Zvyšok týždňa sa niesol v netrpezlivom očakávaní víkendu. Laura nás dvakrát s deťmi zobrala na nákupy do mesta. Najprv som spoznala Schwabing a malé, útulné obchodíky, o existencii ktorých sa bežný turista zvyčajne nikde nedočíta, alebo iba náhodou. Nestoja v žiadnych knižných sprievodcoch, sú ukryté v spletitých uličkách mimo hlavných tepien mesta, nenájdete o nich najmenší záznam v historických archívoch, pretože im chýba ten správny vek – dobrých sto, dvesto a viac rokov, ale sú tu a svojich návštevníkov očaria jedinečnosťou a nákazlivou atmosférou. Schwabing je navyše známy najvyššou koncentráciou umelcov, preto sa mu hovorí aj bohémska štvrť.
Laura v tých končinách zháňala látku na nové závesy do ordinácie. (Podobné kúzelné zákutia som oveľa neskôr objavila i v iných častiach Mníchova.)
V istom obchode s dámskym oblečením neďaleko Münchner Freiheit si prezerala vystavený tovar.
„Aby si rozumela, Katja, hľadám niečo iné, výnimočné, čo nenájdem u Phila,“ prezradila mi, pričom sa snažila sliedivým zrakom odhaliť to pravé. Hoci jej bohatý výber z ponuky manžela poskytoval veľa, každému z nás občas dobre padne i nejaká tá zaujímavá zmena od konkurencie. Ja som práve škúlila. Pravým očkom som pokukovala po regáloch plných samých neskutočne krásnych vecí a ľavým sledovala deti, ako sa opäť veselo hrajú na schovávačku medzi zavesenými kabátmi a vetrovkami a mňa iba udivovalo, že ich šantenie nikomu naokolo neprekáža, hoci v tom obchode ich žiadny zo zamestnancov nepoznal. Slovenská predavačka by ich naisto hnala kade ľahšie. Tu sa na nich každý iba usmieval.
Zrazu sa Mia ocitla pred skušobnou kabínkou a niečo ju na nej zaujalo. Nachádzala som sa síce dosť blízko, aby som nadchádzajúce dejstvo zreteľne videla a počula, ale ďaleko na to, aby som včas zasiahla a ovplyvnila jeho priebeh. Mia schmatla záves a bleskovo ho odhrnula. Vnútri stála staršia, moletnejšia pani. Bola iba v spodnej bielizni a práve sa zohla po nejaký kus oblečenia, čo sa jej vyšmykol z rúk. Takže zvedavé okále nášho dievčatka sa nečakane ocitli oproti jej širokej zadnici. Asi dve-tri sekundy zostalo zarazené s podareným výrazom v tváričke a nakoniec prekvapene skríklo na celú predajňu: „Aha, aký veľký, holý zadok!“
(Ďalšia z viet, ktorú živo počujem i po rokoch).
S päťsekundovým oneskorením k Mii pribehla Laura.
„Zlatko, to sa nerobí,“ snažila sa výchovne zapôsobiť na dcérku, zatiahla rýchlo záves do pôvodnej polohy a zdúchla s ňou medzi tovarom, zadúšajúc sa smiechom. Usmievali sa i okolostojaci, len pani v kabínke podľa všetkého nič nezaregistrovala. Ďalej sa spokojne venovala skúšaniu oblečenia.
Zašli sme aj do rozsiahleho obchodného centra v Mníchove, kde si prenajal ďalší menší obchodík i Philip. V novembri návštevníkov komplexu vítala bohatá, vianočná výzdoba a ja som s pootvorenými ústami hltala dokonalú, farebnú krásu vovnútri. Pre dnešnú mladú generáciu takmer nepochopiteľné, ale v dávnych časoch Prior-ových niečo podobné a takých rozmerov na Slovensku takisto ešte neexistovalo, a preto som sa snažila zapamätať si i ten najmenší detail, aby som neskôr mohla našim doma čo najpodrobnejšie prerozprávať pestré zážitky zo sveta. Na konci roku 1992 tam všade naokolo prevládala žiarivá červená so zelenými doplnkami.
Od Laury som získala Grüne Karte.
„Katja, kúpila som ti električenku na MVV (mníchovská hromadná doprava). Je o čosi lacnejšia než iné karty, pretože platí až od deviatej. To znamená, že ak budeš chcieť cestovať skôr, musíš si ešte pribrať Streifenkarte. Samozrejme ti ju tiež preplatím, ale snaž sa jazdiť až od tej deviatej. Karta je prenosná, takže hocikto z nás by si ju v prípade potreby mohol požičať. Nezabudni si ju vždy zobrať. Tunajších kontrolórov ničím neobmäkčíš. Ak ju nemáš pri sebe, pokuta ťa neminie! Mimochodom, je použiteľná na všetky dopravné prostriedky - autobusy, električky, S- a U-bahny vo vnútornom okruhu.“
„A čo presne znamená vnútorný okruh?“
„Do neho spadá celý Mníchov a prvé dve-tri mestečká za jeho hranicami. Čiže i my. Nepomýľ sa! U-bahny jazdia priamo v meste, väčšinou ako podzemné metro. „U“ je vlastne začiatočným písmenom slovíčka podzemný, „S“ zasa rýchly. S-bahny premávajú stredom Mníchova takisto pod zemou a na Ostbahnhofe a za Hauptbahnhofom vychádzajú na povrch. Spájajú ho s okolím približne do vzdialenosti štyridsať kilometrov. Jazdia každých dvadsať minút. Či až na konečnú, to presne neovládam. Pre istotu si pozri plány, ak by si cestovala tak ďaleko. A ak by si niečomu nerozumela, radšej sa ma opäť spýtaj.“
Niekoľkokrát som na vlastnú päsť navštívila i centrum bavorskej metropoly, no sklamala ma jeho nečakaná premena. Tvár mesta, ktorú som si uchovala v spomienkach z konca leta, stratila svoj pôvab v sychravom závoji jesene a nastávajúcej zimy. Stromy stáli na uliciach obnažené, bez osviežujúcich, zelených plášťov, záhrady smutne zívali bezkvetou prázdnotou a sochy na mnohých miestach zahaľovali modely z najnovšej drevenej kolekcie. Slúžili im ako kvalitná, protimrazová ochrana. Nezostávalo mi nič iné iba dúfať, že jar to opäť napraví. Dnes už viem, že Mníchov prekvapí svojim čarom aj v studenom ročnom období a ponúka nielen domácim, ale i cezpoľným všakovaké atrakcie, ktoré sa rokmi zdokonalili, alebo k nim pribudli mnohé ďalšie. Len si treba zapamätať, kedy, kde a čo hľadať. (Tajný tip odo mňa: vianočné trhy a Tollwood.)
Do piatkovej šichty som nastupovala ráno o ôsmej. Pripravila som raňajky, vystrojila Tima do škôlky a spolu s Miou sme ho tam i zaviedli. Nachádzala sa o dve ulice ďalej, asi na desať minút pešej chôdze s dvoma malými deťmi. Po návrate domov spustila Mia pravidelne koncert Béé-dur. Vytratila sa do svojej izby, kde vzlykala, akoby ju z kože drali. Pokusy o zastavenie sĺz boli zbytočné, vyvolávali u nej skôr opačný účinok. Vraví sa mu kontraproduktívny. A tak som ju nechala na pokoji, nech pravidelným zvyšovaním intenzity príliš nebudíme pozornosť susedov a venovala sa radšej svojim povinnostiam. Každých desať-pätnásť minút som však pre istotu tajne nazrela cez prah dverí dnu. Keď ju plač unavil, prišla sama za mnou. Akoby náhodou. Akoby sa nechumelilo. Iba raz sa stalo, že nárek stíchol a ona nikde.
„Mia?“ zakričala som do chodby a s prachovkou v ruke nastražila uši jej smerom.
„Mia!“ zopakovala som výzvu, no stále sa nič nedialo, ani odpoveď neprichádzala. Vybehla som preto hore a prekvapene hľadela do prázdnej izby. „Mia, kde si? ... Mia, veď sa konečne ozvi! Teraz naozaj nie je vhodný čas na skrývačku!“
Princezná bola asi inej mienky. A tak som sa vydala prehľadávať jednotlivé poschodia. S prachovkou v ruke. Bola som si istá, že som vymietla každý kút, každú škáru, kam by sa zmestila. Vybehla som dokonca pred dom, no jej nikde. Panika práve dosiahla bod maxima, keď som si spomenula na jednu Laurinu poznámku. Ako antilopa som brala schody nazad do Miinej izby a zastavila sa až pred jej skriňou. Prudkým pohybom som otvorila dvere a ... a ona v nej spala ako Šípková Ruženka, spokojne si cmúľajúc palec. Večer som potom Laure prerozprávala, ako som na chvíľu stratila jej dcéru. V drevenej, masívnej skrini!
Podľa vzoru Tante Clary som v piatok začínala na poslednom poschodí, v spálni domácich. Pootvárala okná, vyvetrala periny. Mäkký koberec staroružovej farby sa výborne vysával. Neznášala som však vláčenie toho malého požierača nečistôt spolu s ďalšou výbavou po úzkych, otvorených schodoch. Ak mi náhodou niečo vypadlo z rúk, hľadala som stratenú vec často až dolu v podpalubí. Upratovalo sa každý pracovný deň. Štyri vykryla Tante Clara, jeden ja, takže špina sa nestíhala nikdy a nikde poriadne udomácniť. Vyštvali sme ju hlukom vysávača a zdatnou výzbrojou handier a čistiacich prostriedkov. V obývačke som dávala veľký pozor na rodinné poklady, keď som ich piatok čo piatok usilovne utierala prachovkou.
O dvanástej sme vyzdvihli Tima a spoločne sme sa naobedovali štvrtkovým výtvorom Tante Clary. Kým prišla Laura, dokončovala som posledné kozmetické úpravy z doobedňajšieho snaženia, alebo som usilovne žehlila v suteréne. Vtedy sa dosť často stávalo, že drobci sedeli na schodoch vedľa koša s prádlom a prosíkali, aby som im rozprávala príbehy od výmyslu sveta. Uprednostňovali predovšetkým tie skutočné. Strašidelné o medveďoch a vlkoch zo slovenských veľhôr alebo veselé, s mojim psom v hlavnej úlohe. Pri ich počúvaní takmer zabudli dýchať. No stačilo, aby som niekde omylom pozmenila priebeh rozprávky, ktorú poznali a hneď som to od nich schytala. „Katja, ten kráľ nemal dve dcéry, ale tri! A drak najmladšiu z nich nezjedol, on ju iba uniesol!“
Priznávam, bez predošlého, dôkladného naštudovania deja a v kombinácii s neznalosťou nemčiny, sa tu jednalo o preťažký džob lovenia spomienok z prachom zapadnutej priehradky bratov Grimmových v deravej pamäti! Lebo pozorné deti si potrpia na detaily! (A skriptá na výške za posledné štyri roky skôr popisovali ako neutralizovať kyselinu sírovú a nie sedemhlavého draka únoscu...)
Pokiaľ nepotrebovala Laura niečo z mesta, išla si zvyčajne po obede s deťmi ľahnúť. Zasiestovať.
„Laura, ako to vyzerá tento víkend s babysittingom? Volala totižto Filiz a pozvala ma ku nim. Aj s prenocovaním,“ oznámila som jej medzi rečou a ona správu prijala ako samozrejmosť, s ľahkosťou a bez ďalších zvedavých otázok. Ako každodennú informáciu o počasí z ranného, rozhlasového vysielania. Proti návšteve nič nenamietala.
„Nejako jej teraz chýbaš,“ doplnila ešte pobavene. Pokrčila som iba neurčito plecami, pretože o obsahu nášho rozhovoru som zatiaľ nemienila nič prezrádzať.
V sobotu okolo obeda som sa vybrala S-bahnom na staré, známe miesta. Podľa dohody ma Filiz mala vyzdvihnúť na stanici, ale zmýlila som si odchod S-ka, a keď som dorazila do cieľa, nikde som ju nenašla.
„Prosím vás, ako sa odtiaľto dostanem do (jej) dedinky?“ spýtala som sa prvej osoby, ktorá mi skrížila cestu.
„Jazdí tu síce autobus, ale neovládam spamäti cestovný poriadok. No nevešajte hlavu. Našťastie aj ja idem tým smerom, takže ak chcete, vezmem vás so sebou.”
Bola som neskutočne vďačná takej zhode náhod a návrhu jednej dobrej duše. Autom to netrvalo dlho. O pár minút som hľadela na známy domček so záhradkou. Asi ma zbadali aj zvnútra. Ako na povel sa otvorili dvere a Filiz z nich vybehla spolu s dievčatami. Zvítali sme sa veľmi srdečne a tentokrát z nej vyžarovalo niečo úplne iné, ako vtedy na samom začiatku. Z tváre sa jej vytratil niekdajší zvláštny chlad z prvého dňa, keď sme sa zoznámili. Myslím, že takto sa oveľa lepšie podobala Hankinmu popisu. Bola veselá a správala sa ku mne ako ku kamarátke, ktorú zakaždým rada vidí. V družnom rozhovore sme vošli dnu, ona prichystala niečo pod zub a ja som netrpezlivo vyčkávala, aké prekvapenie vo forme zaujímavých informácií si pre mňa nachystala. Teda netrpezlivo iba dovtedy, kým som nezahryzla do jahňacinky na tanieri. Slinky mi tiekli prúdom a ja som razom pozabudla na všetko dôležité vôkol seba. Filizina turecká kuchyňa ma dokázala opäť dokonale odzbrojiť.
„Počula si niečo konkrétne o ich poslednej au-pair?“ spýtala sa ma starostlivá hostiteľka, keď sme večer osameli. Vykrivila som spodnú peru, pokrčila plecami a záporne pokrútila hlavou.
„Veru, nie veľa. Prezradili mi iba, že odišla týždeň pred mojim príchodom, volala sa Tanja a pochádzala z Nórska.“
„A nezdalo sa ti divné, prečo sa všetko zbehlo tak narýchlo a oni si za ňu nezabezpečili včas žiadnu náhradu?“
„Pravdupovediac, nad tým som si hlavu nelámala. Tešila som sa, že som vôbec niečo a niekoho zohnala. Isto si nezabudla, že by som tu v opačnom prípade asi už nebola...“
„Takže Tanja je u našich známych,“ pokračovala v zdieľaní menej priaznivých správ Filiz. „A úplnou náhodou sme prišli na to, že ste pracovali pre jednu a tú istú rodinu. Zhrozila sa, keď počula, kam si sa dostala. Ona osobne je na nich riadne naštvaná. Dlžia jej poslednú výplatu, často u nich hladovala a okrem iného sa dozvedela, že aj pred ňou im niekoľko au-pairiek utieklo. V Mníchove sú agentúry, ktoré im odmietajú ponúkať hocakú náhradu.“
Takto znel v skratke náš rozhovor, na ktorý si útržkovite spomínam. Ak obsahoval i iné negatíva, po toľkých rokoch som na ne zabudla.
Zhlboka som sa nadýchla a zvažovala, ako zareagovať. Premietala som si v pamäti zážitky z posledných dní, ale nenachádzala medzi nimi výraznejšie záchytné body, ktoré by potvrdili či naopak vyvrátili Tanjinu výpoveď. Iba učiteľka v škôlke sa Tante Clary v úvodný deň nejako divne spýtala, či ja som zasa nová. A presne tak som to zrekapitulovala i Filiz.
„V poriadku, Katarína. Povedala som ti, čo som pokladala za dôležité. Tanja sa mi javí ako dôveryhodná osoba, ale človek nikdy nevie... Ak sa potvrdí, čo spomínala, alebo sa stane čokoľvek divné, ak sa od nich rozhodneš odísť, jednoducho mi zavolaj. U nás si vždy vítaná. Kedykoľvek sa môžeš vrátiť.“
Naozaj ma milo prekvapila toľkým záujmom o moju maličkosť.
„Filiz, ďakujem... že si ma upozornila a aj za tvoju fantastickú ponuku a ešte lepšiu večeru! Pravdupovediac, práve som trochu mimo z informácií od Tanji. Ale zatiaľ skutočne nemám dôvod... alebo inak: mám pocit, že je všetko v poriadku. Samozrejme budem veľmi rada, ak sa smiem aj neskôr na teba v prípade čohokoľvek nepríjemného obrátiť!“
Víkend ubehol akosi prirýchlo a ja som sa v nedeľu neskoro večer vrátila so zmiešanými pocitmi do svojej izbietky v suteréne. Asi som ťahala za sebou neviditeľný závan pochybností, ktorý sa zachytil na zábradlí schodištia. Kvočal tam ako zabudnutý granát, čakajúci na odistenie. Explózia nasledovala takmer vzápätí. Už v pondelok ráno som sa zobudila na hlasitú hádku.
Jej aktérmi boli Philip a Tante Clara. Posadila som sa na posteli a uvažovala, či sa mi príhoda s Filiz iba snívala, alebo sa práve prebúdzam do nejakej neželanej reality. Vzhľadom na dosť chabé znalosti nemčiny a tlmený zvuk sa mi nepodarilo zistiť, aká dráma sa presne o poschodie vyššie odohráva.
Až keď som počula, ako niekto zlostne zabuchol vchodové dvere, odvážila som sa vyjsť po špičkách do kuchyne. Tante Clara stála otočená chrbtom ku dverám a plakala.
„Dobré ráno,“ zahlásila som takmer šeptom.
Snažila sa narýchlo zahladiť stopy žiaľu. Otočila sa ku mne a medzi doznievajúcimi vzlykmi mi potichu odpovedala na pozdrav.
„Tante Clara, čo sa tu, preboha, dialo? Počula som vás až z izby.“
„Teraz nie, Katja. Odvediem Tima do škôlky a potom ti to vysvetlím.“
Zotrela si poslednú slzu z líca, obliekla narýchlo deti. Vzala kabát, otvorila vchodové dvere a vyšla s nimi na ulicu.
Netrpezlivo som čakala na jej návrat a snažila sa niečím zamestnať, len aby som sa konečne prestala zapodievať tým, ako sa mi opäť pomaly stráca zem pod nohami. Že by som naozaj mierila z blata do kaluže? A čo vlastne nasleduje po kaluži? Že by bolo načim začať sa zaoberať aj odpoveďou na otázku číslo dva? A prečo sa ňou vlastne ešte nik nezaoberal??? Ojoj, ojojoj!
Prechádzka na studenom vzduchu ju ako tak upokojila a domov sa vrátila v trochu lepšej nálade. V ten deň neupratovala ako zvyčajne. Namiesto toho sme sa spoločne pobrali naspäť ku jedálenskému stolu, spravili kávu a pri jej popíjaní sa Tante Clara rozhovorila.
„Okamžite píšem výpoveď! Neskutočne mi to tu lezie hore krkom!“ zvolala rozčúlene. Snažila sa mi v čo najjednoduchších vetách pretlmočiť, čo sa približne pred hodinou v kuchyni odohralo. Síce nie do úplných detailov, ale aspoň náznakovo. S najväčšou pravdepodobnosťou Philipa o čosi dôležité žiadala a on stroho odmietol. Možno niečo viselo vo vzduchu dlhšiu dobu a práve v tú noc sa jeden z nich (alebo i obaja?) zle vyspal, použil nesprávnu formuláciu alebo hocičo iné a omylom sa pritom dotkol zábradlia s výbušninou.
„Pani B. je empatická a milá osoba, to len jej muž je presný opak, arogantný chlap. Chladný a lakomý!“ ukončila prvú časť ponosovania Tante Clara.
Za krátky čas, čo som u nich bývala, som si i ja stihla všimnúť, že Philip funguje vo zvláštnom režime. Niekedy akoby nás vôbec nevnímal. Pohrúžený iba do seba, žil vo vlastnom, začarovanom svete. Prístup doň nezískal len tak hocikto, no o členstvo v ňom sa tiež nik extra nezaujímal. Do obchodov odchádzal ráno asi o pol deviatej a domov sa vracal večer o ôsmej alebo i neskôr. Ani sa poriadne nenajedol, zvítal sa s deťmi, ak ešte nespali, chvíľu pobudol s Laurou a už schádzal do pracovne v suteréne. V nej zostával zavretý často až do hlbokej polnoci.
Potom ho zrazu niečo osvietilo, on sa prebudil zo svojho šípkového kráľovstva (tu sa vzdávam zaužívanej formulky, že ho pobozkal princ) a na krátky okamih vnímal i okolie, teda nás. V stave chvíľkovej bdelosti dokázal byť i milý a vtipný, raz štvrťročne nám dokonca niečo chutné i navaril a pri skvelom vínku sme si našli interesantné témy na diskusiu, ale vždy zostával akýmsi ťarbavým spoločníkom. Presne ako som ho spoznala na začiatku. Potom zasa na dlhšiu dobu upadol do svojej philipovskej letargie. Úplný opak Laury, s ktorou sme, našťastie, od prvej sekundy fungovali na princípe spriaznených duší, s ktorou som sa dokázala hodiny baviť ako pracovne, tak i privátne, nielen o Pytagorovej vete ako základnej teoréme euklidovskej geometrie ale i o nesmrteľnosti chrústa, pričom sme sa pravidelne nasmiali do popuku, alebo iba tak snívali s otvorenými očami. Dodnes na rozhovory s ňou rada spomínam.
Osobne som neprichádzala s Philipom do konfliktov, ale na druhej strane som ani ja nejako extra jeho spoločnosť nevyhľadávala.
„Tante Clara, skúste sa porozprávať s Laurou. Veď čo by si bez vás počali?“ snažila som sa ju aspoň trochu upokojiť. Naladiť na lepšiu nôtu.
„Tante Clara, chceš od nás odísť?“ objala ju Mia, ktorá sa spolu s bratom stala svedkom hádky i plaču, práve vbehla do kuchyne a náhodou začula i vyhrážku o výpovedi.
„Nie, srdiečko moje, teraz som iba trochu smutná a zajtra bude zasa dobre, uvidíš. Choď sa hrať na chvíľu do svojej izby, a keď ťa zavolám, pomôžeš mi zasa s obedom. Súhlasíš?“ snažila sa chlácholivým hlasom odviesť jej pozornosť od pôvodnej diskusie.
„Môžem sa vás teraz ja niečo spýtať?“ začala som neisto, keď Mia opäť buchotala hračkami na najvyššom poschodí. „Cez víkend som zašla na návštevu ku Filiz... snáď si ešte spomínate na žienku, čo sem minulý týždeň zavolala. Tanja je v rodine u ich známych. Od Filiz som získala niekoľko znepokojujúcich informácií, ktoré mi od včerajška spôsobujú riadny hlavybôľ,“ a v krátkosti som jej zopakovala rozhovor zo sobotňajšieho večera.
„Tanja je veľmi milé dievča a oni sa k nej nezachovali pekne. Som s ňou naďalej v kontakte. Dostala sa, našťastie, do výbornej rodiny, ale to si nechaj pre seba,“ a potom mi Tante Clara po krátkom zaváhaní rozpovedala svoju verziu príbehu. Pamätám si z nej iba jednu jedinú vec, hoci neviem, prečo sa mi práve táto natrvalo vryla do pamäti.
„Veď uznaj, Katja, v Mníchove sa radia k solventným a známym rodinám, a je preto veľmi smutné, že au-pairkam pred tebou som musela kupovať extra jedlo, teda aspoň isté druhy potravín, ktoré sú lacnejšie, ako napríklad margarín namiesto masla. No nie je to smiešne?“
Z raňajšieho dialógu som nijakovsky nezmúdrela a navyše som zatiaľ nenachádzala žiadnu spojitosť so mnou.
Až po niekoľkých mesiacoch som si utvorila vlastný názor na novembrovú epizódku, ale predbiehať udalosti sa nepatrí.
„Tante Clara, čo mi radíte vy? Povedať Laure otvorene, čo som sa dozvedela a požiadať ju o vysvetlenie?“
„Ja by som sa s ňou na tvojom mieste pozhovárala....“
Tante Clara neskôr sama zavolala do ordinácie. So šéfkou diskutovala dosť vzrušene a dlhšiu dobu, než sa nakoniec dohodli pokračovať v načatom rozhovore v stredu. Medzi štyrmi očami.
A ja som opäť raz s miernymi žalúdočnými kŕčmi uvažovala vo svojej izbe, aké pokračovanie očakáva mňa po tomto búrlivom dni.
Ako sa postupne schyľovalo k večeru, zmáhala i mňa čoraz viac nervozita. V duchu som si dookola opakovala otázky, ktoré som na konci služby chcela položiť Laure a pritom nezhoršiť napätú situáciu.
Domov sa dostavila vo zvyčajnom čase. Pri večeri sme najprv prebrali priebeh popoludnia s deťmi, a keď sa Mia s Timom pripravovali na nočný odpočinok, predbehla ma vlastným návrhom, čím ukončila moje celodenné trápenie.
„Katja, rada by som sa s tebou dnes porozprávala. Asi tušíš o čom. Vrátiš sa naspäť do kuchyne, keď deti zaľahnú do postelí?“
„Mhm“, prikývla som.
Vzápätí za nimi odišla do kúpeľne a ja som sa zhlboka nadýchla, aby som aspoň trochu stlmila búrku vo svojom vnútri. Hoci s ponukou prišla prvá ona a trafila sa i do témy, pokladala som za správne, aby od začiatku vedela, že i ja viem. Keď sme sa opäť stretli pri spratanom stole, začala som ako prvá hovoriť tentoraz ja.
„Kedysi v aute si ma požiadala, aby som vždy za tebou prišla, ak budem mať niečo na srdci. Chcem, aby si i ty poznala celú pravdu a chápala, prečo mi záleží na našom rozhovore. Filiz prednedávnom spoznala Tanju, a preto ma pozvala cez víkend na návštevu. Podľa jej tvrdení ste sa nerozišli v najlepšom. Povedala mi toho oveľa viac... a hneď nato som si dnes ráno, nechtiac, vypočula hádku medzi Philipom a Tante Clarou. Vysvetlíš mi, prosím, isté nezrovnalosti... V istom ohľade sa týkajú i mňa.“
Lauru pravdepodobne celé poobedie v ordinácii trápil telefonát s Tante Clarou, pretože netrvalo dlho a rozplakala sa i ona.
„Niekedy ma prenasleduje strach, že už v nasledujúcej minúte nezvládnem situáciu – robota, deti, školenia. Stále sa za niečim ženiem a stále mi niečo uniká. Aspoň mám taký pocit a neskutočne ma to štve. Chcela by som mnohé zmeniť, no nikde nenachádzam odpoveď ako. Zmáha ma únava a som nespokojná sama so sebou,“ rozprávala prerušovane, medzi vzlykmi.
Postupne sa vyjadrila k téme Tanja, k poslednej výplate a i ku zvyšku mojich otázok. Na úplne presné vysvetlenie si ani pri najlepšej vôli nespomeniem, ale ak mám pravdu povedať, tak ma svedčilaokak pamätámepostijej odpovede nijako zvlášť neznepokojili. Zdali sa mi byť plauzibilné. Veď ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Vyjasnili sme si v prvom rade svoje predstavy o vzájomnom spolunažívaní, aby sme i naďalej fungovali ako doposiaľ a k spokojnosti nás oboch.
Laura sa konečne upokojila. Zjavne sa jej po spovedi uľavilo a nakoniec dodala: „Mimochodom, zabudni na detskú kúpeľňu! Odteraz sa poobede s deťmi iba hraj. Z pôvodných povinností ti ostane služba v piatok, žehlenie a babysitting.”
Ak aj existovali kedysi nejaké nezhody s Tanjou či inými au-pairkami, už čoskoro som sa presvedčila, že prehrmená búrka viedla vlastne k tomu, aby sa na sklonku roka 1992 vyjasnilo nebo nad Mníchovom v môj prospech.
Philip prišiel domov, keď som práve pozerala vo svojej izbe večerný televízny program a nasledujúca diskusia o tri poschodia vyššie už nebola taká pokojná. Ak sa nejednalo o ďalšiu hádku, tak sa mi javila prinajmenšom dosť hlasitá. Ale keďže sa odohrávala v spálni, nedozvedela som sa, o čom sa bavili. Mohla som si iba domýšľať.
Zaspávala som šťastná, že nateraz sme si s Laurou všetko vyjasnili a nič ma len tak ľahko nezaskočí. Človek však od prírody nie je tvor neomylný, skôr naopak a zatiaľ mi nik neprezradil, že vlastne naďalej bojujem o priazeň osudu, pretože v blízkej budúcnosti ma ohrozí ďalšia katastrofa.