Príbeh sa odohral približne pred 25 rokmi v jednom z bratislavských zelovocov.
Práve som sa vrátila domov z mesta a takmer som si nohy necítila, no vytúžený oddych sa nekonal.
"Zabudla som kúpiť cibuľu. Ani sa nevyzúvaj a skoč, prosím, ešte do obchodu... A môžeš doniesť aj papriku a paradajky!" zakričala na mňa mama z kuchyne. Trpko som si povzdychla, poľutovala svoje
zodraté dolné končatiny a vybrala sa chtiac-nechtiac opäť von. Hore kopcom do zelovocu o ulicu ďalej.
Uvítali ma rad šomrajúcich nakupujúcich (všetkých som poznala minimálne z videnia) a zvláštna scéna predo mnou.
"Hmm, už zase vymenili predavača?" pomyslela som si v prvom momente. Bol asi štvrtý za posledné dva mesiace. Dlhé roky predtým nás obsluhovala stále tá istá, od prírody ukecaná žienka a tá svojim
obľúbeným štamgastom odložila vždy niečo čerstvošťavnaté bokom.
No a okrem toho, že muž za pultom bol nový, si každý z prítomných okamžite všimol, že tu čosi "nesedí". Alebo sedí...?
Zelovocár bol asi 40-ročný chlap, v zafúľaných montérkach, priam neuveriteľne flegmatický. Rozvaľoval sa na stoličke s nohami vyloženými na krabiciach od ovocia a svojim správaním a sprievodnými
komentármi rozčuľoval prítomných. Pravdupovediac, nepamätám si úplne presné znenie jeho výrokov, ale hundral niečo v zmysle, že dočasne zastupuje, je unavený a potrebuje si trochu odpočinúť,
alebo niečo podobné.
Pobúrení zákazníci postupne vychádzali z obchodu bez nákupu. Poniektorí krútili hlavami, iní divo gestikulovali a rozmýšľali nahlas, kam sa pôjdu sťažovať. Takže som sa dostala relatívne rýchlo
pred pult. Zmerala som si lenivca očami od hlavy po päty (čo asi ani nezaregistroval, keďže v sede sa vyložené nohy vlastne nachádzali na úrovni hlavy), v mysli sa mi opäť vynorili tie moje
doráňané, a tak som si sama pre seba pragmaticky povedala - Ten hňup mňa nerozhádže!!! A ja už nikam inam odtiaľto nepôjdem!
"Prosím si kilo cibule," načala som slušne úvodnú vetu ako zvyčajne pri nákupe.
"Ale mne sa, slečinka, práve nechce...," obchod sa zatiaľ úplne vyprázdnil, všetci do jedného vyhodnotili situáciu ako vopred prehraný boj a vzdali sa ďalších konfrontácii.
"V poriadku, ale ja si potom naberiem sama!" zahlásila som energicky a bez mihnutia oka. A nielenže som ani okom nemihla, hneď som aj obišla pult, vzala zelovocársku naberačku a nakladala si prvú
položku z listiny prianí mojej mamy.
"A ešte potrebujem papriku a paradajky," a bez ostychu som si naložila i z tých.
"A buď si to započítate, alebo idem domov bez platenia! Varovať som vás varovala... zvyšok záleží iba od vás," oznámila som mu rovnako flegmaticky. S vedomím, veď ja ti ukážem, ty flákač
akýsi!!!
V tom momente sa vzadu za ním odhrnul tmavý, hrubý záves, oproti mne vyšiel Oliver Andrásy a oznámil mi, že som sa práve ocitla v "Skrytej kamere".
Mimochodom, nikdy som ju nevidela odvysielanú v TV, i keď mi dávali podpísať papier o súhlase so zverejnením, ale mám pocit, že zvolená téma moc neinšpirovala ľudí k nejakým extra vtipným výkonom
- tí, ktorých som videla ja, odišli znechutene frfľajúc a s prázdnymi rukami. Ani jeden z nás však netušil, čo sa práve v tom obchode odohráva či nahráva. Takže: Never say never - že vám sa to
stať nemôže!
A ja som nakoniec dostala nákup zadarmo, teda na účet televízie. Len škoda, že som to nevedela vopred - vybrakovala by som im aspoň polovicu obchodu!!! :-D