Vždy keď zavítame do rodiska môjho muža, pripravia nám svokrovci bohatý program. Nebolo tomu inak ani tentokrát. O dve atrakcie z neho sa podelím i s vami.
Mne sa už kedysi dávnejšie zažiadalo spoznať Kolín, presnejšie jeho Dóm a s múzeom Neandertálcov som vďačne súhlasila. Veď ich zasa až toľko v Európe nie je na výber.
Kolín
Podľa dostupných zdrojov dosahuje výška Dómu 157,38 m. Tento rímsko-katolícky kostol je tretím najvyšším na svete. Prvenstvo najvyššej budovy vôbec mu patrilo iba v rokoch 1880-1884. Mimochodom, do toho najvyššieho chrámu sveta sa už tiež istú dobu chystám. Je ním evangelický Ulmer Münster.
Ak je pravdou, čo sa uvádza na nete, denne ho navštívi 20- až 30000 turistov. Naozaj sa ich tam hmýrilo požehnane (v chráme Božom). Keby každá rodina/skupina prispela dobrovoľne čo i len jedným € ako náhrada za vstupné, ľahšie by sa udržiaval pre ďalšie pokolenia.
Ďalej sme pokračovali prehliadkou mesta a, bohužiaľ, zvolili nesprávnu uličku. Je pravda, že sme sa vopred neinformovali, ktorá je tá správna, a z dobových fotografii o zbombardovanom meste si mysleli, že sa viac-menej zachoval iba Dóm. Aj preto som následne dala ja na muža a on zasa na známy názov z tamtamových správ. A tak sme sa prechádzali síce pešou, ale inak čisto nákupnou zónou.
Čím som staršia, tým horšie znášam podobné masy, prúdiace kolo mňa. Či už pomaly a či rýchlo. A vôbec nie za horúcich dní! Lebo XXL výklady mi už dávno žily netrhajú...
Keď sa po čase naša zóna opäť skrížila s tou motorizovanou, rozhodli sme sa pre čelom vzad smer auto a zbadali šípku Radnica. Vďaka nej sme sa nakoniec prepracovali aj do príjemnejších častí v priamom strede Kolína.
Ak tam zavítate i vy a zmýšľate podobne, pridržiavajte sa rieky a nájdete ich rýchlejšie než my.
Na ďalší deň sme sa vybrali ku Neandertálcom. Do známeho múzea pri mestečku Mettmann. Najprv ma očarila okolitá šťavnatozelená dolina. Priznávam, múzeum ako také som si predstavovala o čosi väčšie. Pri vstupe sme obdržali slúchadlá, ktoré každému osobitne a podľa vlastných prianí sprístupnili historické informácie z prehrávača.
Na prvej obchôdzke ma prekvapila mohutnosť hyeny a, naopak, sklamala veľkosť mamuta. Ale je pravdou, že i naši predkovia boli menší. Im sa tie zvery zdali zaisto dosť veľké.
Pri jednom názornom exponáte som musela myslieť na chovanie myší či potkanov v preplnených klietkach... vraj sme na tom rovnako. Čo sa agresivity týka.
Keď porovnávam návštevu v skanzeme na jazere Bodensee, tak musím pravdivo priznať, že tu sme po istom čase - viacmenej kdesi ku koncu prehliadky - obaja s Michaelom zareagovali ako jeden (šak je môj syn):
- Poďme von, lebo už nedokážeme ani minútu naviac počúvať ten jednotvárny hlas zo slúchadiel!!!
A hoci sa jednalo o profesionálneho rozprávača s príjemným hlasom, nieto nad komunikáciu so živým tvorom, odborníkom na tému z mäsa a kostí. Kde výklad oživia, napríklad, zaujímavé a fundované
odpovede na otázky poslucháčov. Presne ako naposledy v Pfahlbaumuseum Unteruhldingen.
Alebo v Hamburgu v Dungeone,
ktorého názorné predstavenie s fantastickými improvizátormi bolo úplne geniálne.
No a na záver sme sa šli občerstviť do centra Mettmannu. Čaro Hattingenu síce nedosahuje, ale ulice boli príjemne prázdne, iba miestne osi boli doterné.