Predovšetkým Tante Clara blízkemu okoliu pravidelne pripomínala, ako veľmi trpím za jedným stolom s falošnými „vegetariánmi“. Porušovali sme základné pravidlá opakovanou konzumáciou salám a paštét a približne raz za dva-tri mesiace i nejakého vareného kúska mäsa, ale inak sme sa mu úspešne vyhýbali.
Na môj vkus vynášala Tante Clara na verejnosť aj veľa privátnych vecí z kuchyne svojich zamestnávateľov. Ona a ktorýkoľvek držiteľ butlerského diplomu anglickej školy boli vlastne také isté protiklady ako deň a noc.
„Chápete to? Rodičia detí sú síce solventní, ale sladkosti im potajme kupujem ja,“ takto a podobne oslovovala pravidelne úplne cudzie predavačky v najbližšom väčšom obchode, keď som ju sprevádzala na nákupoch a ona pri pokladni demonštratívne rozbaľovala čokoládky pre Miu a Tima. Popravde sa navyše jednalo o skreslené informácie z jej strany. Takisto som ju niekoľkokrát pristihla, ako roznáša drobné klebety medzi susedmi. Nezabudla ani na poštára. Nestarala som sa do toho, ale lojálnosť som si predstavovala trochu inak.
Čo sa jej kuchárskych zručností týkalo a ak ma pamäť neklame, chutila mi väčšina jedál, čo navarila. Medzi mojich (vegetariánskych) favoritov sa jednoznačne prebojovalo marhuľové rizoto a zapečené paradajky, plnené pomletou zmesou tmavého, koreninami dochuteného chleba so syrom navrchu a zaliate smotanou.
Laura sa snažila svoje potomstvo uchrániť pred sladkými nástrahami potravinárskeho priemyslu. Niežeby deťom nikdy nič nedopriala, veď v dnešnom svete a v našich zemepisných šírkach sa protičokoládové a podobné kampane zásadových rodičov iba horko-ťažko presadzujú. Ona im len príliš vtĺkala do hlávok, ako sú mnohé výrobky nezdravé, ako sa klame v reklamách, ako sa ničia zúbky. V podstate hlásala pravdu, ale tá deti opojené cukrom nie veľmi zaujíma, takže výsledkom bol nakoniec pravý opak toho, čo si priala dosiahnuť. Predovšetkým Tim reagoval v prítomnosti mamy ako učenlivý papagáj. Opakoval po nej takmer doslovne všetky vety, no len čo sa jej stratil z očí a dosahu, robil maximum pre to, aby sa akýmkoľvek spôsobom dopracoval k zakázanému jablku. Vyvrcholilo to na akejsi narodeninovej oslave kamaráta, kam som ho odviedla a kde sa nepríjemne pobil o kúsok čokolády s jedným zo svojich rovesníkov.
Inokedy ku nám zavítali na návštevu Oma a Opa, doniesli vnúčatám zákusky, a kým sa Mia hrala s Opom, zhltol Tim svoju porciu a nenásytne ju zajedal tou sestrinou, pričom presne vedel, komu dobrota na tanieri patrí a kto tým pádom príde o svoj podiel.
„Ale Tim, to sa predsa nerobí,“ afektovaným hlasom zaprotestovala Oma, pridŕžajúc si zlaté reťaze na hrudi namiesto toho, aby radšej zadržala vnuka, a tak on pokojne dojedol zvyšok, vyškierajúc sa jej priamo do tváre. A Mia iba anjelským hláskom dodala: „Nevadí Oma, ja by som sa s ním i tak podelila.“
„Katja, zajtra si k nám pozvaná na večeru,“ oznámila mi ako prvá po telefóne Alida, „a objednala som ti aj nejaké mäsko...“
„Odkáž doma, že ďakujem a rada využijem vašu lákavú ponuku.“
Na druhý deň večer som si potom pochutnávala v príjemnej rodinnej atmosfére na kuracích stehienkach. Ostatné prílohy nepodstatné. Zabudnuté.
Neubehlo ani štyridsaťosem hodín, keď sa ako druhá ozvala Anka. „Kati, ako si na tom s časom cez víkend?“
„Prečo?“ vyzvedala som so záujmom a po jej odpovedi som takmer opäť oslintala slúchadlo.
„U nás na dedine sa koná fašiangový bál, na ktorý ťa týmto oficiálne a srdečne pozývame. Pôjdeme celá partia, Lucia, jej kamošky a my dve. Aj masku sme ti už prichystali a samozrejme u mňa potom i prespíš. Domáci ti pripravujú okrem iného aj jedno mäsové prekvapenie!“
„A vy ste sa vari dohodli? Veď ja zažijem bielkovinový šok!“ zareagovala som pobavene a vysvetlila, z akej návštevy som sa práve vrátila.
„Ale napriek šoku prijímam! Veeeľmi rada,“ dodala som nadšene.
Do nasledujúceho víkendu som zasa raz netrpezlivo odpočítavala zvyšný čas. Tentokrát v radostnom očakávaní.
K Anke som mohla ísť dvomi rôznymi S-bahnmi. Naposledy som otestovala holzkirchenský smer, a tak som si pre zmenu vybrala druhú z alternatív. Cesta neznámou trasou sa mi okamžite zapáčila. Sledovala som idylickú krajinku za oknami vlaku a v duchu sa tešila na nastávajúce zážitky.
Konečná zastávka sa nachádzala v lese. Zdalo sa mi, že široko-ďaleko nieto živej duše, teda okrem tých, čo práve vystúpili z S-bahnu a hneď sa rozpŕchli po parkovisku, ponáhľajúc sa domov k rodinám.
Lucia s Ankou ma opäť vyzdvihli autom. Nadšene sme si padli do náručia a od toho okamihu mleli naše ústa na plné obrátky. Minimálne päťsto otáčok jazykom za minútu. Preto je pochopiteľné, že som iba čiastočne vnímala okolitú, zasneženú krajinu z idúceho vozidla. Občas som zaregistrovala i nejaké usadlosti, roztrúsené pozdĺž cesty, ktoré sa pomaly ponárali do večerného šera.
„Anka, veď hovor, ako a čo... A nie, že niečo vynecháš!“
„Juj, Kati, keď ja ani neviem, kde začať.“
„Nevadí, hlavne už začni! Za takmer dva dni sa zaiste vykecáme do sýtosti, ak nerátame bál. A vidíš, dobre, že ho spomíname... S čím treba vlastne rátať?“
„To ti prezradím neskôr. Ako som spomínala, ideme naň celá partia. Sú to vlastne Luciine kamarátky z dediny alebo blízkeho okolia, väčšinou však zo škôlky. Ale to fakt až zajtra...“
„No a čo domáci? Ako sa ti pozdáva on?“
„Iba pár minút ťa delí od príležitosti, aby si si na neho vytvorila svoj vlastný názor.“
„A to je dobré a či zlé?“
Anka je najrýchlejšie rozprávajúca osoba, ktorú poznám, a tak podobné vodopády slov s neustálym preskakovaním z témy na tému nie sú u nás i dnes ničím výnimočné. Kedykoľvek sa dokážeme bohato zhovárať a deň by mal ponúkať aspoň päťdesiat hodín na naše siahodlhé debatšágy.
„Kati, ani si nedokážeš predstaviť, aká som tu spokojná. Mám pocit, akoby som sem odjakživa patrila. Lucia je jednoducho fantastická. Stará sa o mňa ako vlastná mama alebo moja staršia sestra. Hneď sa mi venuje, keď príde domov, všetko trpezlivo a za pomoci slovníka vysvetľuje. No a deti sú tiež božské.“
Anka sa ani nadýchnuť nepotrebovala, plynulo pokračovala ďalej.
„Neuveríš, čo sa mi stalo minule! Si predstav, vykukla som von z okna a sama pre seba si povedala: porazí ma, prší! Valentína stála tesne vedľa mňa a hneď vyzvedala, čo to znamená. Naučila ma, že ak sa hnevám, môžem hovoriť po bavorsky ´saparlot´ a o tri dni, keď opäť lialo ako z krhly, zahlásila čistou slovenčinou: porazí ma, prší! Fakt má sluch ako netopier a učí sa neuveriteľne rýchlo.“
„Výhoda dvojjazyčných detí...“
Spŕšku slov prerušili práve oni. Radostne nám vybehli v ústrety, akonáhle sme vystúpili z auta pred ich domom. Tentokrát nám Valentína jasne dala najavo, že žiadnu inú au-pair okrem Anky neakceptuje. Dokonale si získala jej malé srdiečko. Stephano bol skôr introvert, ale bez Anky už tiež neurobil ani krok. Musela byť prítomná pri všetkom a spať nešiel, kým sa s ním nerozlúčila presne ako jeho rodičia.
No a konečne som sa zoznámila aj s ich otcom. Ak by som vyhlásila súťaž o najsympatickejšieho zástupcu mužského pohlavia s označením au-pair papa a volila z adeptov, ktorých som spoznala osobne, jednoznačne by ju vyhral Michael. Hoci bol od prírody blonďák, získal si ma neodolateľným úsmevom (vždy mu vďaka nemu vyskočila jamka v líci)a pohľadom svojich figliarskych očí. Kedysi zaisto rozochvieval mnohé ženské srdcia v široko-ďalekom okolí. Prekypoval nákazlivým humorom podpichovača a rozprával čisto bavorsky. S deťmi a Luciou často i po taliansky. Zakaždým som sa u nich rada započúvala do znenia tohto melodického jazyka a vôbec mi neprekážalo, že mu vlastne nerozumiem. Stačilo mi vstrebávať upokojujúcu, rodinnú atmosféru v ich dome, z ktorej vyžarovala vzájomná láska a úcta.
Na slávnostnú večeru, čo pre mňa pripravili, nezabudnem asi nikdy. Jednak, že som spoznala niečo úplne nové a dovtedy väčšine Slovákov dobre utajené, ale i preto, že neznámô fantasticky chutilo. Sedeli sme za stolom, veselo sa rozprávali a ja som im z vďaky za pozvanie darovala medziiným aj malý, hlinený zvonček, ďalšiu ručnú prácu zo Slovenska. Lucia s Ankou začali na stôl pomaly znášať rôzne ochutené omáčky, kukuricu, kyslé uhorky, kečup, horčicu, chlieb, bagety. Zrazu doniesli misky so surovým mäsom, nakrájaným na kocky a postavili ich do mojej tesnej blízkosti. Bravčové i hovädzie. A nakoniec drobné guľôčky z pomletého mäsa. Predo mňa položili zaujímavý tmavomodrý tanier s priehradkami.
„Kati, poznáš to? Uhádneš, čo ťa čaká?“
„Nie… a dúfam, že nie to, čo mi napadlo ako prvé,“ zahlásila som neisto a naďalej so záujmom sledovala ich konanie.
Pri pomyslení, že ma prinútia jesť surové mäso, ma neviditeľne striaslo.
„Mne to pripravili hneď v ten víkend, ako som sem došla. I pre mňa to bola novinka, ale nechaj sa prekvapiť. Nič viac ti neprezradím.“
Nuž keď to prežila Anka, prežijem i ja…
„Katja, na tanier si do jednotlivých priehradiek nalož z omáčok, ktoré chceš ochutnať, a ja už iba donesiem hrniec s olejom,“ ukončila moje trápenie Lucia.
Umiestnila ho do stredu stola. Jeho netradičná konštrukcia ma okamžite zaujala. Michael zapálil plameň pod hrncom.
„Počkáme, kým sa olej zahreje na správnu teplotu,“ dodal znalecky.
„Katja, teraz si vyber farbu, ktorá bude patriť v hrnci iba tebe,“ pristúpil ku mne Stephano a v ruke držal sadu kovových paličiek. Na drevenom konci boli zakončené rôznymi farbami. Vybrala som si modrú a červenú.
Po prvotnom šoku a krátkej kulinárskej prednáške o fondue som na striedačku a s maximálnym pôžitkom napichovala bravčovinku a hovädzinku na správnu stranu paličiek, kládla ich do rozpáleného oleja, následne namáčala do výborných omáčok a pochutnávala si ako na kráľovskej hostine. Aj žalúdok som mala na konci hodovania kráľovsky plný. Na prasknutie.
Po večeri sme si zasadli ku známej hre scrabble. S Ankou sme na začiatku vehementne protestovali proti zloženiu hráčskych dvojíc.
„My sme predsa proti vám dvom jasne bez šancí, iba ak by sme dali partičku v slovenčine! Veď to nie je fér…“
„No snáď sa nás nezľaknete!“ podpichoval Michael a na líci mu naskočila povestná jamka.
V priebehu hry sa však ukázalo, že chabé znalosti nemčiny vôbec nemusia byť na prekážku, práve naopak. Rozmýšľali sme s Ankou v hraniciach najjednoduchšej možnej matrice a naši súperi sa zaplietli do príliš zložitých kombinácií. Predovšetkým Michael sa snažil za každú cenu vyhrať a jeho prehnaná ctižiadosť ho automaticky nastavila do modusu prehry. Podarilo sa nám poskladať tie najnenápadnejšie slová, o akých sa im ani len nesnívalo. Chlapská márnomyseľnosť tak zasa raz dostala na frak, a my sme to patrične okomentovali: „Juj, veď sme vás hneď a čestne vyzvali na súboj v slovenčine…“
Dlho do noci sme potom ešte kvákali s Ankou, zababušené v perinách, až kým nás nepremohol spánok. Ráno nás budili deti. Predbehli i dedinských kohútov.
„Vstávať, vstávať!“ vykrikovala nadšene Valentína a do taktu slov vyzváňala hlineným darčekom odo mňa, kým jej nakoniec nespadol na zem.
„Ach Katja, tvoj zvonček,“ pozrela na mňa so slzami v očiach.
„Nebuď smutná, pokúsime sa ho po raňajkách opraviť. Zlepíme ho dokopy, dobre?“ chlácholila ju Anka.
Počas rannej hygieny sme si v kúpeľni nad umývadlami so záujmom prezerali Luciinu zbierku mini flakónikov rôznych značiek parfumov. Vďaka zrkadlám po celej dĺžke priestrannej miestnosti sa toto neskutočné množstvo opticky zdvojnásobilo a vytváralo nádherný efekt. Zbožňujem miniatúry.
Na fašiangový bál, kam na nasledujúci deň pozvali i mňa, mali vstup iba predstaviteľky nežnejšieho pohlavia. Každá partia nacvičovala niekoľko týždňov vopred ľubovoľný príspevok do spoločného programu a Anku tiež zapojili do účinkovania. Pred vystúpením prišli ku Lucii jej kamarátky, aby sa spoločne a hlavne narovnako našminkovali. Vhodne ku kostýmom. V pamäti mi zostala iba hmlistá spomienka na zelené vlasy a výzor lesných žienok alebo čohosi podobného. Mňa prezliekli za horára s veľkým širákom a dlhými fúziskami. Akciu sprevádzala výborná nálada a patričná porcia neutíchajúceho smiechu, ktorý sa šíril miestnosťou rýchlejšie než nákaza.
Na nádherný víkend divožienok pod Alpami spomíname s Ankou v podstate dodnes. Jej au-pairsku rodinu jej v tých časoch naozaj každý v dobrom závidel.
„Laura, ochutnala som fondue, hmmm,“ –kala som nahlas a s privretými očami, vťahujúc do nosa imaginárnu vôňu spomienok, som jej nadšene opísala priebeh oboch dní.
„Fondue?“ spýtala sa prekvapene. „Nuž ono sa tu robí iba pri významných udalostiach alebo na sviatky. Napríklad na Štedrý večer či Silvestra, alebo pre vzácne návštevy.“
Neskôr mi to isté potvrdila i Tante Clara, keď som jej ako druhej podrobne ospievala svoj nezabudnuteľný zážitok.
„Naozaj? No ja som ho vlastne jedla prvýkrát v živote, dovtedy som nič o fondue nechyrovala a podľa toho som sa i tvárila, keď predo mňa postavili surové mäso. Ale o to viac ma teší, že ho pripravili kvôli mne. Cítim sa ako nefalšovaný a vzácny Silvester,“ zavtipkovala som. „A vieš, čo bolo najlepšie? Ja, do víkendu neskutočne hrdá na nadobudnuté vedomosti z nemeckého jazyka, som sa tam medzi domácimi cítila ako v ďalekej cudzine. Na bále sa hovorilo iba nárečím. Však ja som im nič nerozumela!!! Na to ani doobedňajšie hodiny s Tante Clarou nestačia! Preto by ste ho mali i vy občas používať, nech sa naučím aspoň pár základných viet. Inak sa na čisto bavorskom území stratím.“
Laura sa zabávala na mojich „sťažnostiach“. Pochádzala z Düsseldorfu a ako mi už dávnejšie vysvetlila, v jeho okolí sa hovorí tzv. Hochdeutsch, čo značí spisovne. V rodine Philipa som tiež nezachytila náznaky nárečia, ale v ten večer sme si vypĺňali spoločný program tým, že otec učil deti na môj podnet niekoľko bavorských zvratov. Tim si takmer jazyk polámal. Víkend sa takto postaral o pokračovanie zábavy aj u nás. A nielen to.
„Katja, povedz mi pravdu. Cítiš sa u nás dobre? Nechýba ti nič?“ prekvapila ma zrazu Laura nečakanou otázkou. Nadšenie, ktoré mi vyžarovalo z očí, ju podľa všetkého doviedlo k zamysleniu sa nad niektorými vecami.
Bez dlhého rozmýšľania, vlastne takmer okamžite zo mňa vyrazilo: „Aspoň raz do týždňa mäso, prosím!“
„Keď len to. Ihneď zajtra sa porozprávam s Tante Clarou. Odteraz jej smieš sama povedať, čo si želáš. A to sa vzťahuje na kompletný sortiment, len sladkosti nekupujte pred deťmi. Nie je predsa potrebné, aby si sa podriaďovala našim pravidlám v stravovaní.“
„Ďakujem, Laura.“
Rozhovor musela večer prebrať i s Philipom, pretože hneď na nasledujúci deň, keď sme sa stretli pri raňajkách, zahlásil: „Katja, dnes choď s Tante Clarou do obchodu a ukáž jej, čo si praješ do hrnca alebo na panvicu. A pri tej príležitosti si kúp aj poriadny rezeň!“
Zostala som zaskočená jeho reakciou, keďže do vedenia chodu domácnosti sa inokedy absolútne nestaral. Toto žezlo prenechal svojej manželke. Jemu stačilo, že riadi obchody. Natoľko ma prekvapil, že som sa zmohla iba na krátke: „Áno, pôjdem.“
Mala som však pocit, že sa ozval, lebo mu konečne niekto prehovoril z duše. Konečne sa niekto v rodine nahlas vzoprel bezmäsovej politike jeho ženy. On o nej vôbec nebol presvedčený a všetci si i tak verejne pošuškávali, že si počas obedňajších prestávok v zamestnaní nakladá na tanier čisto z protestu samé antivegetariánske zložky. Aj Laura to vedela.
Zo začiatku mi Tante Clara pripravovala podľa šéfkinho najnovšieho nariadenia aj stravu navyše. Rezne, fašírky a iné špecialitky, ale zistila som, že to nerobí dobrotu pred deťmi. Samozrejme, že chceli vždy to, čo videli na tanieri u mňa, a tak som neskôr isté (odlišné) potraviny konzumovala radšej potajme, keď už boli Tim s Miou naobedovaní a mimo kuchyne. Ale hra na skrývačku sa mi nie veľmi pozdávala. Trápilo ma svedomie pri pomyslení na mojich zverencov o poschodie vyššie.
„Anka,“ zavolala som o niekoľko dní do dedinky pri Holzkirchene, „neuveríš mi, ale vďaka vášmu pozvaniu nastali u nás veľké zmeny. Lauru som natoľko ohúrila opisom fondue hodovania, že od posledného víkendu u vás mi musí Tante Clara chystať extra jedlo na želanie. Snáď ma teraz zato nepreklííína,“ zatiahla som nevinne.
„Moja, aspoň sme odhalili, aká taktika na nich platí. Ak budeš zasa niečo potrebovať, daj vedieť a my ťa pozveme.“
„No ale kvôli inému volám. S Alidou sa zberáme cez víkend na diskotéku do Mníchova. Pôjdeš s nami? Môžeš potom u mňa prespať.“
„Ak si domáci nenaplánujú žiaden program, tak prečo nie? Pridám sa. Ale predstav si, čo sa stalo...,“ z jej vzrušeného hlasu som vycítila, že sa mám pripraviť na nejakú nečakanú správu. „Pamätáš si na tú novú Luciinu kolegyňu, o ktorej som ti rozprávala, keď si bola u nás?“
„Áno, spomínam si. A čo je s ňou?“
„Bože, keď si predstavím, že sa to vlastne mohlo prihodiť Lucii, tak ma i teraz striasa. Pôvodne mala ísť totižto ona do roboty, teda na colnicu prebrať firemnú zásielku z Indie. Ale krátko predtým zavolali zo škôlky, že Stephano ochorel, aby si prišla po neho. Tak sa spýtala kolegyne, či by výnimočne balík neprebrala namiesto nej.“
„No a?... Vrav ďalej!“ nabádala som ju pokračovať, lebo práve v tom najnapínavejšom momente sa predsa len potrebovala nadýchnuť.
„Keď otvorila krabicu a kontrolovala rad za radom obsah, vliezol jej do výstrihu za blúzku akýsi veľký pavúk. Musel byť skrytý niekde vovnútri medzi vecami. Asi sa do nej nakvartíroval ešte v Indii a prežil cestu. Snažila sa ho rýchlo vytriasť von, ale poštípal ju na hrudi.“
„Preboha,“ zvolala som zhrozene. V sekunde som sa rozpomenula na príhodu spred asi troch rokov, keď ma nejaká neškodná slovenská (?) háveď poštípala v spánku na lýtko. Doktor neskôr v nemocnici zahlásil, že to mohol byť i pavúk, hoci jeho tézu s istotou nik nepotvrdil. (Tým pádom sa mohlo tiež jednať o ilegálny import z exotiky alebo individuálny výmenný pobyt, zameraný na štúdium neznámych techník spriadania pavučín v „cudzine“, to jest na Slovensku.)
Ja som vzniknutý červený fľak sprvu odignorovala, považujúc ho za obyčajnú alergickú reakciu. Až keď sa ma viacerí známi s otvorenými ústami a hrôzou rozšírenými očami pýtali, ako sa mi podarilo dopracovať ku dvojitej fraktúre, tušila som, že je zle. Bola nedeľa, noha ma nesmierne bolela, no nechcelo sa mi ísť po lieky ďaleko do mesta, do jedinej otvorenej lekárne na Mýtnej v Bratislave. Presvedčila som samu seba, že do pondelka vydržím. V podstate som bojovník, ale organizmus sa rozhodol inak a v pondelok ma už brala sanitka. Lekár v nemocnici pri pohľade na zeleno-červeno-modro-žltú nohu nahnevane skonštatoval: „Modlite sa, nech zaberú antibiotiká. V opačnom prípade vám hrozí otrava krvi a nohu vám budeme nútení odrezať!“
Modlitby našťastie zabrali, takže ťažko skúšaná končatina je dodnes na svojom mieste a získala dokonca naspäť aj pôvodnú farbu, ale spomienky na neskutočne (naozaj neskutočne) príšernú bolesť zostali zakódované v pamäťových bunkách naveky. Odvtedy reagujem na slovné spojenie „alergická reakcia” veľmi citlivo. Hlavne, ak sa vzťahuje k uštipnutiu hmyzom alebo článkonožcami. A dúfam, že v živote neokúsim účinok jedu kobry kráľovskej, medúzy štvorhranky či synanceje bradavičnatej a že sa mi podobne jedovaté tvory budú úspešne vyhýbať. Alebo ja im, ako sa to vezme.
„Do pol hodiny vraj zmodrela na celej hrudi,“ pokračovala Anka. „Okamžite ju brali do nemocnice a už je i po operácii. Na mieste poštipnutia jej vyrezali niekoľko centimetrov odumretého mäsa!“
„A čo teraz?“
„Nik nevie. Našťastie sa im podarilo nájsť toho zabitého pavúka a obratom ho poslali do nejakého inštitútu tropickej medicíny na identifikáciu. A teraz čakáme, čo povedia...“
Pravdupovediac, vedeckí pracovníci toho veľa nepovedali. Druh sa im nepodarilo určiť, ale kolegyni sa, chvalabohu, stav nezhoršil a po piatich dňoch ju prepustili z nemocnice.
Na začiatku týždňa sme sa s Alidou zašli pozrieť na kurz stepu. Hľadali sme hocičo vyhovujúce na pravidelné a spoločné vyplnenie večerného programu. Hala miestneho športového strediska nás obe očarila hneď pri vstupe. Pri zbežnej prehliadke sme objavili aj perfektnú posilňovňu, horolezeckú cvičnú stenu a plaváreň s veľkým bazénom. Učiteľa stepu, sympatického mladého muža, sme chvíľu pozorovali pri tréningu.
„Počuj, Alida, ty mu aj niečo rozumieš?“
„Áno, každé piate slovo, ale výsledná veta po ich spojení mi i tak nedáva žiaden význam,“ zabávala sa na vlastnom zistení.
„Tak to som rada, pretože sme na tom približne rovnako, čo značí, že v prvom rade potrebujeme zlepšiť našu chabú, tanečnú nemčinu. Inak nikdy nezvládneme správne vyklepkávať do taktu a podľa jeho pokynov.“
Nemčinu sme si síce zdokonalili, ale vývoj ďalších udalostí nepripustil nejaký ten pohybový kurz na parkete. Hviezdy si pre nás pripravili iný, vzrušujúcejší program na voľné chvíle.
Neskôr sme sa zviezli ešte do Irish pubu, aby sme zapili náš drobný neúspech. Po prvýkrát som ochutnala Radler-a. Pivo miešané pol na pol s citrónovou limonádou. Chutilo prekvapivo dobre. Po chvíľke si k nám prisadli traja Taliani. Nemala som chuť na spoločnosť, a tak som pohotovo zahlásila: „Ja nerozumieť nemecky.“
Ukázalo sa, že jeden z nich, Tony, ovláda angličtinu. Síce lámane, ale stačila mu na nenáročný rozhovor s Alidou. Ja som väčšinu času čušala ako voš pod chrastou.
„Ideme dnes na diskotéku do klubu o dve ulice ďalej. Nepridáte sa?“ spýtal sa Tony.
Mládenci z juhu ma ničím nezaujali, no predsa nás nejako presvedčili, aby sme zašli aspoň na chvíľu do Sunsetu. (Tak skončí každý/-á, kto sa rozhodne nerozprávať, čím sa dobrovoľne vzdá práva veta... alebo kto mlčí, ten svedčí.) Keď sme sa lúčili, vypýtal si Tony telefónne číslo od Alidy.
„Ale samozrejme, zlatko. Máš papier a pero?“ zahlásila suverénne veselá kopa vedľa mňa.
Prekvapene som na ňu pozrela, ale naďalej som mlčala. Hľadela som na číslice, ktoré postupne jedna za druhou zapĺňali voľný riadok v notese. Pomaly sa mi začalo vyjasnievať a zároveň mi nebadane pošklbávalo kútikmi úst. Nechcela som ju omylom prezradiť, pretože to číslo si jednoducho vymyslela.
„Tony, ale nezabudni sa zajtra ozvať, áno? Okolo piatej poobede mám voľno a budem čakať pri telefóne. Určite mi zavolaj! Dobre?“ prízvukovala so zdvihnutým ukazovákom a natoľko presvedčivo, že som jej takmer sama naletela.
Tony nadšene pritakal. Nikdy viac sme ho nestretli, a tak sme sa nedozvedeli, ku komu sa nakoniec dovolal. (Asi k Heike.) No i napriek tomu sme sa cestou v S-bahne zadúšali smiechom ako mechom praštené. Keď sme sa konečne upokojili, prešla Alida na vážnejšiu tému.
„Katja, ja ti tak závidím Tima s Miou. Ale v dobrom. Ja si hlavne so Susann absolútne nerozumiem, je odporne protivná. Veď ju poznáš. Privádza ma do zúfalstva. Ja vlastne vôbec neviem, ako na ňu. Asi to tu nadobro vzdám a vrátim sa nazad domov.“
„Preboha, neblázni!“ zareagovala som zmätene.