· 

Stanovačka na streche

Vliekli sme sa serpentínami priesmykom, ktorý tvorí hranicu medzi Rakúskom, Talianskom a Švajčiarskom. Pomedzi mohutné Alpy. Ako mnohí výletníci, čo sa vracali z dovolenky domov, dúfajúc, že nedeľná premávka bude odľahčená o kamióny a ostatné nákladiaky.
Stúpanie do kopca v podobných regiónoch spomalí i tie najvytrvalejšie, najschopnejšie motory, ak sa pred nimi vlečie nejaký menej zdatný člen. Ten, čo neskrýva pod kapotou dostatok ťažných koní.
Zrazu som spozornela na kolos dve autá pred nami. Zjavne patril do skupiny kempingových. Na našich výpravách som už videla kadečo z jeho kategórie, takisto na veľtrhoch s témou kempovania, no tento tu ma predsa len čímsi zaujal. V prvom momente som si ho mohla prehliadať iba odzadu, ale fantázia pracovala naplno. Na streche mal akúsi plachtovinu po celej svojej dĺžke a vzadu zavesený rebrík. Ihneď som si spomenula na nášho slimáčika.
Oči sa mi spomienkami zväčšili a ja som si predstavovala, ako by som si hore na autobuse vytvorila spálňu a dole pod ňou obývačku s kuchyňou. Na ceste kolo sveta. Len toho sponzora, čo by platil šťávu, ktorá by monštrum uviedla do (dlhšie trvajúceho) pohybu, asi z plastelíny nevymodelujem... O poplatkoch na diaľniciach ani nehovorím.
Po pár metroch sa vozidlo dostalo do zákruty a my sme si mohli na jeho ľavom boku prečítať reklamu na putovanie svetom so strešným stanom (a nie jedným). Takže som správne vycítila funkciu obrovitánskej plachty. Pod sebou ukrývala nocľažisko dobrodruhov. V príhodnej chvíli som si pre každý prípad spravila foto, ak by mi náhodou po kľukatej ceste pamäť vypovedala poslušnosť.

A doma si v kľude naštudujem, čo presne plachta ukrýva a ako to na cestách s Daltus-om funguje.

 

------
22.4.2018
Romantika na dovolenke ... muž sa pýta, kam pôjdeme budúce prázdniny. Práve v tom momente beží v TV dokument o ľuďoch, čo prepadli čaru kempovania. Priznávam, že ak raz za rok nekempujeme, tak mi to chýba. A mojim snom je prejsť raz nejakou pustou divočinou po vlastných alebo za sprievodu zvierat. Viem, že muža na niečo podobné nikdy nenahovorím. Nevadí, nejaká obeť sa zaisto nájde.
No a v tom dokumente šiel jeden manželský pár Írskom prenajatým kočovným vozom, ktorý ťahal koník. Samozrejme, že som okamžite ukázala prstom na obrazovku a vravím: Tam ideme!!! A presne ako oni!
A potom sprievodný hlas k obrazu dopĺňa: Koník si ide nepodplatiteľne pomaly svojim tempom, čo činí asi dva kilometre za hodinu... 
Veď to je, akoby stál na mieste! A tak začínam uvažovať o psích záprahoch na Aljaške (alebo aspoň v Nórsku).