O pomoc som poprosila kamarátku Gabiku. Obe sme si čo-to v Mníchove preskákali a navyše Gabika úspešne prezentovala aj niekoľko fotovernisáži v miliónovom meste na Isare a na univerzite LMU
vyhrala dokonca akúsi súťaž pre nádejných fotografov.
Ona sa s tým fotoaparátom snáď už narodila. Alebo tiež dostala do kolísky ako dar od sudičiek :)
Pôvodne sme uvažovali nad výletom do Álp. Podľa predpovedí počasia sa však "Manitu" dažďa a mrakov rozhodol skrížiť naše plány, a tak rozhodnutie padlo na mníchovskú Hauptbahnhof. Ku kompletnej misii mi chýbala iba posledná rekvizita. Taška o rozmeroch XXXL. Tá pôvodná, ktorá ma sprevádzala v roku 1994 na ceste do sveta.
Keď som ju vyhrabala z najskrytejšieho kúta našej pivnice, zistila som, že nie je až tak červená, ako som písala kdesi v úvodných kapitolách. Jej skutočná tvár mala mierne cyklámenový nádych.
Narýchlo som ju naplnila vankúšmi a podobnými vypĺňačmi priestoru s nízkou váhou a hor´sa do sveta.
Gabiku som vyzdvihla v mieste jej bydliska a spolu sme zaparkovali v tureckej štvrti (bližšie info v knihe :))
Do oči bijúca taška i teraz nesklamala a svojimi rozmermi a farbou lákala pohľady mnohých okoloidúcich.
Na Hlavnej stanici sa to hmýrilo masami. Skúseným okom sme si spoločne vyhliadli jedno nástupište. Moje obavy, že nás prídu čoskoro kontrolovať zamestnanci ochránky ako veľmo podozrivé osoby s ešte podozrivejšími rekvizitami, sa nesplnilo.
Naďalej sme však priťahovali zvedavé pohľady všetkých naokolo. Mnohí si v ten deň isto lámali hlavu nad nezodpovedanou otázkou, aká prestarnutá fotomodelka sa práve snaží preraziť na stránky časopisov ...
Ja musím zasa priznať, že už dávno som sa tak dobre nezasmiala.
Gabika behala okolo mňa a fotila a fotila a fotila.
Pri tej príležitosti som si mala možnosť vyskúšať, aké to je, vláčiť so sebou rôzne objektívy. Dobrá rada pre všetkých začínajúcich fotografov: než sa rozhodnete byť papparazzom, začnite najprv trénovať svaly!!!
Keď sme mali tých minimálne 1500 záberov do zásoby, pobrali sme sa spokojne unavené ku Gabike a na počítači sa hrali ďalej.
Naše predstavy o obálke sa nie príliš zhodovali, ale zostala som neoblomnou.
Nuž a keďže som sa rozhodla, že sa nebude meniť text v knihe, potrebovala svoju farbu zmeniť taška. Musela sa halt prispôsobiť okolnostiam. Program, ktorý jej dodal správnu červeň, zmenil zvyšok fotky do zelena. A bolo rozhodnuté. Obálka bude teda zelená!
Nasledovala hra s písmom. Ospravedlňujem sa grafikom, že sme sa im miešali do remesla, ale osobne sa pridŕžam hesla, že takmer všetko treba aspoň raz vyskúšať.
A keďže v Nemecku sa s autorskými právami nešpásuje, kontrolovali sme aj všetky reklamy, bodky, čiarky na fotke a tuho zvažovali, kde by sme si mohli vyslúžiť prípadnú auaaa-pokutu.
Ako na potvoru, keď sme so svojim výtvorom boli nadmieru spokojné, prišla rada jedného skúseného z odboru fotografického. Aby sme sa spýtali pre istotu na Deutsche Bahn, kde sme foto robili, či súhlasia so zverejnením, lebo oficiálne sú to ich priestory.
Nuž infarktová situácia - ak by mi/nám jednou nesprávnou odpoveďou zničili 5 hodín práce.
Podľa výsledku tlačenej verzie však isto tušíte, aká odpoveď nakoniec prišla.
Dostali sme ZELENÚ!
PS: zabudla som dodať, že s poslednými úpravami, kde už sme sa naozaj nechceli miešať grafikom do remesla, nám pomohla jedna dobrá duša. Podľa nej sme ten najpodstatnejší kus práce i tak odviedli my.
Ona sa s tým fotoaparátom snáď už narodila. Alebo tiež dostala do kolísky ako dar od sudičiek :)
Pôvodne sme uvažovali nad výletom do Álp. Podľa predpovedí počasia sa však "Manitu" dažďa a mrakov rozhodol skrížiť naše plány, a tak rozhodnutie padlo na mníchovskú Hauptbahnhof. Ku kompletnej misii mi chýbala iba posledná rekvizita. Taška o rozmeroch XXXL. Tá pôvodná, ktorá ma sprevádzala v roku 1994 na ceste do sveta.
Keď som ju vyhrabala z najskrytejšieho kúta našej pivnice, zistila som, že nie je až tak červená, ako som písala kdesi v úvodných kapitolách. Jej skutočná tvár mala mierne cyklámenový nádych.
Narýchlo som ju naplnila vankúšmi a podobnými vypĺňačmi priestoru s nízkou váhou a hor´sa do sveta.
Gabiku som vyzdvihla v mieste jej bydliska a spolu sme zaparkovali v tureckej štvrti (bližšie info v knihe :))
Do oči bijúca taška i teraz nesklamala a svojimi rozmermi a farbou lákala pohľady mnohých okoloidúcich.
Na Hlavnej stanici sa to hmýrilo masami. Skúseným okom sme si spoločne vyhliadli jedno nástupište. Moje obavy, že nás prídu čoskoro kontrolovať zamestnanci ochránky ako veľmo podozrivé osoby s ešte podozrivejšími rekvizitami, sa nesplnilo.
Naďalej sme však priťahovali zvedavé pohľady všetkých naokolo. Mnohí si v ten deň isto lámali hlavu nad nezodpovedanou otázkou, aká prestarnutá fotomodelka sa práve snaží preraziť na stránky časopisov ...
Ja musím zasa priznať, že už dávno som sa tak dobre nezasmiala.
Gabika behala okolo mňa a fotila a fotila a fotila.
Pri tej príležitosti som si mala možnosť vyskúšať, aké to je, vláčiť so sebou rôzne objektívy. Dobrá rada pre všetkých začínajúcich fotografov: než sa rozhodnete byť papparazzom, začnite najprv trénovať svaly!!!
Keď sme mali tých minimálne 1500 záberov do zásoby, pobrali sme sa spokojne unavené ku Gabike a na počítači sa hrali ďalej.
Naše predstavy o obálke sa nie príliš zhodovali, ale zostala som neoblomnou.
Nuž a keďže som sa rozhodla, že sa nebude meniť text v knihe, potrebovala svoju farbu zmeniť taška. Musela sa halt prispôsobiť okolnostiam. Program, ktorý jej dodal správnu červeň, zmenil zvyšok fotky do zelena. A bolo rozhodnuté. Obálka bude teda zelená!
Nasledovala hra s písmom. Ospravedlňujem sa grafikom, že sme sa im miešali do remesla, ale osobne sa pridŕžam hesla, že takmer všetko treba aspoň raz vyskúšať.
A keďže v Nemecku sa s autorskými právami nešpásuje, kontrolovali sme aj všetky reklamy, bodky, čiarky na fotke a tuho zvažovali, kde by sme si mohli vyslúžiť prípadnú auaaa-pokutu.
Ako na potvoru, keď sme so svojim výtvorom boli nadmieru spokojné, prišla rada jedného skúseného z odboru fotografického. Aby sme sa spýtali pre istotu na Deutsche Bahn, kde sme foto robili, či súhlasia so zverejnením, lebo oficiálne sú to ich priestory.
Nuž infarktová situácia - ak by mi/nám jednou nesprávnou odpoveďou zničili 5 hodín práce.
Podľa výsledku tlačenej verzie však isto tušíte, aká odpoveď nakoniec prišla.
Dostali sme ZELENÚ!
PS: zabudla som dodať, že s poslednými úpravami, kde už sme sa naozaj nechceli miešať grafikom do remesla, nám pomohla jedna dobrá duša. Podľa nej sme ten najpodstatnejší kus práce i tak odviedli my.