Upomienkový výkričník

Na začiatok budúceho školského roku si na prvé rodičovské združenie ako upomienkový výkričník značím do debilníčka oznam pre rodičov, že nepreberám žiadnu zodpovednosť za ich deti, ktoré majú z vážnych zdravotných dôvodov od lekárov zakázané všetky pohybové aktivity a oni ich napriek tomu nechajú na starosť nám. Nech na ne dohliadame v družine, kde je ďalších 15 a viac detí, nehovoriac o desaťnásobnom počte, keď vyjdeme na neprehľadný dvor, lebo to je predsa hračka. V družine, kde to pulzuje životom sťa vo včelom úli. Čo sa konfliktov týka, ešte o čosi viac. Chápem, že v dnešnej dobe zorganizovať narýchlo individuálny dozor nie je až tak ľahké, ale ak už sa rozhodli pre nás, musia niesť sami zodpovednosť, ak sa niečo udeje.

Už aj preto, že mnohí nám dennodenne názorne predvádzajú, ako nezvládajú vlastné (1 - 2) deti, ale od nás vyžadujú okrem normálnych aktivít s celou skupinou aj extra dohľad nad ich dočasne hendikepovaným a tým pádom nadbytočnou energiou nabitým dieťaťom, ktoré vytrvalo čaká na našu chvíľkovú nepozornosť. Keď nás zamestná niečo iné. Hádka či plač zo zvyšku skupiny, vydávanie jedla, spratávanie vecí po obede či nejakej činnosti,... aby si ono mohlo spraviť po svojom.

Nasledujúci príbeh je v poradí už štvrtým do zbierky na danú tému a nič na ňom nemení skutočnosť, že v prvých troch boli hlavnými aktérmi chlapci.

Vo štvrtok bola po takmer týždňovom pobyte v nemocnici prváčka opäť v škole a samozrejme i v družine. Je mi jasné, prečo v kolektíve kvôli svojmu "umrnčanému" správaniu nepatrí medzi príliš obľúbené, ale neprestávam tajne dúfať, že sa jej chovanie správnym usmerňovaním časom poddá. Aj preto si hľadá spriaznené duše inde (veď u nás ani nie je z čoho vyberať, keďže v jej vekovej kategórii sú u mňa dokopy 4 dievčence, pričom dve z nich sa stali najlepšími kamarátkami a tretia sa zatiaľ nechce s nikým príliš hrať, ona sa hre iných radšej prizerá) a jednu takú našla u kolegyni o poschodie vyššie. No i tento zväzok funguje skôr podľa vzoru talianskych manželstiev. Jeden deň sa ľúbia, druhý po sebe kričia... pričom tá moja polovička potom zvyšok dňa trpko preplače.

Na úvod bežal u nich deň prvý, a tak chceli ísť spolu na dvor. A začali so mnou vyjednávať. Tá kamarátka je inak dosť papuľnatá a kedysi to skúšala i na mňa. Veľmi rýchlo však zistila, že u mňa jej nič tak ľahko neprejde, a tak sa už väčšinou po prvej vete v konverzácii so mnou spamätá a zmierni tón.

- My ideme von! - zahlásili spoločne.

- A kto vás pustil?

- ???

- No čo tak gúľate očami. Na dvore o tomto čase ešte nie je žiaden dozor a ja práve teraz nemôžem ísť dole.

- Tak pôjde moja družinárka - odvrkla suverénne alfa-dievčinka.

- Áno, áno, vravela, že pôjde ona - presvedčivo podporne zacigánila aj moja prváčka.

- Ako vravela??? Pred piatimi minútami som s ňou kráčala hore schodmi a preto viem, že na pláne mala niečo úplne iné - pozrela som na ne s výkričníkmi v očiach.

- No áno, ale s nami pôjde dole jej pomocná sila - pokračovali ako staré, skúsené rozprávkarky.

- Dievčatá, skončite s výmyslami!!! O tomto čase tu ešte naše pomocné sily nie sú. Prídu až za hodinu! A ty - otočila som sa prísne ku prváčke - máš zakázané akékoľvek behanie po dvore. Takže ťa neprenechám len tak niekomu druhému na starosť.

- Niiijeee, ja nemám nič zakázané - zatiahla tak, že jej výkon by jej závidela nejedna skúsená herečka.

- Mňa neoblafneš. Včera som sa rozprávala s tvojou mamou a presne mi vymenovala, čo smieš a čo nie!

Prekvapene zažmurkala a ihneď kontrovala.

- Ale mne to dnes ráno dovolila moja Kinderfrau.

Niekedy sa mi až rozum zastavuje, kam tie deti chodia na výhovorky.

- Tak stop! Čo sa rozhodovania týka, stojí tvoja mama nad Kinderfrau a preto platia pre mňa jej pokyny! Odhliadnuc od toho, že poslednú vetu si si práve vymyslela.

- Nie! - pozerala na mňa pobúrene - naozaj mi to Kinderfrau povolila...

- Tak dosť. Ideme za tvojou triednou učiteľkou a spýtame sa jej, čo kto dnes povedal!!! - odvetila som nahnevane, lebo jej nekonečné pílenie nervov ma práve prestalo baviť.

Preľaknuto sklopila zrak.

- No dobre. Mám to zakázané.

Ak si myslíte, že od tohoto miesta sa problém vyriešil či upadol do zabudnutia, mýlite sa.

Pílenie nervov pokračovalo s rôznou intenzitou ďalej a vrcholilo po obede na dvore.

- Katarína, daj nám postroje, chceme sa hrať na konský záprah.

- Ako, prosím???

- Oukeej. Bola by si taká milá a dala nám postroje. Chceli by sme sa zahrať.

- Už hore som vám vysvetlila, že niečo také je v najbližšej dobe zakázané.

- Ale my nebudeme galopovať, my pôjdeme normálnym krokom.

Nasledovala dlhšia diskusia o význame slovíčka laufen. Dá sa pochopiť aj ako chodenie, aj ako behanie. Kto ale raz videl v opratoch moju prváčku, pochopí, že ona je v nich ako pod prúdom. Chvíľu skáče na mieste ako postrelená, potom zdoláva okolité prekážky, aby vzápätí bežala krížom-krážom a s vetrom opreteky. A dosť často dochádza medzi dievčatami ku hádkam iba preto, že na pozíciu nepárnokopytníka nechce nikoho iného pustiť.

- Kým mama neodvolá zákaz, zabudni, že budeš koňom.

- No dobre, tak môžem byť jazdcom - odvetila, naivne dúfajúc, že popustím z regúl.

- Ni-je, a-ni jazd-com ne-bu-deš! - kládla som dôraz na každú slabiku.

- A prečo?

- Lebo aj jazdec musí bežať tempom, aké udáva kôň.

- Ale my nebudeme behať.

A zasa sme sa nachádzali v slučke so sľubmi o ne-/behaní.

Trvalo istú dobu, než svoje dobiedzanie ohľadne popruhov vzdali. Kým nezačali behať i bez nich.

Pri prvom upozornení som jej pohrozila, že zvyšok dňa ju budem držať za ruku, ak okamžite neprestane. Po chvíli zabudla na moje slová a rozbehla sa naprieč dvorom. Zrazu zbadala, ako som sa pobrala za ňou. V rovnakom momente zastala, spomenúc si na výstrahu, a začala akoby nič poskakovať na mieste. Pri pohľade na ňu som sa musela premáhať, aby som sa nahlas nerozosmiala.

Keď ju neskôr vyzdvihla Kinderfrau, vzala som ich obe bokom a požiadala Kinderfrau, aby na mieste predo mnou a zároveň pred svojou zverenkyňou nahlas zopakovala pravidlá, ktorým sa malá princezná vehementne odmietala podriadiť. Väčšinou rozhovor v trojici pomôže, no keďže dievčinka musela ísť v piatok hneď po škole na povinnú kontrolu do nemocnice, nemohla som sa presvedčiť, či to pomohlo i v jej prípade. Uvidíme v pondelok... či sa opäť zamotáme v nejakej nekonečnej slučke.

Diakon mal pravdu, i ja by som sa radšej bavila napríklad na tému o nesmrteľnosti chrústa!!!

(23.6.2018)