, že som sa rozhodla správne. Do tretice sa mi naozaj sťahovať nežiada.“

S Pavlom sme zostali v kontakte, no skôr preto, lebo mi ustavične vyvolával a naďalej sa snažil využívať lacné, kuriérske služby, pričom sa neskôr prejavil ako dosť panovačný typ.

Po obede mi rodina pridelila vlastný bicykel. Philip najprv dôkladne skontroloval všetky nevyhnutne dôležité funkcie, než mi ho slávnostne odovzdal. Tour de France by som si na ňom síce vyhrať netrúfla (na výhru by som predsa len potrebovala o čosi lepší model), napriek tomu som sa tešila ako malé dieťa. Zástavka autobusu bola od domu vzdialená na pár krokov, avšak v prípade pekného počasia som sa bicyklom mohla zviesť až k stanici S-bahnu alebo i ďalej. Podľa všeobecne známeho hesla: vlastnej iniciatíve sa medze nekladú.

Už na Slovensku som patrila k nadšeným fanúšikom dvojkolesového vynálezu z 19.storočia, nikdy som však žiaden nevlastnila. A tak som sa rozhodla okamžite ho otestovať v teréne. Ak raz zaujmem pozíciu na sedle, ťažko ma z neho dostať dole. Nohy mi zrastú s pedálmi a nezastavia sa, kým od únavy neodpadnem. Pre istotu som si vzala do výbavy mapu Mníchova a po každom ďalšom kilometri narastala priamoúmerne i moja ctižiadosť. Za konečný cieľ nedeľňajšieho výletu som si určila Anglickú záhradu. Tento nádherný park o rozlohe 375 hektárov je jedným z najväčších na svete a tiahne sa popri Isare od stredu mesta až po jeho severnú hranicu. Ja som v ten slnečný deň dosiahla úspešne jeho južný okraj, pristavila sa na moste, pod ktorým na spenených vlnách rieky usilovne trénovali viacerí surfisti. Chvíľu som ich pozorovala s desiatkami ďalších výletníkov a tuhla pri pohľade na studenú vodu. Spravila som si čestný okruh na začiatku záhrady a vydala sa na spiatočnú cestu. Zapadajúce slnko nestačilo dostatočne vyhrievať novembrový vzduch. Ruky na kormidle mi začali zamŕzať ako prvé, nuž som ostošesť šliapla do pedálov. Za to krátke poobedie som mala v nohách dobrých 40-50 kilometrov.

Pobyt v Mníchove som si vybavovala, takpovediac, na vlastnú päsť, čo v preklade znamenalo, že po telefonickej dohode s Filiz a Marcusom som prišla do Nemecka na začiatok ako návšteva bez au-pairskych víz. Potrebné papiere som si plánovala následne vyzdvihnúť u agentúry ich výberu. Pred Vianocami by som sa už len vrátila domov na Slovensko a osobne podala žiadosť na konzuláte v Bratislave. O všetkom sme vopred podrobne informovali i Lauru. Vyplnené dokumenty s pozmenenou adresou plus pozývacím listom rodiny som pevne zvierala v rukách a s pokojným svedomím čakala na príchod decembra. Nepolepšiteľný optimista...

V nasledujúce pondelňajšie ráno som z postele začula hlas prichádzajúcej Tante Clary. Ak som sa nachádzala vo svojej suterénnej izbe, malé okienko mi ako prvej prezradilo, aké topánky nás prišli navštíviť. Ak som k nim chcela priradiť i tvár, musela som vybehnúť najprv po schodoch hore. Rýchlo som sa obliekla, Philip práve nastupoval do auta, Laura už bola dávno preč (vždy odchádzala ako prvá) a ja som so slovníkom v rukách vstúpila do kuchyne.

Tante Clara si pozorne čítala niekoľkoriadkový odkaz na stole. Otočila sa na pozdrav a s úsmevom dodala: „Ahoj. Ako vidím, rozhodla si sa zostať. Tak teda vitaj v novom pôsobisku! Po raňajkách odvediem s Miou Tima do škôlky, a keď sa vrátime, vysvetlím ti všetko dôležité a nevyhnutné.“

Tante Clara neovládala angličtinu, nuž sme sa za pomoci múdrej knihy a prístupných končatín spoločne snažili pokračovať v prerušenej konverzácii. Ukázala mi ešte raz celý dom od strechy až po pivnicu a popritom ma zaúčala nielen do tajov jej rodného jazyka, ale i do budúcich povinností. Zoznamovala ma s handrami a čistiacimi prostriedkami na svojom výsostnom území, ukázala, kde a ako ich správne použiť, pridala i niekoľko zaužívaných trikov a vzácnych tipov na bezproblémové fungovanie s deťmi. Mia sa za ten čas hrala u seba v izbe, alebo nás sprevádzala, zavesená za nohavice Tante Clary. Len čo sa totižto objavila jej dôverne známa a zbožňovaná nanny a veľký brat Tim, zvyčajný iniciátor spoločnej komunikácie, nebol v dosahu, prestala ma, milá dáma, brať na vedomie. Doslovne ma ignorovala!

K ďalším povinnostiam mi pribudlo žehlenie, každodenné upratovanie detskej kúpeľne, občasné čistenie topánok a babysitting podľa potreby, maximálne však dvakrát do týždňa. Vzhľadom na pracovné vyťaženie oboch rodičov som poslednú z vyššie uvedených činností vykonávala naozaj iba sporadicky. Laura i Philip uprednostňovali ticho domáceho pohodlia pred príliš hlučnými, spoločenskými večierkami. Šálku čaju s papučami na nohách pred pohárom šampanského v lodičkách či s kravatou kolo krku.

Okolo jedenástej sme sa znovu vrátili do kuchyne a Tante Clara začala s prípravami na obed. „Rodine varím výlučne vegetariánsky, ak sa to dá tak nazvať,“ prezradila mi a pritom sa začala uškŕňať. „Salámy a paštéty konzumujú pravidelne... ale to je ich vec. Ja iba vykonávam, čo mi prikážu. No mäso a dokonca ani ryby ako hlavné jedlo na ich stole radšej neočakávaj.“

„To vážne?“ spýtala som sa neveriacky.

Tante Clara správne vycítila, že hrôzu v hlase nepredstieram.

„Katarína, skúsim sa porozprávať s pani B.,“ vždy ich oslovovala priezviskom. „Snáď nebude namietať, ak ti občas spravím nejaké to mäso na obed. Varím každý deň. Hlavné jedlo a polievku. My dve sa naobedujeme spolu s deťmi po tom, čo vyzdvihnem Tima zo škôlky. Polievka je iba na večeru a je určená pre všetkých. Zvyšok z hlavného chodu jedia len pán a pani B. Vo štvrtok pripravujem i stravu na piatok, ty to na druhý deň iba zohreješ. Papierik s presným rozpisom tvojich služieb na celý týždeň leží väčšinou v nedeľu večer na klavíri v predsieni.“

Pred odchodom domov si obliekla kabát, obula čižmy, otočila sa posledný krát ku mne a na rozlúčku dodala: „A nie že si ich necháš skákať po hlave! Mia je síce rozkošný anjelik, ale keď chce, tak dokáže byť i pekne protivná! Hlavne ku novým au-pairkám.“

„A vy čertíci,“ obrátila sa naspäť k deťom, „budete poslúchať Katarínu! A ona mi zajtra ráno porozpráva, ako ste sa správali.“

„Tanjaaa,“ oslovila ma Mia už po stýkrát nesprávnym menom.

„Nie, ja nie som Tanja,“ odpovedala som trpezlivo a s dôrazom na JA, NIE a Tanja.

„A-haa, tak Rína,“ snažila sa svojpomocne napraviť chybu, ale ani druhý pokus jej nevyšiel, ako by si želala.

„To je Ka-ta-rí-na,“ poponáhľal sa na pomoc starší brat s lepšou pamäťou.

„Vieš ty čo,“ napadlo mi odrazu iné riešenie. „A keby si mi hovorila Katja? Je to kratšie a niečo medzi Katarína a Tanja.“

A tak sa zo mňa stala Katja. Nová podoba môjho mena sa rýchlosťou blesku rozšírila do blízkeho i ďalekého okolia a Mia viac nemala problémy so správnym oslovením.

Prvé poobedie bez rodičov, Tante Clary a znalosti nemčiny ubehlo bez problémov. Priam ukážkovo. Hrali sme sa predovšetkým v Timovej izbe a ja som si veľmi rýchlo všimla, že dievčatko je dosť naviazané na brata. Čo povedal a robil Tim, bolo sväté. Každé rozhodnutie musel najprv odobriť on. Spoločné hry určoval on a pod jeho vplyvom aj Mia preberala po mnohých stránkach správanie chlapca. Tým však nechcem tvrdiť, že to bolo na škodu, práve naopak.

Laura pracovala v pondelok, utorok a štvrtok celý deň. Vtedy prichádzala domov približne po pol siedmej. V stredu a piatok zatvárala ordináciu o druhej a väčšinou už o pol tretej prechádzala popod našim kuchynským oknom. Hneď na úvod mi názorne predviedla aj ďalšiu z au-pairskych povinností – žehlenie. Jej a Philipove povolanie zabezpečovali nielen pravidelný prísun košieľ a blúzok do koša na pračke, ale vyžadovali i dokonale odvedenú robotu. Už po prvých kusoch šatstva, ktoré vyšli spod žehličky v mojich rukách, nadšene zvolala: „Och, Katarína, takto krásne nám ešte nik nežehlil!“

Dokonca Tante Clara zvykla tvrdiť, že som skutočným profíkom bez konkurencie. (I keď to mnohí nechápu, mňa táto monotónna činnosť skutočne ukľudňuje. Tam, kde niekto musí vyhadzovať peniaze na drahé terapie, stačia mne na odreagovanie dva plné koše.)

„Tak ako ste zvládli úvodné hodiny v trojici? Vyskytli sa nejaké problémy?“ spýtala sa nás pani doktorka pri večeri.

„Ni-je,“ odpovedali sme pravdivo a jednohlasne ako zložka basu v speváckom zbore. Ja som pridala i informáciu, na akom oslovení sme sa dohodli s deťmi počas poobedňajších hier. Laura mi prezradila, že predo mnou zamestnávali jednu či dve au-pairky, ktoré takisto ako ja neovládali nemčinu, a tak sa i s nimi prvotná konverzácia odvíjala v angličtine. Pre deti to teda nebolo nič neobvyklé, či zvláštne.

„Naša druhá opatrovateľka pochádzala z Maďarska,“ pokračovala ďalej. „Jej materinská reč sa mi ihneď zapáčila. Dokonca som sa ju začala s Jutkinou pomocou učiť... počkaj, ako to zvykla hovoriť?... Szia, hogy vagy? Jó napot.“

Prekvapila ma niekoľkými vetami naraz a celkom slušnou výslovnosťou, za čo som ju patrične pochválila.

„Laura, a kam by som mohla chodiť na jazykové kurzy ja?“

Považovala som za veľmi dôležité začať s výukou čo najskôr.

„Cenovo najvýhodnejšie sú, tuším, vo VHS (Volkshochschule – Ľudová škola). Chodila tam väčšina našich dievčat a pokiaľ viem, boli aj spokojné. No zdá sa mi, že už beží zimný semester. Zistím ti to. Problém vidím iba v tom, že na ne čakajú neskutočné kvantá záujemcov. Už v noci idú mnohí ku Gasteigu (niečo ako Istropolis v Bratislave), zoberú si deku alebo spacák a trpezlivo mrznú v rade, až kým ráno o šiestej neotvoria brány a nezačnú vydávať poradové čísla. Na základe týchto potom prídeš v stanovenú hodinu na zápis, a keď si dieťa šťasteny, dostaneš sa do kurzu podľa vlastného výberu. Aj ja som si párkrát odkrútila spomínanú procedúru,“ dodala poslednú vetu priam s ospravedlňujúcou grimasou.

Gasteig, teda VHS v ňom, ponúka naozaj všetko od výmyslu sveta – jogu, ľudové tance, hru na hudobné nástroje, výuku i takej svahilčiny, lekcie šitia, hodiny maľovania, fotografovania, juda, thajskej kuchyne, atď., atď. – takže sa nedá odhadnúť, s koľkými z tých stovák, ba možno i tisíciek budete súperiť o jedno z miest vo vami zvolenom kurze.

Laurin predpoklad o bežiacich kurzoch sa ukázal ako správny. Nepodarilo sa mi dodatočne nahlásiť do žiadneho z vopred vytipovaných, ktoré vyhovovali časovému rozpisu služieb v ich rodine, a tak som čakala na ponuku v letnom semestri. A to sa zasa odzrkadlilo na mojej nemčine. Učila som sa rýchlo, ale zotrvávala skôr na úrovni svojich zverencov, keďže s rodičmi som ešte dlho potom komunikovala v angličtine.

Po večeri prevzala pravidelne deti Laura. S kompletným večerným programom – umývanie, prezliekanie, ukladanie do postieľok. Ešte predtým si však súrodenci spoločne pozreli rozprávku na dobrú noc z videa v spálni rodičov. Ja som si zatiaľ pripravila horúci čaj. Vyzbrojená plnou kanvicou a šálkou som sa pobrala do izby (v temnom suteréne budúcich reumatikov) odolávať chladu, zapla televízor, zababušila sa do deky a spokojne oddychovala.

V nasledujúce ráno mi Tante Clara po návrate zo škôlky oznámila, že náhodou stretla mamu malej Susann. Dievčatka, ktoré bolo v skupine spolu s Timom. „Prezradila mi, že ku nim pred pár týždňami docestovala ich prvá au-pair. Z Juhoafrickej republiky. Myslela som si, že by mohlo byť celkom fajn, keby si si tu našla nejakú kamarátku, a tak som jej nadiktovala naše telefónne číslo. Určite sa čoskoro ozve. Volá sa tuším...,“ a nachvíľu sa zamyslela, „... Alida?“

 

„Katja, v nedeľu sa chystáme na výlet do Álp. Je to tvoj voľný deň, takže sa naozaj slobodne rozhodni, či pôjdeš s nami, alebo zostaneš doma a spravíš si vlastný program,“ oznámila mi Laura v ktorési novembrové popoludnie.

„Idem s vami,“ odpovedala som hneď a bez dlhého premýšľania, aby si to náhodou nerozmyslela ona.

V ten týždeň som sa telefonicky spojila i s Ankou, bývalou kolegyňou z posledného pôsobiska na Slovensku, kde mi práve omylom bežalo šesťmesačné neplatené voľno.

„Anka, mamina ti už isto prezradila, že som sa medzičasom presťahovala kamsi inam. Spomínaš si na náš posledný rozhovor?“

„Kati, čo sa stalo, si v poriadku?“ spýtala sa ma s miernymi obavami v hlase.

„Hej, o mňa sa ty nestrachuj. Família je super, som oveľa bližšie k Mníchovu, mám dve rozkošné deti a dokonca okrem mňa zamestnávajú ešte jednu pani,“ snažila som sa jej čo najrýchlejšie poskytnúť základné informácie. „A ty si sa konečne rozhodla? Začnem i tebe hľadať nejaké miesto?“

Pred odchodom do Nemecka sme sa dlho a intenzívne zhovárali na tému my a budúcnosť a ja som jej viac–menej vnukla (alebo vnútila?) myšlienku, aby tiež vyskúšala dobrodružstvo menom au-pair za predpokladu, že sa mi podarí zohnať jej niekde nablízku vhodnú rodinu.

„No nedbám, Kati,“ zahlásila trochu neisto. „Veď uvidíme, či niečo zaujímavé objavíš.“

Posmelená jej odpoveďou som takmer vzápätí zavolala do agentúry, cez ktorú som si i ja vybavovala papiere a lámanou nemčinou jej majiteľke vysvetlila, čo mi leží na srdci. Zdôraznila som, že kamarátka dovŕši čochvíľa dvadsaťšesť rokov a spýtala sa, či je to problémom, pretože sa všade píše: Au-pair v Spolkovej republike iba do dvadsaťpäť. (Akosi som pevne dúfala v tlačovú chybu či iného škriatka a netušila, že v korektnom Nemecku tlačové chyby neexistujú.)

Pani na druhej strane linky bola veľmi milá a predovšetkým kooperatívna. Z jej priezviska a nepatrného prízvuku som usúdila, že má maďarské korene, a preto i plné pochopenie pre cudzincov v ilegalite. Jej doslovná odpoveď znela: „Ak to neprekáža rodine, môže prísť aj na čierno!“ Táto jediná (a historická) veta už vtedy vlastne rozhodla o ďalšom smerovaní životných osudov minimálne dvoch osôb.

Dohodli sme sa, že mi pošle potrebné dokumenty na registráciu a pokúsi sa nájsť vhodných kandidátov, ktorí by prijali opatrovateľku bez papierov. O týždeň, prípadne i dva, som sa mala opäť ohlásiť, či narazila na niekoho vyhovujúceho alias podobne zmýšľajúceho.

Výlet do Álp patril do kategórie s nálepkou fantastický. Všade ležalo plno snehu. Biela krajinka naokolo vyzerala priam ukážkovo, presne ako na vianočnej pohľadnici. Nesklamalo ani počasie a my sme po dlhšej jazde autom zaparkovali pod akýmsi vrchom.

„Tam hore musíme vyjsť a potom ťa čaká milé prekvapenie,“ ukázala Laura prstom na približný cieľ našej cesty. Šliapali sme do kopca lesným chodníkom pomedzi ihličnany, ktorých vrcholky siahali snáď až k oblakom. Do taktu chôdze nám pod nohami vŕzgal čerstvo napadaný sneh. Občas nás predbehli iní, zdatnejší výletníci. Takí, ktorí nemali v závese malé deti. Ja som spokojne vdychovala studený, horský vzduch a očami sa kochala na okolitej scenérii. Niekoľkokrát sme zastavili, aby si drobci trochu oddýchli. Cesta lesom trvala dobrú hodinu, ak nie viac. Zrazu stromy poredli a pred nami sa objavila priestranná čistinka. V jej strede sa nachádzala typická, turistická chata v bavorskom prevedení. Okolo nej sedeli na drevených laviciach ženy, muži, deti, mladí i starí. Väčšina z nich pochlipkávala horúci čaj, kávu s mliekom alebo si pochutnávala na guláši, párkoch, Kaiserschmarrne či jablkovej štrúdli.

„Tu si spravíme prestávku a trochu sa posilníme,“ udychčane zavelila Laura.

„Ja si prosím horúci guláš, jediné správne rozhodnutie po prechádzke zasneženou krajinou!“ zahlásila som, len čo sa mi do rúk dostal jedálny lístok. Po sviežej túre som vychutnávala každú plnú lyžicu, ktorú moja pravica nasmerovala do hladných úst. Keď sme sa všetci dosýta najedli, vyšli sme pred chatu a chvíľu spoločne posedeli i vonku, naberajúc potrebnú energiu z hrejivých obedňajších lúčov.

„No a teraz nadišiel čas na sľúbené prekvapenie,“ s tajomným úsmevom mi oznámila Laura. „Na to však najprv musíme zájsť dozadu za chatu.“

Nachádzal sa tam ďalší neveľký zrub, kde sa do radu stavali oddýchnutí turisti a miestny zamestnanec im postupne podával drevené sánky.

„Deti, kto pôjde so mnou a kto s papom?“ otočila sa Laura ku Mii a Timovi. Tí si s výskotom podelili rodičov (i tentokrát sa vytvorili tandemy otec-dcéra, mama-syn) a s tromi zapožičanými kusmi sme sa spoločne pobrali s vetrom opreteky na veselú jazdu dolu brehom. Cestu, ktorú sme si pôvodne pomaličky vyšliapali smerom hore, sme teraz preleteli za neuveriteľných pätnásť minút. Hlasný smiech sa ozýval lesom. Občas som zhíkla, keď som si myslela, že v najbližšej zákrute opečiatkujem strom svojou maličkosťou, presne podľa vzoru z kreslených rozprávok. Občas som sa modlila, aby zdola idúci turisti včas odskočili z cesty. A veru skákali ako srnky. V zdraví sme sa dostali na parkovisko, kde čakal ďalší zamestnanec chaty, aby vyzbieral sánky po divokej jazde. V ten večer sa mi zaspávalo veľmi dobre – správne vetrom ošľahaná a o skvelý zážitok bohatšia.

„Katja, to je pre teba,“ podávala mi v pondelok ráno telefónne slúchadlo Tante Clara. Z prekvapeného výrazu v mojich očiach správne pochopila, akú otázku mám prichystanú na jazyku, a tak mi iba pokrčením ramien jasne naznačila, že sa jej nepodarilo identifikovať neznámu osobu.

„Haló, kto je tam?“ spýtala som sa.

„Katarína, si to ty? Tu je Filiz.“

„Filiiiz!?“ zvolala som radostne do aparátu. „Rada ťa počujem. Stalo sa niečo?“

„Katarína, nechcem ti teraz vysvetľovať nič konkrétne, ale máš sa naozaj dobre, si v poriadku?“

„Áno“, zahlásila som zmätene. Niečo sa mi nepozdávalo v spôsobe, akým slová vyriekla.

„Počuj, moja mama má jednu veľmi dobrú známu a práve k nej sa dostala Tanja, bývala au-pair tvojej terajšej rodiny. Dozvedeli sme sa od nej niekoľko zaujímavých informácii. Sú na zváženie, preto by som sa s tebou rada pozhovárala. Ale nie takto. Neprídeš ku nám cez víkend? Marcus nebude doma a my by sme si spravili dámsku jazdu.“

„Ehm... rada vás navštívim,“ odvetila som riadne zaskočená.

Never ending story?!?