Za starých, pokojných čias som si zapísala zážitok zo stretnutia s našim diakonom po koncerte. A v ňom stoji jedna jeho veta, ktorej podstatu spájam s článkom, čo som si prečítala dnes.
Nikdy doteraz som nebola konfrontovaná so skutočnosťou, čo to znamená alebo čo všetko vlastne obnáša rozhodnutie, na základe ktorého musí byť pacient v nemocnici umelo respirovaný. Corona mi tento problém priblížila. Síce nie do úplných podrobností, ale i to málo, čo som ako laik zachytila v každovečerných diskusiách v TV s odborníkmi/lekármi, vzbudzuje vo mne rešpekt a zároveň ma poučilo, že žiaden doktor sa nerozhodne učiniť tento závažný krok zbrklo a ľahkovážne. Práve naopak, do posledného momentu sa mu, ak sa dá, snaží vyhnúť. Lebo ako som viackrát zaregistrovala v rozhovoroch: umelá respirácia zakaždým znamená/prináša so sebou trvalé následky, resp. ťažké poškodenia organizmu (orgánov) od istého veku. Z hľadiska agresivity covidu-19 dokonca o čosi viac (aspoň tak sa napr. vyjadril uznávaný virológ a politik Karl Lauterbach - a nielen on).
Článok, ktorý aktuálne spomínam, prináša rozhovor s lekárom paliatívnej medicíny vo Wittene, Dr. Matthiasom Thönsom. Dr.Thöns patrí ku tým odborníkom, ktorí sa kriticky stavajú ku jednostranným rozhodnutiam politikov ohľadne aktuálneho preferovania intenzívnej liečby. Ku nesprávne stanoveným prioritám. S narýchlo rozširovaným počtom lôžok na JIS-kách a zakupovaním prístrojov. Prikladajú jej väčší význam, než by si v skutočnosti z etického hľadiska zaslúžila. Podľa jeho slov je intenzívna terapia skôr utrpením a pomer medzi osohom z nej a škodami, čo spôsobí, je neadekvátny.
Percentuálne ju podstupujú predovšetkým starší pacienti s ťažkými sprievodnými ochoreniami iného druhu. S prihliadnutím na známe štatistiky úmrtí v Taliansku, podľahla corone predovšetkým táto skupina. Podľa jednej štúdie z Číny aj napriek maximálnej terapii a snahe lekárov zomrie 97% infikovaných. Tí, čo prežijú, zostanú po dvoch-troch týždňoch umelého dýchania ťažko postihnutí. Presne toto pravidelne zdôrazňuje i hore spomínaný K. Lauterbach.
Dr. Thöns z vlastnej skúsenosti v praxi vie, že väčšina ľudí takýto zásah (s trvalými následkami) zásadne odmieta, o to viac, ak sa jedná o (podstatne) staršie ročníky.
Ak môžem hovoriť za seba, tiež by som niečo podobné odmietla. A presne takto isto reagujú i moji známi, ak dôjde reč na danú tému.
Myslím, že nie som ďaleko od pravdy, keď tvrdím, že nik z nás netúži skončiť ako troska na nemocničnom lôžku, lebo nebol dostatočne informovaný. Zatiaľ som nikde nezachytila informáciu, či existujú i prípady od istého veku, ktoré umelú respiráciu (pričom pri c-19 trvá 11 až 14 dní, čo je podľa slov odborníkov dosť dlhá doba) prekonajú bez vážnych následkov, lebo ak nie, tak nie je podľa mňa o čom, ak samotný pacient vopred zavrhne túto alternatívu a nemocnica napriek tomu koná proti jeho vôli. Keď už nie kvôli inému, tak z dôvodu, že sú vážne ohrozené životy lekárov a zdravotníckeho personálu. Stačí sa pozrieť na oficiálne čísla tých, ktorí v posledných dňoch a týždňoch prišli o život, lebo sa sami v boji proti pandémii nakazili. A každého jedného, čo prežije, budeme minimálne najbližších 18 mesiacov veľmi potrebovať.
A ku tomu pripájam nasledujúcu pripomienku:
Dnes ráno (16.4.), keď som muža viezla na vybratie stehov, sme v rádii zachytili časť rozhovoru jednej (snáď nemeckej, lebo meno tomu nenaznačovalo) doktorky alebo zdravotnej sestry, žijúcej v NY. Pôvodne zamestnanej v privátnej ordinácii plastickej chirurgie. Keď ordináciu kvôli aktuálnej, katastrofálnej situácii v Big Apple uzavreli, rozhodla sa dobrovoľne vypomáhať v niektorej z tamojších nemocníc.
Rada by som si vypočula celý rozhovor, no zatiaľ ho neviem nikde na nete nájsť. Hororové správy z hospitálov tohoto veľkomesta zachytil snáď každý z nás, napriek tomu nielen mňa, ale i moderátorku relácie zamrazila veta, keď dobrovoľníčka opisovala, ako lekári zo strachu spisujú vlastné testamenty alebo nahrávajú na diktafóny rozprávky svojim deťom, aby im zostala nejaká spomienka na rodičov.