Na konzuláte (8.)

„Laura, ja si inak vôbec nedokážem predstaviť Vianoce pod palmami. Bezhlavo vystaviť vlastný život napospas padajúcim kokosovým orechom! A vieš, že oni z tej výšky i zabíjajú?“

„No ale my si nelíhame priamo pod stromy...“

„Tak to je fajn. Nerada by som stratila tak dobré pracovné miesto iba preto, že podceníte smrteľné nebezpečenstvo nad vašimi hlavami... no predsa len by podľa mňa mali byť vianočné sviatky v chalupe zapadnutej snehom, najlepšie niekde na horách. K tomu jedlička, na nej pár ozdôb, pod ňou dva-tri darčeky, na stole babičkin skvelý majonézový šalát – ten raz musíte bezpodmienečne ochutnať... a na záver nevynechať ani jej božské koláčiky. Na večer zasa v krbe plno dreva a pri ohníku čaj s rumom.“

Takto by som v krátkosti zhrnula svoje predstavy decembrovej idylky v ranej mladosti. S pribúdajúcim vekom (nazvime ho stredná mladosť) som však sama okúsila, že kostiam „v rokoch“ a vlastne celému organizmu predsa len prospievajú hrejivoslnečné, životodarné lúče, naordinované na dobitie energie niekde uprostred dlhej, mrazivej zimy, ktorá panuje v chladnejších stredoeurópskych končinách. A keď sa inak nedá, tak i na Vianoce. Samozrejme, pokiaľ človek vlastní dostatok financií. Lebo za teplo sa platí. (Vlastne i za zimu... v lyžiarskych strediskách. Ale to iba odľahčí peňaženku a kostiam i tak neprospeje, niekedy ich dokonca poláme.)

Pri záverečnej vete stručného opisu sviatkov som ešte netušila, že poriadnu dávku rumu, neriedenú čajom, budem potrebovať čochvíľa sama.

Zvyšné decembrové dni ubiehali v príjemnej atmosfére. Posledný piatok tohoročného pracovného nasadenia plakala Mia iba neuveriteľných päť minúť, čo som pokladala za ozajstný úspech.

Ešte pred odchodom na Slovensko som znovu zatelefonovala do agentúry a spýtala sa, či sa našla nejaká vhodná rodina pre Anku.

„Mám pre vás dobrú správu,” radostne mi oznamovala jej majiteľka. „Jedna taká rodina naozaj existuje. Bývajú neďaleko Holzkirchenu. Starať sa u nich bude o dve deti. Päťročného chlapca a trojročné dievčatko. Ešte dnes vám zašlem pre kamarátku prihlasovacie formuláre. Pošlite mi ich čo najskôr naspäť a vyplnené!“

„Prepáčte,“ prerušila som ju. „Na konci týždňa odchádzam z Nemecka domov. Je možné, aby som ich doniesla začiatkom januára? Keď sa vrátim? Skôr to, bohužiaľ, v žiadnom prípade nestihnem.“

„Pravda pravdúca. Samozrejme, to dovtedy počká. Úplne som zabudla na sviatky. Vašej kamarátke odkážte, že nástup je v polovici januára.“

„Ďakujem veľmi pekne. Ani si neviete predstaviť, ako ste ma potešili. Ihneď volám Anku a papiere dostanete, len čo dorazím nazad do Mníchova.“

Ďalší telefonát smeroval do Bratislavy.

„Dievča, chystaj sa. Zohnali sme rodinu! Píš výpoveď a čakaj ma vo štvrtok na stanici. Prinesiem ti nejaké lajstrá na vyplnenie.“

„Kati, vážne? Nestrieľaš si zo mňa?“ nechcela mi v prvom momente uveriť.

„Anka!!!“ zvolala som s predstieranou výčitkou v hlase. „Chápem tvoju reakciu, lebo ma poznáš, ale tentokrát to myslím úplne seriózne vážne.“

Ešte chvíľu sme sa vzrušene rozprávali. Poradila som jej, ako správne sformulovať výpoveď a narýchlo vymenovala, čo bude nevyhnutne potrebovať v Nemecku na začiatok.

V posledný pracovný deň som dobrovoľne prebrala službu za Tante Claru. Aj s varením obeda. Nech sa i ona môže nerušene zapojiť do všeobecného, predvianočného besnenia. S vysávačom v jednej ruke a s varechou v druhej som jednotlivé etapy stíhala v tom istom čase ako ona a bola som patrične hrdá na podaný výkon.

„Laura, dúfam, že vám bude chutiť i tentokrát,“ načrela som žufankou do hrnca, keď sme si večer spoločne zasadli ku stolu a spomínala pritom na zemiakové placky, lečo a dva-tri koláče, ktoré ochutnali v predchádzajúcich týždňoch, a na to, ako mi po každej koštovke pochválili moje kuchársko-cukrárske umenie.

„Čo je to za polievka?“ skočila mi do reči Laura.

„Mliečna zemiaková,“ odvetila som prekvapene, pri pohľade na ťažko identifikovateľný výraz v jej tvári.

„Katja, je mi ľúto, ale my s Timom sme alergickí na mlieko!“

Škoda, lebo sa mi naozaj vydarila. Aspoň Philip ma potešil. Naložil si, tuším, za tri plné taniere. Kyslú verziu vraj dovtedy nepoznal. A ktohovie, či sa iba neobetoval v mene rodiny, pretože nechcel, aby úsilie dobrovoľníčky vyšlo nazmar v čase predvianočnom … tanier za mamičku, tanier za otecka, tanier za Katku.

 

Najprv balila batožinu rodina. Odlietali deň pred mojim odchodom. Od Philipa som dostala podrobné inštrukcie, ako spoľahlivo zabezpečiť opustený dom pred nevítanými návštevníkmi.

„Môžeš zísť na chvíľu dole?“ zavolal ma ku sebe do pracovne. „Tieto lampy rozmiestnim na jednotlivé poschodia. Do obývačky, spálne a kuchyne. Nedotýkaj sa ich. Budú nastavené na automatické zapínanie a vypínanie. Je to opatrenie proti zlodejom. Tmavý dom v období prázdnin a dovoleniek je pre nich neodolateľným lákadlom. Tvojou úlohou je iba poriadne zamknúť vchodové a balkónové dvere a pozatvárať pred odchodom všetky okná.“

Laura mi neskôr doniesla do izby zabalený vianočný darček. Malú, červenú krabičku s krásne naaranžovanou mašľou.

„Dúfam, že sa ti bude páčiť. Ak nie, odložila som pokladničný bloček, takže ho potom v januári zasa vymeníme. Sama si vyberieš.”

„Ďakujem. Ja mám pre vás iba symbolický dar. Niečo pod palmy. A keď sa vrátite, dostanete pokračovanie, typické zo Slovenska. Také, čo v Nemecku nenájdete.“

Ten veľký, tichý a predovšetkým ľudoprázdny dom pôsobil na mňa hlavne po zotmení akosi strašidelne. Večer som radostne za sebou zabuchla vchodové dvere, aby som s taškou plnou prekvapení vyrazila smer autobusová stanica. Našťastie som nepotrebovala žiadnu XXXL verziu. Na darčeky vystačila aj veľkosť XL a tú predurčila úradne stanovená výška au-pairskeho platu. Doma som postupne obehala rodinu a známych. Nadšeným poslucháčom som dookola rozprávala tie isté zážitky a ukazovala dookola tie isté fotografie. Už som samu seba nedokázala počúvať pri stále sa opakujúcich pasážach. Pripadala som si ako pokazený verklík.

Ako prvé som si zistila úradné hodiny na nemeckom konzuláte. Ak si správne pamätám, sídlil vtedy na Hviezdoslavovom námestí.

Naposledy som skontrolovala papiere, potrebné na udelenie víza a vybrala sa vybavovať. V čakárni vládla zvláštne pochmúrna atmosféra. (Žeby ju malo na svedomí decembrové počasie?) Zišla sa v nej snáď polovica Bratislavy v strednom veku. Kto mal dve zdravé ruky, snažil sa odísť za zárobkami do zahraničia. Presnejšie, na devízový západ. Dievčatám vybavovali víza určite agentúry, asi aj preto som medzi namosúrenými tvárami nezahliadla žiadnu mladistvo optimistickú. A to mi zatiaľ nik neprezradil, že za pár sekúnd sama rozšírim rady namosúrencov.

Niektorí prítomní sedeli a trpezlivo vyčkávali, kedy ich zavolajú do kancelárie, iní si zasa hundrali popod nos a nervózne vypisovali na poslednú chvíľu rôzne formuláre. V miestnosti sa prechádzal aj tamojší zamestnanec a pomáhal pri správnom vyplňovaní kolóniek. Kontroloval dokumenty, aby záujemcovia o povolenie k pobytu doplnili, čo im chýba, alebo ich upozorňoval na prípadné chyby. Hneď som vedela, že je to ten istý chlap, ktorý odpovedal na moje otázky koncom septembra, keď som si po rozhovore s Hankou prvýkrát zháňala informácie ohľadne au-pairskeho zamestnania. Na tváre som mala vždy výbornú pamäť. A i tentokrát bol odetý celý v čiernom.

Po chvíli pristúpil ku mne. Vzal si do rúk moje papiere a pozorne študoval ich obsah. Zrazu mi ich podával nazad, záporne krútiac hlavou.

„Vy už vízum nedostanete.“

„Ako to... nedostanem?!“ zvolala som priškrteným hlasom a v kútiku duše dúfala, že sa jedná iba o nejaké nedorozumenie, lebo kamenný výraz v jeho tvári mal na hony ďaleko od žartovania.

„No nedostanete,” zahlásil suverénne a zároveň s takým nepríjemným chladom, až som na mieste takmer stuhla. „Už nespĺňate hornú vekovú hranicu.“

„Akože nespĺňam? Veď mám dvadsaťštyri a pobyty sú do dvadsaťpäť!“ protirečila som mu, presvedčená o svojej pravde.

„Minimálny pobyt je stanovený na šesť mesiacov a DO(!) dvadsiatych piatych narodenín. No vy čochvíľa dovŕšite dvadsaťpäť a nestihnete ani ten polročný pobyt. Takže víza vám tým pádom udelené nebudú!“

Vzápätí rozhodol, že som si vyčerpala povolený počet otázok (ako jednoznačne neperspektívna uchádzačka), a tak definitívne ukončil našu krátku konverzáciu. Strčil mi formuláre do ruky, otočil sa mi chrbtom a venoval sa ďalším návštevníkom konzulátu. Zalial ma studený pot a ja som zvažovala, či najprv roztrhám bezcenné lajstrá v mojej trasúcej sa pravici alebo si radšej poriadne zgustnem na ňom.

(V kritických situáciách, kde sa jedná o bleskové eliminovanie nepriateľa, si spomeniem na zvolanie nazlosteného Dona Karnageho z „Rozprávkovej jazdy“: ...najprv ťa rozšklbem na drobné kúsky a potom ťa naspäť pozošívam tupými ihlami!) Zároveň som pochopila, že pred tromi mesiacmi ma nesprávne informoval. Vtedy sa ma iba spýtal: „Koľko máte rokov?“

S jednoslovnou odpoveďou “dvadsaťštyri” sa uspokojil a vysvetľoval ďalej, čo potrebujem na oficiálnu prácu s deťmi. Skúsený pracovník by mal pri čísle dvadsaťštyri okamžite zbystriť pozornosť a vysloviť doplňujúcu otázku: „A akýže je váš presný dátum narodenia?“

Mne sa na dlhej tŕnistej ceste priplietol, na nešťastie, pod nohy amatér!

„Táto odysea snáď nikdy neskončí!“ sťažovala som sa doma roztrpčene mame, keď som jej podrobne opísala, čo sa práve odohralo na konzuláte.

„A čo teraz?“ znepokojene sa ma spýtala.

„Neviem. Asi ma trafí šľak. A najhoršie na tom je, že rodina leží práve kdesi pod palmami a kokosové orechy na stromoch nie sú ani spolovice tak nebezpečné ako teraz ja! Veď ja ich nemôžem ani informovať,“ skonštatovala som bezradne.

„Orechy?“ pokúsila sa mama o žart, aby nejako stlmila môj hnev.

„Áno, tie... Ale snáď je pre nich momentálna nevedomosť lepšia. Potrebujú si predovšetkým oddýchnuť a nie si zaťažovať hlavy zbytočnými starosťami. Zostávajú dve možnosti – buď budú súhlasiť, že zostanem i bez papierov, alebo balím kufre a vrátim sa domov. No čo iné mi zostáva?“

Vianoce, sviatky pokoja a mieru, som si veľmi neužila. Hlavou sa mi neustále preháňali myšlienky o neistej budúcnosti a ja som sa vďaka ich zbesilému virvaru nachádzala v stave bojovej pohotovosti. V ruke som stískala zlatú retiazku, darček od Laury a Philipa, ktorý mi v prvom momente po rozbalení vyrazil dych a rozmýšľala, aké bude ich konečné rozhodnutie. Ako zareagujú na správu? Budú ochotní riskovať prípadné nepríjemnosti či pokutu, ak pravda vyjde najavo? Budú chcieť, aby som zostala alebo ma pošlú kade ľahšie? A aké následky to bude mať pre mňa?

Ťaživý pocit mi systematicky nahlodával vnútro počas celého pobytu v Bratislave. Naozaj je tentokrát koniec všetkému? Znamená to, že som niekoľko posledných týždňov preskakovala pod nohy hodené polená úplne zbytočne?

To teda nie! Baran sa len tak ľahko nevzdáva. Horoskop mu vo zverokruhu prisúdil tvrdú hlavu. Tak vždy hľadá nejaký vhodný múr, ktorý by povolil pod jej nárazom! A mojou poslednou nádejou zostávala (nie príliš korektná) veta majiteľky agentúry. Spomenula som si na ňu okamžite: „Ak to neprekáža rodine, môže prísť aj načierno!”

Prečo teda platiť za prešľapy, chyby či nepozornosť druhých? Informovala som sa vopred priamo na konzuláte? Informovala! Dostala som správne odpovede? Nedostala! Upozornila ma agentúra (a tu zvlášť zdôrazním: zaregistrovaná a pôsobiaca priamo v Spolkovej republike!) po zaslaní formulárov, že vekom nevyhovujem podmienkam, platiacim v Nemecku? Neupozornila! Takže sa ide pekne naspäť (rozhodla som po krátkej porade s duchom Marca P.) a ďalej sa zariadim podľa toho, ako zareaguje rodina!

Pred návratom do Mníchova som sa stretla i s Ankou. Práve začala s predprípravami na cestu. Po zvážení všetkých pre a proti si podala žiadosť o neplatené voľno podľa môjho vzoru a inštrukcií. V podnájme sa dohodli, že keď po roku príde nazad, opäť sa nasťahuje do svojej izby a v ruke už, takpovediac, držala platný cestovný lístok na autobus.

„Anka, to bude zábava, keď ty dorazíš tam a ja budem pre zmenu smerovať sem,“ snažila som sa naoko vyžarovať optimizmus a pripraviť nás na viaceré alternatívy. „Ale v podstate je dobré, že balíš kufre do Nemecka, aspoň mi na čas prepustíš ubytko v Bratislave. Tuším si spomínala, že tvoja izba zostane voľná, či nie?“

„Kati, to mi nespravíš! Dala som sa nahovoriť iba preto, lebo tam si i ty!“ odpovedala s hrôzou v hlase.

„Áno, priznávam. Bol to nepremyslený nápad a mrzí ma, čo sa stalo. Ale ak ti osud dopraje viac šťastia, prečo by si to nevyskúšala aj sama? Potom zvážime, čo ďalej... keď ma vyhodia... Prinajhoršom ma prechodne prichýliš vo svojej izbe pod Alpami!“ snažila som sa po stý krát zľahčiť zamotanú situáciu.

 

Rodine som nakúpila darčeky, nech im na mňa zostane aspoň nejaká pamiatka, ak si ma neponechajú. Pribalila som aj prekvapenie pre Alidu, Tante Claru, čosi do extra zásoby (veď jeden nikdy nevie) a po vypršaní dovolenky nastúpila na autobus smer Mníchov. Slovensko sa lúčilo slnečným počasím. Od nemeckých hraníc nás vítala Perinbaba. Pardon, jej germánska príbuzná, Frau Holle. A tá svoju prácu odviedla vskutku precízne.

Zvítali sme sa srdečne. Laura, Philip i deti boli tropickým slnkom nádherne opálení. Vlasy svetlejšie aspoň o tri stupne svietili v tmavej chodbe ako ďalšia čerstvo nainštalovaná žiarovka. Ich oddýchnuté tváre navyše šírili závan exotiky, pre mňa tak netypickej v decembri. Hlavne pri spomienke na cestu v príšerných snehových závejoch, ktorú sme nakoniec úspešne a bez újmy na zdraví zvládli, hoci nás nepriaznivé počasie prinútilo ísť od Salzburgu doslovne slimačím tempom.

„Laura, neprinášam dobrú novinu,“ spustila som hneď odo dverí dlho pripravovaný rozhovor, aby som čo najskôr zavŕšila svoje trápenie a konečne si bola na istom.

„Je to niečo vážne?“ pozrela na mňa prekvapene.

„Áno i nie... Mrzí ma to, ale žiadosť o vízum mi odmietli prijať. Som vraj stará na prácu au-pairky. Bohužiaľ mi to nik predtým nepovedal.“

V krátkosti som jej vysvetlila situáciu a v závese iniciatívne pridala aj dve možné riešenia. Tie z vlastnej dielne. Niekedy je totižto vhodné nebadane nakopnúť šťastenu správnym smerom. Ale v prípade Laury to, snáď, vôbec nebolo potrebné.

„Samozrejme, že zostávaš u nás! Však sa nič nedeje... No, tak budeš bez víz. Veď kto a hlavne ako by na to prišiel?“ ukončila moje muky a to s takým presvedčením, že som sa na záver osmelila vypustiť tretiu zbierku kameňov zo srdca (že by nové hobby v ďalekom svete?) … a vôbec to nebolelo!

„Má to však jeden háčik.“

Taký háčik je tiež vhodné zakomponovať na správnom mieste, inak môže dosť narušiť celkový koncept.

„A to je?“ zbystrila pozornosť po druhýkrát.

„Podľa dostupných informácií musím pravidelne po troch mesiacoch vycestovať z krajiny…nachvíľu ju opustiť a zasa sa vrátiť.“

Presné znenie spomínaného pravidla nik z nás laikov - je jedno či Nemcov alebo cudzincov - neovládal. I ja, ako mnoho ďalších, som si ho nesprávne vysvetlila. Nebolo to zámerné, naozaj som verila práve vyslovenej vete. Ona sa vlastne už na začiatku dostala ku mne riadne skomolená a ja som si jej správnosť neoverovala.

Viem, nevedomosť neospravedlňuje, ale niekedy ochraňuje pred žalúdočnými vredmi. Basta. Nech žije flexibilita a pragmatizmus s ľudskou tvárou!!!

Ak by mal človek ovládať naozaj všetko, musel by mu Boh nielen vymodelovať hlavu vo veľkosti Kongresovej knižnice, ale ju i naplniť príslušnými materiálmi a spraviť ho navyše neomylným. (Ale zjavne sa ani Jemu nežiadalo vystaviť nás napospas nudne nalinajkovanému životu. I On rád zhora sledoval zamotané príbehy.)

Správna verzia však v tomto konkrétnom prípade znela približne nasledovne: Turista, ktorý nepotrebuje na pobyt žiadne víza, môže na území Nemecka stráviť maximálne tri mesiace do roka – a to v kuse alebo s prestávkami. Na dobu dlhšiu než tri mesiace potrebuje taktiež oficiálne povolenie do pasu.

(Pri čítaní niektorých zákonov/pravidiel/nariadení sa nezbavím pocitu, že samotní ich tvorcovia sú buď tak zaľúbení do svojich odborných formulácií, a preto si ani len nevšimnú, že im zrazu vlastná mater nerozumie, alebo ich zámerne podávajú nezrozumiteľne ďalej, len aby v nich ponechali dosť priestoru na vlastnú, hoci i chybnú interpretáciu.)

V čase, keď som si odkrúcala prvý rok v Mníchove a pracovala ako au-pair v rodine, neboli ešte kontroly na hraniciach až tak prísne, takže bez konkrétneho udania nám „čiernym“ nič nehrozilo.

Laura nenamietala nič ani proti môjmu druhému návrhu. Mňa samotnú prekvapilo, s akou neuveriteľnou ľahkosťou reaguje.

„V poriadku, zariadime si to tak, aby si pravidelne vycestovala z republiky. A mimochodom, keby si bola u nás oficiálne nahlásená, platili by sme za teba i zdravotné poistenie. Tak keď pôjdeš nabudúce na Slovensko, dám ti peniaze a vybavíš si nejaké poistenie u vás.“

Prvýkrát po dlhom čase som zasa zaspávala s pokojným svedomím, bez zbytočných nočných strašiakov, ktoré na mňa s drzosťou podobnou tomuto druhu mávali v snoch katastrofickými scenármi o balení batožiny a neslávnom návrate domov. Teraz som im ja ukázala dlhý nos! Nočných strašiakov so scenármi o vyvodení dôsledkov z dlhodobého pobytu v zahraničí bez potrebného povolenia som vďaka mladíckej nerozvážnosti a nevedomosti jednoducho ignorovala.

„A aby som nezabudla, toto som našla vo faxe, keď sme dorazili domov,“ podala mi Laura nejaký papier. „Podľa dátumu prišiel koncom decembra.“

Stál na ňom krátky odkaz a telefónne číslo spolu s menom rodiny, kam od polovice januára nastupovala Anka.

„Super, hneď zajtra alebo pozajtra im zavolám!“ ukončila som rozhovor a všetci sme sa razom pobrali do izieb, aby sme si vybalili batožinu a potom si užívali zaslúžený oddych po dlhej ceste. Ja som na tom bola v ten januárový večer lepšie než zvyšok osadenstva. Moja cestovná taška obsahovala na rozdiel od ich kufrov plno čistých, voňavých vecí a unavené telo nebojovalo s tridsaťstupňovými teplotnými rozdielmi a prípadnou pásmovou chorobou. Ešte netušilo, že čochvíľa bude odolávať nasledujúcemu infarktovému stavu.

„Dobrý deň, volám sa Katja a agentúra mi zaslala vaše telefónne číslo faxom niekedy na konci minulého roku. Oznámili mi, že kamarátka môže u vás za necelé dva týždne nastúpiť. Rada by som sa spýtala na podrobnosti, teda vašu adresu a ako sa k vám dostane, no a priniesla som so sebou aj sľúbené, vyplnené papiere od nej,“ začala som s vybavovaním na druhý deň.

„Ale my ju už nechceme, lepšie povedané – majiteľka agentúry nám po Vianociach zavolala a odporučila, nech ju odmietneme,“ ozval sa prekvapený ženský hlas z opačnej strany.

Podľa oficiálnych štatistík som bola ešte primladá, aby ma na mieste ranila mŕtvica, ale priam som cítila, ako sa po mne s úškrnom zahnala bezzubá kreatúra s naostrenou kosou v ruke.

„Pane Bože, čo som komu urobila, že ma takto trestáš?“ spovedala som si svedomie. Mne snáď nestačili vlastné problémy, ja som potrebovala namočiť do podobných i ďalšiu nevinnú osobu???

„Tomu akosi nerozumiem... Prepáčte, ale ja sa vám opäť ozvem, keď sa spojím s pani K. Pravdepodobne došlo k nejakému omylu,“ ukončila som narýchlo hovor.

V agentúre sa však nik nehlásil. Majiteľka si zaiste veselo užívala posledné dovolenkové dni a vôbec ju netrápilo, že dátum Ankinho pôvodne plánovaného príchodu sa blíži míľovými krokmi. Zmrákalo sa mi pred očami, ale nič sa nedalo robiť. Musela som obratom volať na Slovensko.

„Dievča, ty ma asi zabiješ...,“ zhlboka som sa nadýchla, hľadajúc správne slová. „Práve sa snažím zistiť, na čom zlyhala organizácia... Dostala som faxom číslo tvojej rodiny, tak som im dnes zavolala… a oni zrazu tvrdia, že ťa nechcú... vraj na radu agentúry. Zatiaľ ničomu nerozumiem.“

Na druhej strane som začula polohlasné preglgnutie stiahnutým hrdlom a cítila, ako sa nemá hrôza snaží pomaly predrať ku mne, pričom zreteľne rozťahuje úzke, telefónne káble.

„Anka, ja to vybavím, neboj ... Všetko uvediem znovu do poriadku, sľubujem. Už som si tu predsa čo-to preskákala, som profík na bojisku, mačka so siedmimi životmi. Len mám pocit, že za tú chvíľu, čo som v Nemecku, som aspoň o päť z nich prišla... no ale koniec srandičkám! Potrebujem iba trochu času. V agentúre sa zatiaľ ako na potvoru nik nehlási. Ty ale bež okamžite na stanicu a vymeň lístok za nový. A vezmi radšej najbližší možný k prvému februáru.“

To bolo jediné, čo som jej v danej chvíli vedela poradiť.

„Kati, úloha splnená, lístok som úspešne vymenila,“ volala mi na druhý deň Anka.

„Chvalabohu!“ vydýchla som si. Aspoň niečo sa podarilo. Teraz bol rad na mne, aby som dotiahla misiu do úspešného konca. V najbližších dňoch som sa nakoniec dovolala i do agentúry.

„Dobrý deň, tu je Katja. Naposledy sme spolu hovorili ešte v decembri. Pamätáte si na mňa? Hľadala som nejaké miesto au-pair pre kamarátku,“ vychrlila som zo seba a hneď i pokračovala. „Po návrate zo Slovenska som sa spojila s rodinou z Holzkirchenu. Kontakt na nich mi prišiel faxom niekedy na konci roka z vašej kancelárie a oni mi prezradili, že ste im poradili, aby ju neprijali. Vysvetlíte mi, prosím, prečo ste zrazu zmenili názor?“

„Áno, spomínam si... Ale ja som od vašej kamarátky nedostala späť vyplnené formuláre, tak ju predsa nemôžem odporúčať ďalej, keď o nej nemám absolútne žiadne informácie,“ oznámila mi pani, ktorá si zjavne do notesa nepoznačila, na čom sme sa krátko pred Vianocami dohodli.

Už na začiatku som si uvedomovala, kto je tentokrát držiteľom Čierneho Petra, takže rozčuľovanie by bolo síce na mieste, ale veľmi by mi v danom momente nepomohlo. A zhoršiť situáciu som si netrúfala, veď bola v hre Ankina budúcnosť. Zhlboka som sa preto nadýchla, napočítala pomaly do troch a s predstieraným pokojom pokračovala.

„Pri našom poslednom rozhovore ste súhlasili s návrhom, že vám všetky papiere donesiem, keď sa sem vrátim po Novom roku. Svoju časť dohody som splnila. No a keďže mala Anka pôvodne o niekoľko dní nastúpiť, isto chápete, že si načas zaobstarala cestovný lístok, dala výpoveď v zamestnaní, zrušila podnájom, zbalila kufre. Preto mi, prosím, poraďte, čo teraz...“

„Pozrite, zavolajte ešte raz rodine a vysvetlite im, že došlo k nedorozumeniu. Určite to pochopia i oni, takže nevidím dôvod, prečo by vaša kamarátka nemohla nastúpiť.“

„Nuž teda ďakujem za radu a idem im zavolať,“ zahlásila som s mierne ironickým podtónom a v duchu narýchlo zvažovala, ktorú taktiku by v nezávideniahodnej situácii poradili odborníci na krízové situácie.

„Laura, prepáč, že ťa opäť obťažujem cudzími problémami, ale budem ti nesmierne vďačná, ak mi aspoň trochu pomôžeš pri nasledujúcom telefonáte.“

Už predtým som ju v skratke oboznámila s priebehom drámy a ona nielenže pomohla, ale dobrovoľne prevzala iniciatívu a celý rozhovor s neznámou holzkirchenskou famíliou. Stála som vedľa nej, a tak som sa stala svedkom priateľského dialógu, pretkaného smiechom, v ktorom ma Laura vychválila do nebies, a s najlepším svedomím im odporúčala Anku, akoby ju aspoň desať rokov osobne poznala.

„Verím, že budete tak isto spokojní, ako sme i my,“ ukončila debatu.

Jej nadšenie očividne zanechalo na druhej strane skvelý dojem, získala jedenásť z desiatich možných bodov, a tak Ankinmu príchodu už nič nestálo v ceste.

„Ďakujem, práve si ma zachránila pred strašnou blamážou,“ uľahčene som si vydýchla a okamžite informovala aj jednu osôbku, netrpezlivo stepujúcu pred telefónnym aparátom na ďalekom Slovensku.

O necelé dva týždne neskôr mi vôbec neprekážalo, že si musím privstať v čase, ktorý označujeme prívlastkom nekresťanský. Ponáhľala som sa na mníchovskú autobusovú stanicu, kde som mala Anku osobne vyzdvihnúť. Dohodli sme sa s jej budúcimi zamestnávateľmi, že ju privediem hneď ráno do Holzkirchenu, kam po nás prídu autom a prvý deň strávime spoločne u nich. Obe sme boli zvedavé na rodinu, ktorá nešťastným nedorozumením takmer prišla o potešenie spoznať šikovnú slovenskú devu. Hoci cesta S-bahnom trvá dobrú hodinu, nestihli sme prebrať ani z polovice, čo nám ležalo na srdciach, a už sme vystupovali na konečnej.

„Kati, keby si mi neprišla oproti, v živote by som to nenašla,” priznala sa Anka, spamätávajúc sa z obrovitánskeho labyrintu zvaného Hauptbahnhof a z nezrozumiteľných bavorských hlásení pre cestujúcich. „Hovorili oni vôbec po nemecky?”

„Samozrejme, len na takú výslovnosť ešte nie si zvyknutá. Zabudni na kurzy z jazykovky a ono sa to časom poddá,” pokúšala som sa ju dostať z chvíľkovej depresie. Dokážem si predstaviť ten pocit frustrácie, keď niekto dva-tri roky dobrovoľne prispieva na jazykové kurzy, aby nakoniec v zahraničí zistil, že domorodcom rozumie iba spojky, častice a citoslovcia. Spontánne rozhodnutia z nočných autobusov môžu dostať ľudí do nezávideniahodných situácii, ale občas neskúseným dievčatám ušetria aj kopec peňazí... alebo odvážnemu šťastie praje?

Pred stanicou podupkávala premrznutá, štíhla tmavovláska. Už pri úvodnom úsmeve som vytušila, že hviezdy sú nám odteraz priaznivo naklonené. (Kým sa zasa vesmírnou rotáciou neodklonia.)

„Musíme ísť rýchlo k autu, čakajú tam deti,“ oznámila nám po krátkom zvítaní a vzájomnom predstavení sa.

„Odveziem najprv Stephana do škôlky a potom vás s Valentinou naspäť domov. Ja musím na niekoľko hodín do firmy a keď sa vrátim, porozprávame sa podrobnejšie,“ pokračovala Lucia, Ankina au-pair mama. Nato sa otočila k deťom a zopakovala im, pravdepodobne, tú istú verziu ešte raz v taliančine.

Autom sme prechádzali cez idylickú, krásne zasneženú bavorskú krajinku. Stephanovi sa očividne nechcelo do škôlky. I pre neho to bola úplne nová skúsenosť. Nakoniec sa predsa len rozlúčil s mamou a my, štyri dievky, sme sa pobrali na konečnú adresu nášho putovania. V malej dedinke neďaleko vlakovej zastávky sa nachádzal krásny dom, tak typický pre podalpskú oblasť. Prízemie bolo murované, poschodie obložené drevom. Správnejšie povedané, jednalo sa vlastne o dve identické, samostatné stavby vedľa seba, ktoré spájali dve garáže. Lucia s rodinou bývala napravo. K domu patrila i neveľká záhrada, aktuálne schovaná pod jednoliatou, bielou prikrývkou. Vstúpili sme dnu do predsiene, vyzliekli kabáty, vyzuli čižmy. Domáca pani nám najprv ukázala kuchyňu. Patril ku nej aj presklený výklenok, ktorý vypĺňal útulný jedálenský kút. Za ňou sme prešli priestrannou obývačkou, s podlahou vykladanou dlaždicami tehlovej farby. V priamom strede stála čierna kožená sedačka a stolík. Pri vchodových dverách nechýbalo ani tu WC pre hostí. Spálne a kúpeľňu sme si prezreli na poschodí. Zariadenie mi pripomínalo luxusnú, horskú chatu – väčšina nábytku bola zo svetlého dreva. Táto vidiecka idylka pôsobila sťa liečivý balzam na moju ťažko skúšanú dušičku. A nielen mne žiarili oči nadšením.

Lucia nás ešte narýchlo zasvätila do všetkého nevyhnutného, vysvetlila, kde nájdeme jedlo, kam jej zavoláme v prípade potreby, rozlúčila sa v rodnej reči s Valentínou a letela nazad do roboty.

„Kati, ty si vedela, že je Talianka?“ spýtala sa ma prekvapene Anka.

„Kdeže. Doteraz to nik nespomenul a priezvisko získala po mužovi čisto germánske. Ale aspoň to začína zaujímavo. Po roku sa vrátiš z Nemecka a doma prekvapíš plynulou taliančinou!“

Anka sa v tých časoch v znalostiach nemčiny radila na úroveň začiatočníkov na samom začiatku. Určitú slovnú zásobu sa nadrvila v kurzoch na Slovensku, ale jednoznačne jej chýbala prax. Ešte sa nedokázala správne zorientovať v zmesi prapodivných výrazov, ktoré sa zrazu na ňu valili z každej strány. A tak vypĺňanie programu pre takmer trojročné dievčatko pripadlo na starosť mne. Lepšie povedané, Valentína si automaticky vybrala mňa ako partnerku na rozhovor a zábavu. Po dvoch mesiacoch strávených v Bavorsku som pohotovejšie reagovala na jej otázky či odpovede. S Ankou sme obe žasli nad spontánnosťou malej slečny, pre ktorú sme boli vlastne úplne neznámymi osobami, no ona nijako nejavila známky strachu, že je s nami sama. Bez mamy, bez otca, bez brata. Doobedie ubehlo priam ukážkovo. Vďaka hrám sme si ani nevšimli, ako rýchlo plynú minúty. Lucia sa vrátila so Stephanom. Najprv nám pripravila občerstvenie. V rámci drobnej výpomoci sa rozprúdil živý rozhovor a Lucia si definitívne získala naše sympatie.

„Pochádzam z Ríma, rodičia s bratmi tam žijú doteraz,“ prezradila nám talianska hostiteľka. „Do Nemecka som prišla pred mnohými rokmi ako mladá študentka na brigádu. V to bezstarostné leto sme často po robote zamierili s kamarátkami do Biergartenu. Raz sme si vytipovali stôl, okolo ktorého sedeli samí sympatickí mládenci. Najkrajší z nich sa volal Michael. No a ako to chodí, zaľúbila som sa, on tiež, a tak som tu zostala natrvalo.“

Konečne sme si vysvetlili, ako to agentúra doplietla s nešťastnými papiermi a keď som sa zberala domov, musela som prisľúbiť, že v najbližšom možnom termíne prídem opäť na návštevu.

Nakoniec ma spoločne zaviezli na konečnú S-bahnu. Keď som vystupovala po schodíkoch do pristaveného vozňa, prekvapená Valentína sa zrazu rozplakala a zvolala: „Ona nech tu zostane, ja chcem ju!“