Moje autíčko už riadnu dobu pokašliavalo. Z vďaky za jeho dlhoročné služby som sa ho v poslednom čase snažila ušetriť okolitých stŕmych kopcov, dúfajúc, že nevypustí dušu na nejakom nevhodnom mieste, ale vždy sa doterigá poslušne nazad do stajne.
A aj som mužovi spomínala, že ten kašel sa mi nejako nepozdáva. Ani haprujúca spojka. Pochopil, až keď si jedného dňa do neho sadol, lebo chcel čosi vyskúšať či nanovo nastaviť.
Keď sa vrátil od pacienta, ihneď vyzvedal, ako vozím syna na zborové skúšky. On dobre vie, aký kopčisko tým smerom stojí v ceste. Nuž som pravdivo odvetila, že už istý čas ho s úctou radšej obchádzam a volím mierne stúpajúcu okľuku.
Po týchto zisteniach nelenil a nahlásil nás do autoopravovne.
No medzitým som ja už špekulovala, či sa mi vôbec oplatí poslať pacienta na operáciu. Investovať ťažko nahonobené imanie vzhľadom na dlho očakávanú a snáď konečne sa blížiacu hlasovú mutáciu nášho speváka, po ktorej ho už nebudem musieť rozvážať kade-tade a hlavne hore kopcami, dole kopcami.
Takmer vzorovo učesané myšlienky nanovo rozvírila správa od bývalej šéfky. Nečakala som ju v tak krátkej dobe. Ak by sa však môj ďalší osud poberal týmto smerom, operácia bude nevyhnutná. Hmmm. Alebo pôjdem preskúmať les, či na spojnici (naše bydlisko) - (môj bývalý zamestnávateľ) nepribudla náhodou ďalšia cyklistická asfaltka, aby som v jazdách dvojkolesákom na vlastný pohon mohla naďalej pokračovať. Pribudlo by mi asi iba pol kilometra naviac (x2), čo je ešte stále vzhľadom na môj vek a kondičku v norme. No určite sa nemienim brodiť rozbahnenou lesnou cestičkou. Jedna podobná skúsenosť mi kedysi stačila.
V danej situácii som si ale mohla maximálne oprášiť mincu, nech za mňa rozhodne ona. Nech je na koho sa vyhovoriť...
A začala som byť Versu trochu neverná. Pokukovať po iných veľkostiach, značkách. Zvažovať, či by nebolo radšej vhodnejšie (keď už teda investovať), kúpiť niečo novšie, s menej najazdenými kilometrami, menej opotrebovanými súčiastkami a predovšetkým skôr takú menšiu nákupnú tašku než ozrutný kamión. Ak by teda... lebo ak nie, tak možno už ani auto potrebovať nebudem.
(Podobný guláš myšlienok mi bol práve teraz čert dlžný.)
S najnovšími úvahami som sa zverila i mužovi. Začal sa rozhliadať spolu so mnou. Hľadal niečo nenáročné a väčšie od motorky. Tú kategoricky odmieta on. Ja som stanovila hranicu maxima, čo som ochotná investovať. Podľa toho vybral (opäť, ale skôr náhodne) model japonskej značky a jedna z jeho okresávajúcich otázok znela, či som ochotná vzdať sa napr. elektrického ovládania okienok. Alebo rádia. Či sa chcem dobrovoľne vrátiť o vývojový stupeň nazad.
Krátko som sa zamyslela. V duchu porovnávala moju prvú, zlatú a predovšetkým spoľahlivú Toyotku Starletku s neskoršou Mazdou a aktuálnym Versom. Presne tie protiklady, aké som k odštartovaniu bodovacieho systému na vyradenie nevhodných kandidátov potrebovala. Na priblíženie svojho zmýšľania musím priznať, že dušou som skôr zástancom roztomilej drevenej chalúpky na stračej nôžke (s pár výhodami) než super high-tech vily so všetkým, čo i myšlienky čítať dokáže (a hrôzu naháňa v prípade výpadku el. E).
Vrámci porovnávania plusov či mínusov nikdy nezabudnem na trampoty s oknom. Na Toyotke S. som musela usilovne krútiť pákou, keď som si túžila prevetrať hlavu, ale na rozdiel od jej väčšieho brata sa ani raz to okno nezaseklo!
Na automatickom Verse ma nepríjemná skúsenosť zastihla hneď dvakrát. Ako naschvál práve v zimnom období a dokonca i v hustom daždi.
Na pomoc pri rozhodovaní som načrela i do zážitkov spolujazdca v mužovej Škodovke. Ak mám pravdu povedať, všetky tie pípajúce systémy pri parkovaní či odopnutí pásu by som najradšej kladivom umlčala. Mňa neskutočne rozčuľujú. Dovolím si tvrdiť, že Verso zaparkujem bez problémov v príjemnej atmosfére ticha. Kľudne môže byť zapnuté i rádio (toho sa nerada vzdám). Ale už spomímané pípanie v mužovom aute ma privádza do stavu zúrivosti. Neznášam ten penetrantný zvuk. V takom momente potom neručím za žiaden úkon.
Ďalšia vec, čo neznášam, je klimatizácia. Pokiaľ sa dá, aj v horúčavách jazdím bez nej. Radšej otváram okná. A podľa otvorených okien iných vozidiel dúfam, že sa nejedná o technickú poruchu, ale skôr o spriaznenú dušu s rovnakou úchyľkou.
Nuž a vrámci zvažovania pre-a-proti sme sa jedného dňa s mužom ocitli v autoopravovni. Majiteľ dielne bol sympatický štyridsiatnik, a tak si chlapi hneď našli spoločnú reč. Počas rozhovoru došlo aj na rozoberanie (ne-)výhod dnešných modelov a on nám prerozprával príbeh jedného dvojročného Opelu. Dľa jeho slov vymakaný model s najnovšími doplnkami. Majiteľ na ňom najazdil veľa kilometrov na trase Mníchov-Rosenheim. A pre istotu ho parkoval v garáži nejakej väčšej poisťovne. Lenže jedného dňa práve v nej ktosi narazil do bočných dverí a z miesta činu utiekol. Navonok nič hrôzostrašné a laik by možno povedal, žiaden problém. Takých škrabancov som zažil až-až. No nie je škrabanec ako škrabanec. Niekedy sa jedná o smrteľnú ranu!
Posudok znalca bol neúprosný. Cez dvere viedli všakovaké káble dnešných hračičiek (veľkých chlapcov) - také automatické ovládanie, onaké ovládanie, kamera a čo ja viem čo ešte. Vyčíslená pohroma 10.800€. V Nemecku sa označuje pojmom totálna škoda (snáď som sa strafila i do slovenského ekvivalentu).
Auto smelo ísť rovno do šrotu.
Majiteľ autoopravovne zakončil svoje rozprávanie vetou, že také poistenie, ktoré by bolo treba v prípade Opla na opísaný druh poškodenia, väčšinou normálny človek neuzavrie, lebo ho považuje za zbytočnosť... a dodal, čím menej zbytočností si doprajete, tým lepšie, pretože: nepokazí sa iba to, čo nemáte!
A ja dopĺňam - ďakujem za užitočnú radu, budem si ju do budúcnosti pravidelne pripomínať, aby som sa ušetrila niektorých infarktových situácii :)
Zatiaľ sa zdá, že stračia nôžka vedie na body! Myslím tým pre mňa. Vy sa rozhodujte, ako sami uznáte za vhodné...