Vyskúšať či nechať tak?

Teta Oľga sa o nás vskutku kráľovsky starala. Jedného dňa pred nás na stôl položila čosi oválne, hnedo-zelené, mierne ochlpené a hlavne úplne neznáme. Možno sa nad tým pousmejete, ale skutočne sa jednalo o kiwi, o ktorom v tých časoch (predpokladám) u nás ešte nik nechýroval, alebo iba veľmi hmlisto (veď kedysi sa i mandarínky, pomaranče a banány predávali iba pred Vianocami a v stanovenom množstve 1-2 kg na osobu).
Dostali sme ešte nožík, lyžičky a krátke vysvetlenie, ako na to... Ďalší wau-efekt nasledoval po rozrezaní kiwi – keď sme zbadali to čarovné, zelené, šťavnaté vnútro s maličkými čiernymi doplnkami, teda zrnkami. No a tá rajská chuť - čo vám budem hovoriť – pred očami som mala odrazu palmy a medzi nimi sa vznášali exoticky škriekajúce papagáje.
(Inak hádaje, o čo v 1986-om všetci známi žobronili, aby sme im priniesli ako suvenír?!? Farebné, kapitalistické igelitky. To snáď dnes už ani mnohí neuveria, čo stačilo v tých časoch ľuďom k radosti a spokojnosti.)

Pamätám si i na prvú novootvorenú pizzériu v Bratislave. V tom čase som mala sladkých 17-18, stále vládla KSČ, ale mne to vôbec neprekážalo, pretože som bola po uši zaľúbená a moja prvá láska ma pozvala na večeru na slovenskú napodobeninu talianskej špeciality. Ako strašne ďaleko mala od reality, som zistila až na prvej dovolenke v Taliansku. A predstavte si, že ja som tých Talianov vtedy upodozrievala, že nevedia robiť poriadne pizzu! Dnes už je moje pomýlené zmýšľanie, našťastie, napravené.
Po revolúcii sa trh naplnil i u nás tovarom všakovakého druhu a od výmyslu sveta. Hoci stále to je iba malé promile z toho, čo má naša modrá planéta v ponuke.

Čo sa predovšetkým ovocia týka, nasledovali ochutnávacie experimenty s mojimi spolužiakmi z VŠ. Neďaleko chlapčenského internátu a zhodou okolností i môjho vtedajšieho trvalého bydliska sídlil jeden nadštandardne zásobený zelovoc. V ňom sme si kupovali vždy na kusy niečo nové, neznáme. Ale z tohoto obdobia mi akosi chýbajú v pamäti názvy, čo všetko to presne bolo. A ešte sme sa učili jesť paličkami, ak by nás niekedy zavialo paličkovým smerom.
V tom čase otvorili neďaleko terajšieho prezidentského paláca aj známu reštauráciu "Divný Janko". Jej špecialitky chcel vtedy ochutnať každý, kto sa o nej dozvedel. Ich ponuka bola zrazu niečim novým, chutným, lákavým.
V roku 1993 som sa opäť raz úplne náhodne a nečakane dostala za hranice všedných dní. Do Švajčiarska, presnejšie do Bernu, kde bola spolužiačka z výšky na dvojmesačnej stáži. Pracovala v Roche a takisto ako ostatní zamestnanci získala lístky do podnikovej jedálne. A tak nás 3x vzala na obed so sebou. Podniková jedáleň a podniková jedáleň môžu byť dva diametrálne odlišné pojmy. Tá presklená budova vyzerala vnútri ako botanická záhrada. Jednotlivé časti boli predelené palmami a inou zeleňou. Hneď pri vstupe sa zamestnanci mohli rozhodnúť, či idú jesť, alebo si chcú radšej zaplávať. Výhľad ste mali ako na časť s jedlom, tak i na lákajúci veľký bazén.
Bazén sme nevyskúšali ani raz, ale jedlo...hmm, ťažko-preťažko sme sa rozhodovali, ku ktorej z tých lákajúcich dobrôtok natiahnuť ruku, keď každá z nich na nás volala: ochutnaj mňa! a naše štíhle peňaženky takmer súčasne protestovali: ruky preč!!!
Aby jedáleň vyzerala opticky lákavo, bolo prvé poschodie naprojektované ako galéria, kde predávali zákusky.

Francúzska kuchyňa je skutočnou lahôdkou pre všetkých skúsených fajnšmekrov. Každú reštauráciu, v ktorej sme boli a patrila pod vlajku tejto krajiny, mám doposiaľ v pamäti. Či už to bolo syrové fondue v Paríži, roastbeef s horčicou v Lyone, morské príšerky v Bretónsku, na kilometer rozvoniavajúce chrumkavé bagety, ale i croissanty kdekoľvek v krajine, ktoré Francúzi dotiahli ku dokonalosti .
Pamätám si na jednu milú príhodu, keď sme sa na dovolenke v Bretónsku zatúlali do St. Nazaire a vôbec netušili, že je v ten deň štátny sviatok. Zabudli na to i naši francúzski spoločníci. Mali sme za sebou prehliadku múzea na lodi a riadne vyhladnutí sme hľadali niečo pod zub. Až pri pohľade na zavreté obchody a reštaurácie sa im spojil dátum s udalosťou a vyzeralo to, že zostaneme hladní. Zrazu sme objavili jednu minireštauráciu, kde sa pohybovali vnútri nejakí ľudia. Chceli sme vojsť, ale dvere nepovolili. Bolo zavreté. Už sme sa otočili sklamaní na odchod, keď sa predsa len poodchýlili a majitelia sa spýtali, či chceme jesť. Z následného prekladu sme sa dozvedeli, že mali otvorené iba pol dňa, ale keďže zaregistrovali naše dve malé deti, ponúkli sa, že nám zo zvyškov niečo ukuchtia.
Poviem vám, také zvyšky by som jedla deň i noc. Neskutočne kráľovsky zladené koreniny, pri ktorých sa jedlo rozplývalo na jazyku ako jedna báseň.

V Číne prehrá súboj s hrncom všetko, čo lieta, pláva alebo má 4 nohy.
Ďalej nech čítajú iba tí odolnejší.

Zo živých tvorov prežijú iba tie, ktoré majú málo mäsa (slávici, svrčky, a pod). Na jazerách nenájdete kačice (pohľad na ne vždy udivuje mužovych čínskych kolegov u nás v Európe), niektoré oblasti sú doslova a do písmena vyjedené, dokonca aj zákonom chránené druhy.
Na tanieri končia psi, opice, hady, ryby - proste všetko jedlé a bezbranné. A v mnohých reštauráciách si môžete zostaviť vaše menu z ešte živých exemplárov. Stačí ukázať prstom. Dôraz sa kladie na úplne čerstvé suroviny. Zvieratá umierajú často počas prípravy. Hady sú sťahované z kože zaživa, ryby sa čistia od šupín zaživa alebo hádžu priamo na horúcu panvicu. Čerstvý mozog opíc bol (a asi ešte je) pochúťkou na juhu krajiny. Opica sa priviazala napevno, aby sa nedokázala hýbať a za príšerného škriekania jej otvorili hlavu a lyžičkami vyjedli mozog (takže scéna z Indiana Jones nie je iba výmyslom).

Keď sa pred pár rokmi vrátil MM z jedného zo svojich pobytov v Číne, priniesol aj fotky ďalšej špeciality z oblasti, kde práve bol. Jednalo sa o oplodnené vajíčka nejakých operencov pár dní pred vyliahnutím. No a za pochúťku sa považovala tá tekutina, v ktorej žil ešte nevyliahnutý tvor.

Čínsku kuchyňu mám veľmi rada, ale to, čo máme možnosť ochutnať u nás v Európe v čínskych reštauráciách, je iba zlomkom z nespočetného výberu priamo v tejto obrovitánskej krajine. Našinec si ani nevie predstaviť, čo všetko tam ľudia skonzumujú. Z nášho pohľadu ich praktiky doslova hraničia až s barbarstvom. Ale keď ešte donedávna ležali pri cestách mŕtvolky práve narodených dievčatiek, ktoré rodina odvrhla práve kvôli ich pohlaviu, tak miestne kulinárske praktiky už ani moc neprekvapia. (Ale nemyslite si, že vy by ste jednali inak, keby ste sa v tej krajine narodili a v nej i vyrastali.)
Mnohé veci ohľadne prípravy či konzumácie jedál som sa dočítala v jednej knižke, našťastie som sa nikdy nedostala do situácie, kde by som čosi z toho zažila na vlastné oči.
Prvé jedlá som ochutnala v Pekingu. Presne si pamätám, ako som v druhej reštaurácii silácky zahlásila "no kdeže je tá ich povestná štipľavá kuchyňa?" a po vyslovení otázky mi zrazu prúdom a nekontrolovateľne začali tiecť slzy a ja som si myslela, že zo mňa vyšľahnú aspoň polmetrové plamene.
Väčšina reštaurácií (okrem dvoch), ktoré sme navštívili v Jiline, boli "hot pot" (= horúci hrniec) reštaurácie. Jilin bolo pre mňa 1,5-miliónovým mestom, kde líšky dávajú dobrú noc, dohovoriť sa tam iným jazykom ako čínštinou, nebolo možné, a tak mnou prerozprávané zážitky nemusia stopercentne zodpovedať miestnej skutočnosti, tj. keď sme boli odkázaní s mužom iba na seba, museli sme sa spoľahnúť len na vlastné ruky, nohy a chuťové poháriky. A rozum spracovával to, čo oči turistu videli. V reštauráciách sme väčšinou ukazovali na susedné stoly, čo by sme si asi tak chceli objednať.
Všade sme boli raritou, lebo v tých časoch a do tých končín Európania, či iné "dlhé nosy" viacmenej nezavítali.
Raz sme v jednej reštaurácii ukázali na susedný stôl a mysleli si, že práve objednávame miestne "mini" párky. Ale hneď pri prvom zakusnutí som ich s hnusom vypľula. Mužovi tiež nechutili. Na stole zostal po našom odchode plný tanier a od čínskych kolegov sa manžel neskôr dozvedel, že sa jednalo o larvy priadky morušovej. Možno by chutili celkom inak, keby sme vedeli, čo s nimi. Ako alebo s čím ich kombinovať.
Hot pot značí, že vám v strede stola vrie voda v hrnci či kotli. Do nej postupne ponárate prinesené suroviny, necháte podľa potreby uvariť a následne namáčate do rôznych omáčiek fantastických chutí. Čo ma ale veľmi prekvapilo, ja som v hot-pot-reštauráciách v Jiline nikde nevidela ryžu!!!
Ďalší veselý zážitok na nás čakal v jednej z týchto reštaurácií, ktorá mala neskutočné rozmery. Medzi stolmi behalo odhadom aspoň 50 čašníkov/-čiek. Všetci zaodetí do rovnakých červených rovnošiat a všetci do jedného, teda i ženy, vystrihaní na ježka. Už keď sme vstúpili dovnútra, nasmerovalo kompletné osadenstvo zvedavé pohľady ku nám a my sme si pripadali ako známe filmové hviezdy. Viditeľne boli z našej prítomnosti rozrušení a v prvom momente si asi nik netrúfal ísť nás obslúžiť. Nakoniec ku nám docupitalo milé, usmievavé žieňa. Podalo nám obrovský jedálny lístok a veselo sa chichúňalo. Tento lístok sa vypĺňal ako športka. Za názvami jedál boli kolonky, do ktorých hostia zaškrtali vybrané suroviny. No nám to bolo platné na milú Jarmilu. Všetko bolo písané iba ich znakmi a anglicky tam nehovoril nik. Navyše mali suroviny rozdelené podľa ceny. Ešteže tú sme dokázali prelúštiť. V prvom stĺpci boli háky-báky za 5, v druhom za 6, v treťom za 12, atď. Tak sme hrali čínsku športku, všade sme niečo zaškrtli. Nuž a mali ste vidieť našu obsluhu, keď si prišla vyzdvihnúť papier. Pozrela naň a vzápätí vybuchla v takom nákazlivom záchvate smiechu, že ju skoro roztrhlo vo švíkoch. A veselý úlovok hneď bežala rad za radom ukázať všetkým kolegom. Predpokladám, že sa ešte nikdy tak schuti nenasmiali. A či sme chceli a či nie, museli sme sa pridať ku nim. Trpezlivo sme potom čakali na výsledok našej číselnej lotérie, ale pravdupovediac, mne náš výber celkom chutil.

Ako som už vyššie spomínala, čínsku kuchyňu mám veľmi rada, no už po týždni v Číne mi neskutočne chýbal náš chlieb, obyčajné, nekorenené zemiaky, cestoviny či ryža.