Tento rok 18.decembra. Nie, nepomýlil sa. Iba mi splnil môj dávny sen z detstva. Kedysi v roku 2010 som na základe svojich najtajnejších predstáv spísala nasledujúci blog:
Píše sa rok 2025...
(alebo krátka predstava o zvolenej budúcnosti z jedného letného dňa o 15 rokov neskôr)
...budík som si nastavila na 5.30. Dnes ma čaká perný deň. Privezú nám nový prírastok. Už sa teším, keď bude stáť v stajni pri našich dvoch "veteránoch", keď ho prvýkrát osedlám a vyrazíme si na zoznamovaciu jazdu a s vetrom o preteky do neďalekého lesíka.
Ešte predtým však musím nakŕmiť celú našu gagotajúco-kvákajúco-mňaukajúco-štekajúcu háveď a zájsť s Tabeou (naša retrieverka) ku zverolekárovi. Za pár dní totižto uzrie svetlo sveta niekoľko
krásnych chlpatých klbiek, ktoré už onedlho čaká náročný výcvik slepeckého psa. Som rada, že aj syn prepadol tejto záľube a výcvik zvláda na jednotku.
Izby na poschodí som pripravila už včera a okolo tretej poobede očakávame nových hostí. Objednali si u nás ubytovanie na týždeň spolu s cykloturistickým sprievodom okolím. Okrem toho si chcú
vyskúšať pečenie chleba, tkanie na krosnách a zber malín a ríbezlí.
Cestou od zverolekára pôjdem skontrolovať stanový tábor za jazerom. Za tri dni dorazia deti. Bude to už náš piaty indiánsky tábor s výukou angličtiny a nemčiny. Dúfam, že Andreas nachystal
dosť dreva na večerné táboráky.
No a večer musím zájsť ešte na tai chi - poslednú hodinu pred mojou záverečnou skúškou na lektorku.
A ak budem vládať, napíšem ďalší blog o našej poslednej safari výprave Namíbiou.
...a celkom by som zabudla- veď musím ísť aj na skúšku šiat k Sandre na naše nedeľňajšie gospelové vystúpenie - môj ty Bože, vôbec som sa nezmenila za tých 15 rokov...
Dnes o desať rokov staršia a múdrejšia uznávam, že vekom väčšina z nás automaticky spomalí na tempe a isté veci vzhľadom na pribúdajúce šediny nanovo prehodnotí. Ja som zároveň zistila, že narodená v znamení psa zostávam verná svojim predstavám. Aj keď na istý čas zapadli prachom.
A tak som sa toho 18-teho stala oficiálne majiteľkou svojho prvého pozemku. A plnenie sna sa začína realizovať, aj keď z koní presedlávam momentálne skôr na hebučké alpaky. Sama sa nechám prekvapiť, čo nakoniec prinesie blízka budúcnosť. Musím sa poponáhľať. Veď 2025 pomaly klope na dvere... a tie sú zatiaľ iba na papieri.
Čo ma mrzí, toho gospelu sa s najväčšou pravdepodobnosťou budem musieť vzdať. Zdá sa mi, že v mojom novom pôsobisku niečo podobné zatiaľ nik kompetentný neprevádzkuje. Že by som sa dala aspoň na ten kurz za tai chi lektorku?
Z voňavého bábätka sa pomaly stáva mladý muž a ja, doposiaľ obetavá matka, sa momentálnu fázu metamorfózy ufrflanej kukly snažím prehliadať cez iné, zmysluplné aktivity. Začínam sa rozpamätávať, čo som to ešte také chcela dosiahnuť v (teoreticky) záverečnej tretine svojho bytia, ak nám bude vôbec dopriate. Lebo ten motýľ, čo čochvíľa vzíde z kukly, rozprestrie krídla a vydá sa za vlastnými cieľmi.
Minulý rok som sa na potulkách Bavorským lesom zaľúbila do tamojšej prírody a začala zvažovať možnosti. Blízkosť českej hranice rozhodla a ja som sa pustila do intenzívneho hľadania. Veľakrát som mala cieľ na dosah ruky a po každom novom neúspechu (lebo ma predbehol niekto iný) menila priority. Lepšie povedané nanovo zvažovala pre a proti.
Z toho, čo som nakoniec získala, sa veľmi teším. Nikdy som nebola nejakým veľkým fanúšikom novoročných predsavzatí, ale tento rok je to iné. Tento rok som si dokonca kúpila extra debilníček na zapisovanie jednotlivých aktivít, čo všetko potrebujem vybaviť, čo všetko sa nové potrebujem naučiť. Ako chovať alpaky, ako postaviť lego domček z dreva. Potrebujem znovu oprášiť angličtinu, rozmýšľam nad seniorským štúdiom (niečo v poľnohospodárskom smere), kurzom poľovníctva. Listujem knihou o permakultúre. Hlavu vetrám po večeroch pri štrikovaní (patrí to ku tzv. premenám "do it yourself"). Zvažujem, či znovu vyučovať nemčinu - čisto teoreticky na nejakej základnej škole hneď za hranicou. Na august spisujem turistické atrakcie na trase Seattle-Vancouver-Toronto, aby sme neboli prekvapení ako kedysi na Novom Zélande.
Ešte prednedávnom som tvrdila, že kým Michael neskončí gymnázium, zostanem v Mníchove. Dnes neviem s istotou povedať, či v ňom vôbec vydržím do leta. Začínam pomaly pokukovať po inzerátoch na pracovné miesto v mojom novom pôsobisku. Najlepšie tri dni tam, štyri tu.
Už nechcem iba snívať, už chcem konať. Lebo život nekončí dospelosťou potomkov, život sa práve rozbieha novým, interesantným smerom.
A gospel a tai chi v mojom novom pôsobisku (ako som si prezistila) tiež ponúkajú! Už sa tam len presťahovať.