…, to nás neminie (3.)

Asi o hodinu odišli všetci niekam preč a mňa opäť nechali doma samú. Vlastne v spoločnosti dvoch kanárskych mačiek. Po obede som sa išla trochu prejsť blízkym okolím a v diaľke som dokonca zahliadla i vrcholky Álp. Priamy to dôkaz, že sa skutočne nachádzam v hornom Bavorsku. Večer balil Marcus kufre a skoro ráno odchádzal na týždennú služobnú cestu niekam do zahraničia. Ani sa so mnou poriadne nerozlúčil.

Pomaly sa ma začala zmocňovať neistota z akejsi divnej atmosféry vôkol mňa. Márne som hľadala v správaní domácich niečo z Hankinho nadšeného opisu počas spoločnej, septembrovej jazdy autobusom.

Už nadchádzajúce pondelkové ráno malo priniesť nečakané rozuzlenie. Filiz vošla ku mne do izby. Sadla si do kresla oproti mne a dosť chladným hlasom mi oznámila, na čom sa pri večernom rozhovore s Marcusom dohodli.

„Katarína, obaja si myslíme, že sa k nám nehodíš. S Hanou to bolo akési iné a od včerajška mám pocit, že chcem radšej niekoho mladšieho než si ty. Nepýtaj sa ma na viac... už sme sa rozhodli. Vrátiš sa späť na Slovensko. Necítili by sme sa dobre vo vlastnom dome, keby si tu zostala!“

Po doznení viet, čo ťali do živého, by sa vo mne nik krvi nedorezal. To je pravdepodobne aj dôvodom, prečo si na jednotlivé úseky nášho rozhovoru spomínam iba matne. Takmer doslovne som však cítila, ako mi červeň postupne rozožiera líca. Telom mi lomcovala zimnica a jazyk mi nadobro zdrevenel. Jej slová na mňa dopadali ako krupobitie tej najľadovejšej sprchy, zásobovanej vodou z oblasti severného pólu.

„Ale ja sa nemám kam vrátiť, ja sa teraz nemôžem vrátiť...,“ chvejúcim sa hlasom som sa snažila vysvetliť Filiz svoju (poľutovaniahodnú) situáciu. I keď bola neoblomná, čo sa ich rodiny týkalo, ponúkla mi férové riešenie.

„V poriadku. Našim rozhodnutím ti určite spôsobíme zbytočné nepríjemnosti. Preto navrhujem: pokým bude Marcus preč, zostaneš u nás bývať. Aj stravovať sa budeš s nami. Ja hneď teraz zavolám do agentúry a požiadam ich o adresy rodín, ktoré zháňajú au-pair. Máš sedem dní na to, aby si si zohnala nové miesto! Samozrejme ti s vybavovaním pomôžem. Ak sa nám ale nepodarí nikoho nájsť, odchádzaš v pondelok naspäť na Slovensko!“

„Ďakujem,“ prepasírovala som nasilu aspoň jedno jediné slovíčko cez veľkú hrču v stiahnutom hrdle. Na viac som sa v danej chvíli nezmohla.

Hlavou mi vírilo tisíc splašených myšlienok. Zvažovala som, kde sa vlastne stala chyba. Väčšinu času som trávila sama. Luisa ani raz nezamrnčala v mojej prítomnosti. Nerozbila som im žiadnu vzácnu, rodinnú vázu. Snažila som sa pomáhať po celý čas. Tak čo sa im, preboha, nepáči???

Nechápala som, prečo mi tvrdohlavo odmieta vysvetliť konkrétny dôvod či dôvody. V kútiku duše som závidela mačkám, ktoré na rozdiel odo mňa získali potrebný čas na aklimatizáciu v neznámom prostredí a snažila sa ich odhovoriť od obhrýzania bambusu, aby ich náhodou nepostihol podobný osud ako mňa. „Nicht Bambus! Maus ham-ham.“

Lenže zhýčkané Španielky nedali na lámanú nemčinu svojej spolubývajúcej a ďalej si robili, čo chceli.

Nasledujúce dni sa zmenili na preteky s časom. Plavbu na potápajúcej sa lodi. Bez príležitosti niekomu sa posťažovať či vyrozprávať. Akákoľvek spoľahlivá bútľavá vŕba stála odo mňa aspoň päťsto päťdesiat kilometrov východným smerom.

Filiz sľúbenú pomoc splnila do poslednej bodky. Zavolala do agentúry, vysvetlila situáciu a zo zaslaných ponúk vybavovala všetko potrebné za mňa, keďže jej suverénna nemčina vyznievala tisíckrát lepšie než moja (stavom ohrozenia) zneistená angličtina. Párkrát som si náhodne vypočula telefonické rozhovory s neznámymi osobami, kde ma opísala ako dôveryhodnú dievčinu, dokonca veľmi inteligentnú, keďže sa mi dvakrát podarilo vyriešiť jeden ťažší hlavolam z jej domácej zbierky, ale nikdy nezabudla zdôrazniť, že jej nevyhovujem vekom.

Vravela to úprimne, škrelo ju svedomie alebo sa ma potrebovala iba čo najrýchlejšie zbaviť?

Mimo usilovného hľadania nového pôsobiska ma naďalej aktívne zapájali do rodinného programu. V čase Marcusovej neprítomnosti a zároveň i jesenných prázdnin v Bavorsku sa k nám nasťahovali Dani, Lena a Antje. Prezradili mi, že ich mama spoznala Filiz v pôrodnici a starala sa o ňu i po narodení malej. Pracovný vzťah sa časom zmenil na silné priateľské puto, keďže bývali neďaleko seba a výborne si rozumeli. Práve v spoločnosti dievčat nadobúdali tvrdé črty Filizinej tváre neskutočne jemný výraz, v ich prítomnosti ožila a pôsobila na mňa šťastne a uvoľnene.

Každý deň sme spolu varili. Jeden Filizin recept pripravujem dokonca dodnes. Cibuľu, zelenú fazuľku s paradajkou, zaliate jogurtom – recept z jej pravej domoviny. Asi dvakrát sme si spravili piknik v blízkom okolí. Na Luisin kočík sme naložili deky, jedlo a vybrali sa za dedinu. Zo spoločne strávených chvíľ mi zostali v pamäti iba nejasné obrysy okolia a udalostí. Na zdrvujúci pocit trpiteľa však už asi nikdy nezabudnem. Natrvalo sa mi vryl do mozgovej hmoty. Snažila som sa rozprávať čo najmenej. Netúžila som na seba zbytočne upozorňovať a privolať si tak ďalšie nepríjemnosti. I tak som mala pocit, akoby sa mi zablokovalo celé rečové ústrojenstvo a na druhej strane sa mi navyše zdalo, že dievčatá so mnou odmietajú komunikovať. Iba Dani bola ku mne relatívne milá. Ale vzhľadom na ich vek som im to vôbec nezazlievala. Preto ma prekvapilo vyhlásenie Filiz o pár dní neskôr.

Zašli sme aj na návštevu ku známym do Mníchova. Mladý, sympatický pár, pôvodom vysťahovalci z Maďarska. S oboma som si od začiatku výborne rozumela a zároveň sa presvedčila, že som ešte nezabudla rozprávať. Jeden z nich získal titul MVDr., teda zverolekár, a o pár ulíc ďalej chovali dva krásne kone – Lisi a Királyia. Pri tej príležitosti som sa dozvedela, že aj Filiz vlastní kobylku, ktorú pre nedostatok miesta nechala ustajniť u nejakého spriateleného gazdu v dedine. Neskôr sme sa stavili i u neho na krátku obhliadku. Za ten týždeň, bohatý na zážitky, som si ich napriek všetkým nepriazňam osudu veľmi obľúbila. Fungovali ako zohratá jednotka. Ako ozajstná, veľká rodina. Nepatrila som do nej, ale nakazila som sa aurou, ktorú vyžarovali.

V stredu som spoznala Saru, Filizinu upratovačku. Zostali sme doma samé a jediný možný spôsob komunikácie nám umožňovala práve nemčina. Aj s mojimi chabými znalosťami sme si perfektne pokecali (pravidelne sledovanie ORF za socializmu konečne prinieslo želané ovocie). Samozrejme, za výdatnej pomoci sedemstopäťstranového slovensko-nemeckého a nemecko-slovenského slovníka. Podľa pravidla: dve cudzinky s rozdielnymi národnosťami, ktoré chcú, si rozumejú viac, ako dvaja domorodci, ktorí nechcú...

Sara pochádzala z Peru a patrila k tisíckam privandrovalcov z Južnej Ameriky, žijúcich načierno v Nemecku. Dúfajúc, že raz nejakým spôsobom predsa len získajú trvalý pobyt hocikde na Starom kontinente.

„Moja rodina býva neďaleko hlavného mesta Lima. Život u nás je veľmi ťažký, všade vládne veľká chudoba. Aj preto som sa rozhodla riskovať a odísť do Európy. Rada by som tu zostala, ale získať povolenie sa mi pomaly zdá byť nad ľudské sily. Iba ak by som sa za niekoho vydala. No i to čosi stojí. Pozri,“ z peňaženky vo vrecku vytiahla malú, zošúverenú fotografiu, „tuhľa je moja dcérka. Má iba štyri rôčky. Musela som ju nechať u príbuzných v Peru. Posielam im pravidelne peniaze na jej výchovu. Vôbec neviem, kedy ju zasa uvidím, ale dúfam, že raz príde sem ku mne a potom už naveky zostaneme spolu.“

Sara bola slobodnou matkou a na ceste za vysnívaným šťastím platila tvrdú daň. Ako mnohé jej krajanky. Na rozdiel od nás Európanov, tých z bývalých socialistických štátov, potrebovali obyvatelia Južnej Ameriky na vstup do Nemecka turistické vízum, ktoré malo väčšinou platnosť tri mesiace. Po jeho vypršaní zostávali v krajine naďalej a dúfali, že sa nikdy nestanú cieľom náhodnej kontroly. Znamenalo by to záznam v registri a okamžitý odsun domov. Ja so svojim výzorom som sa zbežných kontrol obávať nemusela. Na Sare bolo ihneď vidno, odkiaľ pochádza. V jej žilách prúdila indiánska krv.

 

Po Sare nás navštívila Iris a strávila s nami príjemné popoludnie, zakončené spoločným kuchtením. No a nakoniec prišla aj Filizina mama. Jej dcéra potrebovala ísť niečo vybaviť do Mníchova s predpokladom neskorého návratu domov, a tak pripadol babysitting pre istotu na Omu. Bola to veľmi sčítaná a elegantná dáma. Ak sa nemýlim, učila dokonca na univerzite a dlhé roky žila so svojím tureckým manželom v Istanbule. Po celý čas, strávený s ňou, sme sa družne zhovárali.

„Katarína, je mi naozaj ľúto, čo ťa u nás postretlo a osobne považujem Filizine rozhodnutie za nesprávne a unáhlené. Nezachovala sa príliš rozumne. Ale je to jej dom, jej rodina, a preto sa im do ich jednania nemiešam. Aby si chápala, Filiz väčšinu života prežila v Turecku a iba ťažko sa vyrovnávala s návratom do Nemecka. Dodnes si na mnohé rozdiely nedokáže zvyknúť a chýba jej tu tamojšia mentalita. V malej bavorskej dedinke, kde si iba pomaly budujú zázemie, je ťažké žiť so susedmi, ktorí im dávajú pravidelne najavo, že sem nepatria... Tu akosi nestačí na akceptovanie blížneho ani nemecká národnosť. Ale ja verím, že sa ti podarí nakoniec niekoho nájsť a nebudeš sa musieť predčasne vrátiť domov.“

Samozrejme, že som sa v danej situácii chytala každej príležitosti, ako topiaci sa povestnej slamky. Jednou mojou slamkou bol i pokrkvaný papierik s telefónnym číslom, založený kdesi v peňaženke. Joker od neznámeho.

Kto nezažil na vlastnej koži, ani z polovice si nedokáže predstaviť, ako dobre padne po psychickej stránke, keď sa niekomu nestrannému vyrozprávate v rodnej reči, lebo ste v cudzine po uši v ... smradľavej galibe a začnete zrazu pochybovať o vlastných komunikačných schopnostiach, tuho zvažujúc, či angličtina, našprtaná v socializme, sa významovo zhoduje s angličtinou, ktorú vyučujú v kapitalizme. Bohvie, ako v časoch studenej vojny tajné služby takticky pozmenili zmysel slov... a doplatili na to nevinné osoby. Viď mňa.

„Uvedomujem si, ako divne to znie a vlastne sa ani vôbec nepoznáme ... a hoci sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť pravý dôvod prečo, isté je, že rodina ma zrazu nechce a ja potrebujem súrne zohnať nejakú inú. Ak by ste, nebodaj, niekoho vhodného poznali, budem vám veľmi vďačná za pomoc,“ vysvetľovala som prekvapenému Pavlovi do telefónu jednotlivé detaily zamotanej story.

Nik mi neprezradí, čo si po spovedi neznámej devy pomyslel, ale bolo mi to približne tri na desiatu. Možno nie až tak úplne, ale prvoradým zostávalo zohnať hocakú famíliu. Prisľúbil mi, že sa popýta medzi známymi.

Z troch ponúk, navrhovaných agentúrou, som prvé dve okamžite zamietla. Okolie Stuttgartu a Frankfurt neprichádzali do úvahy. Iba tretia sa nachádzala v tesnej blízkosti Mníchova, presnejšie povedané, asi desať kilometrov južným smerom od neho. Vrámci toho mi bolo oznámené, že v mníchovskej rodine sú dve malé deti a ich mama je lekárkou. Stretnutie dohodla Filiz na piatok a dobrovoľne sa podujala zaviesť ma poobede autom do ordinácie pani doktorky. Deň predtým som zaspávala so zmiešanými pocitmi. Posledná šanca na obzore. Buď alebo...

V piatok napoludnie som si narýchlo zbalila do ruksaku veci na dva dni. Budúci potenciálni zamestnávatelia naplánovali, že u nich i prespím a vrátim sa najskôr v sobotu večer.

Nasadli sme s Filiz do auta a dobrodružstvo pokračovalo nasledujúcim dejstvom. Počas cesty sme sa uvoľnene rozprávali a v okamihu, keď sme asfaltkou prechádzali cez hustý, tmavý les (neuveriteľné, ale niektoré obrazy mi zostávajú v pamäti, odkiaľ ich i po rokoch dokážem zaktivovať ako z filmového archívu a zrazu mi bežia pred očami dôverne známe scény a ja mám pocit, že sa to odohralo iba včera) ma s vážnym hlasom oslovila.

„Katarína, je mi naozaj ľúto, čo sa minulý víkend u nás udialo. Rozprávala som sa o tom i s dievčatami a za ten týždeň, čo sme s tebou strávili, sme si ťa veľmi obľúbili. Pravdepodobne sme s Marcusom konali príliš unáhlene. Zachovali sme sa dosť hlúpo... Viem si predstaviť, že som ťa svojim nečakaným priznaním práve riadne zaskočila, ale budem akceptovať každé tvoje rozhodnutie. Nesmierne by ma však potešilo, keby si zabudla na predošlé nedorozumenie a zostala predsa len u nás.“

Pred očami sa mi doslovne zahmlilo a bola som presvedčená, že som pár sekúnd dozadu asi nepochopila význam vyslovených viet. Okolitý svet sa so mnou opäť zvíjal ako na húsenkovej dráhe. Zhora nadol, zdola naspäť nahor a stále dookola. Keby som za volantom sedela ja, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme skončili nalepené na najbližšom strome.

„Filiz... ale prečo mi to hovoríš až teraz, keď sme na ceste k druhej rodine?“

„Dlho mi trvalo, než som sa rozhodla prehovoriť a zvážila, čo povedať. Dnes sa naskytla posledná šanca, ako to nakoniec zo seba dostať von... Navyše je i Marcus preč a zatiaľ o ničom nechyruje. Potrebujem sa s ním najprv porozprávať a dúfam, že bude súhlasiť. Priala by som si, aby si s konečným rozhodnutím počkala do jeho návratu.“

Vtedy v jej aute a s doplňujúcim vysvetlením som čiastočne pochopila, čo sa asi u nich udialo. Aj keď vezmem do úvahy nastávajúce udalosti o pár mesiacov neskôr s prihliadnutím na vskutku nevyhovujúce podmienky v ich dome a z toho automaticky plynúce konflikty.

Na jednej strane boli Marcus a Filiz príliš mladí na manželstvo, aspoň čo sa nemeckých pomerov a zmýšľania týka. Predpokladám, že sa vzali kvôli dieťaťu. Obaja naďalej študovali a hlavne Filizin odbor nepatril ku tzv. oddychovým. Cez víkend, keď som sa k nim nasťahovala (s taškou o veľkosti XXXL!), viselo vo vzduchu akési zvláštne napätie, možno u nich práve prehrmela nepríjemná hádka a s príchodom au-pair si uvedomili, že zrazu prídu o súkromie, pretože celý rok bude u nich cudzia osoba, navyše v ich veku (čo je dosť nepríjemné) a stane sa tým pádom (neželaným) svedkom všetkého, čo sa u nich zomelie. A na čosi také ešte nedozreli. Predovšetkým im dvom chýbali pevné základy, aby podobné situácie hravo ustáli.

Hanka ako čerstvá osemnástka vekom skôr zapadla k Filiziným štrnásťročným kamarátkam než ja, takmer dvadsaťpäťročná baba a okrem toho jej dvoj– trojmesačný pobyt v čase prázdninovoslnečnom mal aspoň koniec v dohľadne.

Filiz mala celkovo (podľa slov vlastnej mamy) problémy s fungovaním na bavorskom vidieku. S mentalitou obyvateľov malej dedinky, tak výrazne sa líšiacou od tureckej, v ktorej strávila podstatnú časť svojho života.

Spomenula som si, že raz na spoločnej prechádzke, keď som akéhosi staršieho suseda úctivo pozdravila ´Guten Tag´, ma vzápätí opravila. „Prosím ťa, odteraz všetkých zdrav iba ´Grüß Gott´. Toto je jednoducho bavorský vidiek a ľudí tu nezmeníš. Myslím tých pôvodných. A taký pozdrav by mohol byť zasa dôvodom na zbytočné nepríjemnosti! Tu ho chápu ako provokáciu.“

Ťažko sa mi odhadovalo, čo tie nepríjemnosti znamenajú alebo obnášajú, ale rešpektovala som jej želanie. A už vôbec som nerozumela poznámke o provokácii. Nenachádzame sa vari v Nemecku?

No a nakoniec dodala, že sa Marcusovi nepáčilo, keď som bez opýtania zapla vlastné rádio. Prekvapene som na ňu pozrela, pretože ona ako priamy svedok udalosti videla, kto sa hral v izbe s prijímačom. „Filiz, ale veď ja som sa vopred spýtala teba a nezapla som ho pre vlastné potešenie, ale Luise... a odvtedy stojí nečinne v kúte!“

„Veď hej...,“ dodala s povzdychom.

A potom som si spomenula na úvodný večer, keď sa Marcus nečakane vrátil domov vypnúť kúrenie. Najprv som jeho prítomnosť nepostrehla, pretože som si pod tlakom novoty a samoty nahlas spievala v izbe, a Brontosauři mu zjavne nesadli. V Nemecku väčšina ľudí dávno zabudla, čo je to spievať si len tak pre radosť či na zahnanie smútku. Na stanici sa zľakol obrovskej tašky, aspoň to prezrádzal jeho zdesený pohľad, a doma si isto vyvodil nesprávny záver - táto kvíliaca osoba sa k nám chce nasťahovať doživotne a ak ju nevyhodím teraz, nikdy viac sa jej nezbavíme!

Dnes udalosti spred dvadsiatich rokov beriem s humorom, ale počiatočné obdobie som si veru odtrpela ako palicou bitý pes. Nuž a takto vnútorne rozhádzanú ma Filiz prenechala ďalšej záujemkyni o au-pair.

Zastavili sme na malom parkovisku.

„Tak a sme na mieste. Malo by to byť tu niekde,“ zahlásila, vystupujúc z auta. Pred nami sa nachádzala veľmi pekná, dvojposchodová rozľahlá budova. Hlavným vchodom, pred ktorým zem pokrývala upravená, trávnatá plocha, by sme sa podľa nadpisu na orientačnej tabuli dostali do nejakého vzdelávacieho strediska. My sme však zamierili napravo k bočnému vstupu. Z informácií na fasáde sme si prečítali, že tamojšia ordinácia patrí dvom všeobecným lekárom. Oproti recepcii, ktorú zriadili v hale naľavo od presklených dverí, sa vchádzalo do čakárne – veľkej miestnosti, určenej pacientom. Vkusne zariadenej. S citom pre detail a farby. Vyžarovala z nej skôr atmosféra útulného príbytku, teplo rodinného krbu, takže náhodnému pozorovateľovi ľahko unikla jej prvoradá funkcia spoľahlivej zberne choroboplodných zárodkov rôzneho druhu. Naozaj mi ničím nepripomínala strohé a nezáživné čakárne zo Slovenska. Steny zdobili zarámované maľby krajiniek a po stranách okien viseli pestré závesy v pastelových farbách. Nábytok vyzeral ako nový. V kúte stál detský stolík s knihami, omaľovánkami, ceruzkami a hračkami pre najmenších. Dospelí si zasa smeli čas krátiť študovaním najnovších klebiet v bulvárnych časopisoch, voľne prístupných na zvyšných dvoch stolíkoch.

V ten piatok neskoro popoludní čakáreň zívala prázdnotou. Privítala nás vysoká, štíhla blondína s úsmevom na tvári, ktorá by pokojne mohla zdobiť stránky módnych periodík. Od prvého momentu mi bola nad očakávanie sympatická. Predstavila sa ako Laura.

Filiz sa so mnou rozlúčila, pričom mi ešte raz pripomenula, že sa porozpráva s Marcusom a pobrala sa späť k autu. O chvíľu nato sme i my nasadali do posledného vozidla na parkovisku a celú cestu sme sa zhovárali ako staré, dobré známe, ktoré sa iba veľmi dlho nevideli.

„Kým prídeme ku nám domov, prezradím ti aspoň základné informácie o našej rodine. Ja mám tridsaťpäť, môj muž tridsaťšesť. Sme približne desať rokov manželia a tebe pripadne na starosť päťročný chlapec a takmer trojročné dievčatko. Samozrejme, ak sa pre nás rozhodneš. Philip riadi obchodné domy, ja vediem svoju vlastnú ordináciu spolu s jedným kolegom. Veď odtiaľ práve teraz ideme. Súrne s manželom zháňame au-pair, lebo sme obaja pracovne dosť vyťažení. Ak ťa ešte niečo dôležité zaujíma, pokojne sa pýtaj.“

„Napríklad, ako vás mám oslovovať?“ zisťovala som si vopred všetko potrebné, aby zasa nedošlo k nejakej nečakanej katastrofe.

„Oslovuj nás menami a tykaj nám,“ odvetila Laura a pokračovala ďalej niekoľkými doplňujúcimi informáciami, ktoré som pod tlakom udalostí vnímala iba na pol ucha. Asi po polhodine jazdy diaľnicou sme dorazili na jej privátnu adresu. Orientačný zmysel mám vskutku dobre vyvinutý, ale v absolútnej tme je akosi nefunkčný, nepoužiteľný, a tak som sa zverila do rúk osudu. Veď ani moja sprievodkyňa mi ničím nepripomínala obávaného obchodníka s otrokmi. Pred nami stál nenápadný, poschodový dom v radovej zástavbe, čiastočne schovaný za vysokými tujami v predzáhradke. Laura zaparkovala auto v garáži, odomkla dvere a kým sme si v malej predsieni vyzúvali topánky, dobehli k nám s jasotom dve rozkošné, blonďavé deti a vrhli sa radostne mame do náručia, akoby sa práve vrátila z dvojtýždennej služobnej cesty. Predovšetkým dievčatko s anjelskou tváričkou ma okamžite očarilo.

„Mama, mama, to je kto?“ zvedavo prekrikovali jeden druhého. Hneď nato sa za dverami zjavila sympatická, staršia pani, ktorá mi výzorom pripomínala Španielku. Aspoň pokým som nespoznala skutočné Španielky. Bola o čosi nižšia než ja, so snedou pokožkou a vlasmi čiernymi ako havran. Milo sa na mňa usmiala.

„To je Tante Clara,“ predstavila mi ju Laura. „Ukričaný mládenec vedľa mňa sa volá Tim, dievčatko je Mia a spolu ti ukážeme dom, kde bývame.“

Ešte predtým však vybozkávala a do sýtosti vystískala obe svoje deťúrence, čím navodila presne tú rodinnú atmosféru, akú som v danom momente potrebovala cítiť a vstrebávať.

Napravo v predsieni sa nachádzalo hosťovské WC. Predsienka ústila do otvoreného schodišťa, kde v šere chodby svietilo biele piano a na ňom telefón rovnakej farby. Jednotlivé miestnosti architekt rozhodil cikcakovito na medziposchodia domu, ktorý takýmto riešením pripomínal na prvý pohľad skladačku. Oproti predsieni ma ihneď upútala otvorená obývačka, rozdelená na dve časti. Tej nižšie položenej dominovala dlhá, nábytková stena s televízorom a obrovské kreslo so stolíkom. Vedľa neho sa balkónovými dverami vychádzalo do neveľkej záhrady. Kúsok od terasy som zahliadla pieskovisko a na opačnom konci menší drevený domček na pracovné náradie a bicykle. Pred zrakmi susedov chránili obyvateľov domu vysoké, husté tuje. Do vyššie položenej časti obývačky sa vystupovalo po troch schodíkoch. Zrak mi padol na masívny, jedálenský stôl a rozsiahlu knižnicu s čitateľským kútikom. Všade naokolo stáli zarámované rodinné fotografie a mnohé z typických dekorácií obývačiek (na odchytávanie prachu) ako malé stolové lampy, svietniky, Budhovia, vázy a dovolenkové suveníry. Nezdalo sa mi, že by domáci túto miestnosť často využívali. Na ďalšom medziposchodí sa nachádzala priestranná kuchyňa s bielou a všetkými elektrospotrebičmi vybavenou linkou, farebne zladenou s veľkým, rohovým stolom, lavicou a stoličkami s modrými doplnkami. Šírila sa z nej príjemná, nos štekliaca vôňa, ktorá prítomným jasne oznamovala, že je čas večere. Pokračovalo sa Timovou izbou. Stála v nej poschodová posteľ, písací stôl, skriňa a na zemi ležali porozhadzované hračky všakovakého druhu. Pri pohľade na ich množstvo som sa sama seba pýtala, či si práve prezeráme ponuku v menšom hračkárstve, ktoré postihlo mierne zemetrasenie. Priamo oproti bola kúpeľňa detí s vaňou, dvomi umývadlami a toaletou. No a na poslednom medziposchodí dopĺňala konečnú výbavu obrovská spálňa rodičov s výhľadom do záhrady, ku ktorej patrila menšia, ale o to luxusnejšia kúpeľňa. Pamätám si, ako ma okamžite zaujala priehľadná, na pohľad nezvyčajná záchodová doska jemne belasej farby. Vo svojom vnútri ukrývala zaliate mušle a iné morské príšerky. (Aj takéto rozdiely si všímal odchovanec socializmu, kde sa kedysi i mandarínky predávali na prídel. Raz do roka. Veľkosť úlovku pritom závisela od počtu členov rodiny, ktorí sa načas stihli postaviť do dlhého radu pred zelovocom. Alebo – ako inak - od známostí.)

Na opačnej strane schodiska sme prekročili prah poslednej komnaty pod strechou. Patrila princeznej. Mia mi s hrdosťou prezentovala svoju dominantnú drevenú posteľ, masívnu skriňu a malú komodu. Tu ležali plyšoví medvedíci, bábiky & Co. na rozdiel od bratovej izby vzorovo poukladané v regáloch. V tmavom suteréne ma prekvapili ďalšie dve miestnosti. Jedna menšia pre au-pair s okienkom ako vo väzení a spoločná, priestranná pracovňa manželov. Vo vnútri tej väčšej, presne oproti dverám, stál nádherný, robustný písací stôl, zahádzaný papiermi a knihami. Veľké okno na druhej strane zabezpečovalo pracovni dostatok svetla. Tu ma najviac lákalo vyskúšať si biele, hojdacie kreslo vedľa neho. No po nepríjemnej skúsenosti s rádiom som sa ho radšej ani len nedotkla. Za schodmi v chodbe sa prehliadka končila krátkym nahliadnutím do komory a práčovne, schovanými kdesi úplne vzadu. Dom bol zhora až nadol vkusne zariadený, takže u mňa okamžite zabodoval a ja som sa v ňom cítila viac než príjemne.

Deti po celú dobu veselo cupitali za nami, chichúňali sa ostošesť a vyzvedali, či som ich nová au-pair.

V kuchyni nám Tante Clara naservírovala večeru a po nej sa už ponáhľala domov. Rodina ju zamestnávala približne tri roky. Presnejšie od narodenia dievčatka. Laura mi pri večeri vysvetlila, že u nich pracuje od pondelka do štvrtku, od ôsmej do štvrtej poobede.

„Upratuje, varí, perie, nakupuje a stará sa o deti. Je našou perlou. Bez nej by sme sa cítili stratení,“ vychválila ju do oblakov a pokračovala časťou, ktorá sa týkala mňa. „Au-pair potom nastupuje v poobedňajších hodinách, celý piatok a časť soboty podľa vopred rozpísaného plánu, ale nikdy nie viac ako tridsať hodín do týždňa. Výnimočne sa stáva, že som na nejakom dôležitom seminári a vtedy by sme ťa potrebovali i dlhšie. Ale hodiny navyše ti zasa odrátam z nasledujúceho týždňa.“

Po vysvetlení najdôležitejších pravidiel sa vo dverách zjavil Philip. V ten piatok prišiel o čosi skôr než zvyčajne. Určite ho o to požiadala manželka.

Vysoký, štíhly, s tmavými vlasmi a okuliarmi. Typ usilovného úradníka z povojnových rokov, akých som poznala z filmov pre pamätníkov. Bol ešte v obleku a pripadal mi tak trochu drevený, teda v porovnaní s jeho spontánnou polovičkou. Na chvíľu sme prerušili stolovanie a ja som sa zodvihla z lavice, aby som mu na zvítanie potriasla pravicou. Úsmevom od ucha k uchu sa snažil vyvolať ten najlepší z prvých dojmov a pozorne si vypočul od ženy základné informácie o mne.

„Katarína, čo myslíš, dokázala by si si džob u nás predstaviť?“ chceli vedieť obaja a Laura narýchlo dodala, „ja ťa beriem okamžite, ak sa pre nás rozhodneš!“ Philip iba súhlasne pritakal.

V hlave sa mi opäť rozvírili spomienky na udalosti posledných dní a ja som tam zrazu nerozhodne stála, nenachádzajúc jednoznačnú odpoveď. Spomenula som si na týždenný pobyt u Filiz, na dievčatá, na Luisu, na Filizinu mamu a na Saru, na mačky, no na druhej strane som sa cítila skvelo i v novej rodine.

„Laura, Philip, pravdupovediac, u vás sa mi veľmi páči. Dom, deti, vy, Tante Clara... ale necháte mi ešte trochu času na rozmyslenie? Aspoň do pondelka večera?“

To už by mal byť späť aj Marcus.

„Samozrejme. Počkáme do pondelka. Cez víkend i tak nič nevybavíme. Ale potom potrebujeme konečné slovo, lebo momentálne ťahá Tante Clara každé poobedie až do pol siedmej spolu s piatkom a radi by sme ju čo najskôr odbremenili,“ uzavreli tému číslo jedna a ďalej sme pokračovali večerou a príjemným rozhovorom o všetkom možnom.

Zrazu zazvonil telefón. Laura vybehla do predsiene ku klavíru a hoci hovorila po nemecky, vyrozumela som, že z druhej strany linky ohrozuje našu predošlú dohodu nejaká votrelkyňa. V preklade: záujemkyňa o miesto opatrovateľky.

„Katarína, je mi ľúto,“ oslovila ma, vchádzajúc späť do kuchyne, „ale na linke je Veronika z Čiech a ponúka nám nástup od zajtra večera. My naozaj súrne potrebujeme posilu do domácnosti. Môžeš sa, prosím, rozhodnúť už dnes …vlastne hneď?“

V priebehu niekoľkých sekúnd som si v ubolenej hlávke zosumarizovala všetky pre a proti. Tam bývanie s mačkami v obývačke (a boj o posteľ), tu vlastná izba. Tam malinká dedinka tridsať kilometrov od Mníchova, bez priameho spojenia, tu mestečko hneď za jeho bránami a s rýchlym, pohodlným S-bahnom. Okrem toho Tante Clara a pevne stanovených tridsať hodín do týždňa. Keby som obrazne opísala úplne prvé pocity pri vzhliadnutí jednotlivých hlavných aktérov príbehu, tak by spontánna odpoveď znela: tam sychravo, tu slnečno. Ale čo najviac zavážilo, bol strach pred Marcusovým rozhodnutím. Čo ak povie NIE? Čo potom? Druhá podobná šanca nemusí prísť, ak si zbytočným špekulovaním rozhnevám šťastenu a hviezdy...

„Áno, zostávam tu,“ prekvapil ma kdesi z diaľky môj vlastný hlas a ja som sa cítila prapodivno mizerne, akoby som práve zrádzala Filiz. Uvažovala som, či za niekoľko dní či týždňov neoľutujem tento krok. V tú noc u nich mi zo srdca spadol nie jeden, ale plné vrece kameňov a ja som prvýkrát za celú dobu v Nemecku dala voľnosť potláčaným emóciám a intenzívne zmáčala vankúš v novej izbietke.

„Filiz, prepáč, ale nemohla som čakať... ostávam tu.“ Zahlásila som ráno smutne do telefónu. „Kedy si smiem prísť po veci?“

„Škoda … no čo sa dá robiť. Sme doma, takže dnes kedykoľvek.“

Aby som si to náhodou na poslednú chvíľu nerozmyslela, zavelila Laura na okamžitý odchod. Na mape vyhľadala dedinku a zvážila najvýhodnejšiu trasu, ako sa ta rýchlo dostať. Od okraja dediny som ju s istotou navigovala aj sama. Zaparkovali sme pred domom. Ona zostala sedieť v aute a ja som vbehla dnu, aby som si zbalila posledné kusy svojej výbavy do prichystanej, čakajúcej tašky. (Laura sa asi nebojí bernardínov, lebo ju prijala úplne v pohode, hoci i ona fučala, keď ju spolu so mnou nakladala do kufra.)

Filiz pristúpila ku mne a pri rozlúčke mi niečo vtisla do ruky.

„Katarína, je mi vskutku veľmi ľúto a znovu sa ti ospravedlňujem za to, ako sme sa zachovali. Toto máš odo mňa a chcem, aby si to prijala,“ povedala mi dosť dôrazne a v jej tvári som zbadala výraz, ktorý nestrpí žiadne odvrávanie.

„Ale veď ja od vás po týždni odchádzam a to je predsa kompletná mesačná výplata a...,“ pozerala som prekvapene na skrčené bankovky vo svojej dlani. Nemyslím si, že by doma vidlami prehadzovali stomarkovky, aj preto mi svojim veľkorysým gestom vyrazila dych.

„Žiadne ´ale´! Ktohovie, čo ťa ešte postretne. Isto sa ti zídu a nezabudni, že tu ti zostanú dvere vždy otvorené!“

Rozlúčili sme sa veľmi srdečne. Na záver som očami prebehla po obľúbených miestach v dome, vystískala Luisu a po naložení batožiny do auta nasadla späť ku Laure. Cestou nazad sme sa zhovárali o udalostiach posledného týždňa.

„Katarína, prosím ťa, ak ťa bude niečo trápiť na srdci, ak sa ti u nás nebude hocičo pozdávať, príď okamžite za mnou a otvorene mi to povedz.“

„Ty taktiež...,“ odvetila som sprisahanecky.

„A ešte niečo ti prezradím... Keď ste prišli ku mne do ordinácie, ihneď si mi bola sympatická, ale z Filiz šiel zvláštny chlad.“

I ja si do dnešného dňa pamätám, ako fantasticky na mňa zapôsobil jej žiarivý zjav v bielom plášti a to i napriek tomu, že mnohým sa práve pri pohľade naň automaticky rozklepú kolená. A prekvapila ma i jej otvorená reakcia na Filiz.

Po príchode domov som konečne dokázala zavolať mame a vyjsť s pravdou von. Nadiktovala som jej v poradí druhé telefónne číslo, aktuálnu adresu a stokrát dookola ju ubezpečovala, že je naozaj všetko v najlepšom poriadku. Naozaj?